ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žalúvali sme sa, že pre učených slovenských ľudí doma nieto chleba. A bola to strašná vec! Šafárik vo svojich mladých rokoch rukami-nohami bol by sa chytal rodnej slovenskej zeme (čítajme si len jeho listy, písané Janovi Kollárovi!), a predsa sa musel utiahnuť najprv v Novom Sade, potom v Prahe. Keď žil v Prahe, obrábal síce nám spoločnú pôdu, no na našej brázde bez neho o koľko clivejšie, smutnejšie bolo! Štefan Moyses tiež ešte pred Šafárikom, roku 1831, odišiel k bratom Chorvátom, do Záhrebu, a mohol sa vrátiť len po dvadsiatich rokoch. Skoro po Moysesovi privil sa v Záhrebe Bohuslav Šulek a slúžil národnej veci chorvátskej do konca svojho života, šesťdesiat rokov. V Chorvátsku žil horlivý Slovák Ivan Tombor; po chorvátskej službe prišiel domov chorý Ivan Zoch, niekdajší profesor zrušeného slovenského gymnázia v Revúcej. U Srbov v kniežatstve, potom i v kráľovstve, žil Janko Šafárik; keď sa za svetovej vojny v Srbsku diali najstrašnejšie veci, tam dokonal náš starček Jozef Podhradský. Po roku 1867 na banskobystrickom gymnáziu nebolo miesta pre Emila Černého — prichýlili ho v Rusku. Ľudovít Mičátek, vyhnanec po zrušení revúckeho gymnázia, tiež v Rusku dostal chleba. Tam žili ako stredoškolskí profesori Július Slovík, Chudobaj, Janko Pavel Mudroch a iní. Dionýz Štúr vo Viedni bol riaditeľom ríšskeho Geologického ústavu a preslávil sa svojimi vedeckými dielami, jednako pre slovenský život jeho veda by bola viac zavážila, keby bol spravil hoci len mapu Slovenska, ktorú v 60. rokoch sľúbil Matici slovenskej.

Keď vypukla svetová vojna, v Rusku ešte žili i Emil Černý, Mičátek a Mudroch, Janko. Žil tam, už na odpočinku u svojho syna, ešte i Gustáv H. Šmíd, niekdajší revúcky profesor, čo je s nimi, nevieme. Veď i len pomyslieť ťažko na to, čo sa v Rusku dialo… Ale, ako vieme z Národných novín už najhodnovernejšie, vracia sa nám z Ruska profesor Ján Kvačala.

Kvačala sa dostal do Ruska inak ako napr. Černý či Mičátek, doma chleba pozbavení. Kvačala sa ako mladý profesor prešporského lýcea razom vyznamenal v učenom svete svojou knihou o Komenskom, učiteľovi národov,^[50] a vtedy ho A. S. Budilovič, rektor univerzity v Jurieve a oddaný priateľ Slovákov, získal na katedru tamojšej teologickej fakulty. Teraz Juriev nepatrí Rusku a pri Nemcoch, ktorí sú v ňom zasa pri moci, Kvačala nemohol mať miesta na univerzite. Ani ho nepotreboval, lebo Rusko nemôže byť tak zahubené, že by sa na jeho kultúrnych ústavoch Kvačalovi nedostalo prístrešia; toho roku účinkoval vo Voroneži. Ale keď je Slovensko slobodné, Slovák, ako je on, či sa zdrží žiť za hranicou česko-slovenského štátu? Profesor Kvačala je už na ceste domov!

A hnaný citom, aký prebýva azda len v jeho prsiach, súčasne s Kvačalom ide domov i Dušan Makovický. Roku 1894 sa osadil ako lekár v Žiline. Chcel ísť na slovenský východ, do Šariša alebo Zemplína, kde slovenský ľud potreboval buditeľov, učiteľov i lekárov ešte inak než kdekoľvek inde; len zo synovskej nežnosti, kvôli dobrému otcovi, ostal bližšie k rodnému Ružomberku, v Žiline.

Chcel žiť pre ľud slovenský v duchu Tolstého učenia. Po dedinách žilinského okolia iste i dodnes by vedeli rozprávať, kto je Dušan Makovický. Jednako, akoby s dušou rozdelenou na dvoje, medzi slovenský ľud a Tolstého, nemohol nájsť pevný cieľ svojmu životu. Po desiatich rokoch svojho požehnaného účinkovania v hornej Trenčianskej odišiel do Ruska, na Jasnú Poľanu, za domáceho lekára L. N. Tolstému. Vrátil sa domov len roku 1917, po smrti veľkého človeka, pre neho takého príťažlivého. I to len na krátky čas. Znova odišiel na Jasnú Poľanu, aby si vraj podopĺňal a usporiadal zápisky o Tolstom. Toho, čo jeho tam na Leva Nikolajeviča upomínalo, bolo mnoho: nastala i vojna a Dušan Petrovič, čo ako myslel na slovenské dediny, čo ako sa zhrýzal, mučil pre ne, len nemohol sa odtrhnúť od Jasnej Poľany. Ľudia, ktorí by sme mu veru nechceli ublížiť, už sme sa nazdávali, že ani nepríde domov.

A už je na ceste! Čo ho pohlo? Čo ho privedie domov? Túžba pomáhať biednym Trenčanom by v ňom ožila teraz, keď sú už vo svojom štáte? Ani pre seba Dušan Makovický v česko-slovenskom štáte nechce, nežiada ničoho. A verte, jeho jednako tento náš štát, náš nový život vedie domov. Národná sloboda je veľká vec pre toho, kto poznal a ťažko niesol porobu… Len taký Klimko, ktorý vo svojom živote nezažil ani bolesť, ani radosť slovenskú, môže oplzlo surovo hovoriť o našom novom stave. Slováci, ako sú profesor Kvačala a Dušan Makovický, sa iste nezhrozia ani chleba z porasteného zbožia, keď to len bude doma, naozaj doma.

A z ich príkladu nech sa ozýva u nás heslo: „Domov!“

Málo nás je, potrebujeme ľudí. Naším hlasom povzbudení môžu prísť domov i takí, ktorých ani nepoznáme, a presvedčení o lepšej budúcnosti svojho rodu i oni zjedia v našom štáte v týchto prechodných časoch i horkejší chlieb. Pred pár dňami som s pocitom zvláštneho uspokojenia vyobjímal mladého peštianskeho advokáta Belu Ruttkaya-Nedeckého, ktorý sa vrátil domov do Turca. Roku 1913 sa v Prešove ako právnik a jaszista socialistického odtieňa tak charakterne postavil za vec nám blízku, že mu potom nezostávalo iné, len uprostred školského roka odísť z Prešova do Pešti. Vtedy som uveličený písal v Národných novinách o statočnom mladom človeku. V treťom roku vojny zas — už sa nepamätám, čo sa sa stalo — napísal som o Belovi Nedeckom na povzbudenie iných celý článok a súkromne zazlieval som jeho príbuzným po praslici (slovenským národovcom), že sa neusilujú pritiahnuť ho k sebe, aby sa tak mohol stať celým Slovákom. On, prepálený ohňom posledných strašných rokov, i bez takéhoto vplyvu sa však teraz vrátil domov už ako vzácny Slovák, nacionalista a Slovan…

A keď sa nám svedčí a je aj užitočné volať: „Domov!“, bolo by sa obzerať i po tých, čo sú doma, a starať sa, aby neostávali bez práce.

Napríklad Dr. Ľudovít Wagner, banskobystrický rodák, do štátneho prevratu riaditeľ reálky v Bratislave, je z tých Slovákov, ktorí sa ani v maďarskej štátnej službe nikde nedopustili ničoho, čo by bolo mohlo byť urážlivé pre nás, postavených pod slovenskou národnou zástavou. Maďarská literatúra od neho má dôkladnú rozpravu o živote a dielach P. J. Šafárika (výtlačok z Egyet Philol. Közlöny, 1878); Miklosichovu štúdiu Die slavischen Elemente im Magyarischen s peknou úvodnou časťou po druhý raz vydal u Procházku v Tešíne roku 1883; poznám od neho i životopis Jána Kupeckého a rád písal o Komenskom. Toho leta v Bratislave vyšiel jeho Slovenský Plutarch, ktorý môže byť dôkazom, že Dr. Wagner je ešte schopný práce. Nájdeme ho i medzi členmi Matice slovenskej. — Alebo v Ružomberku pred tridsatimi rokmi za pol storočia medzi poprednými mešťanmi ako slovenský národovec vynikal Karol Krčméry. Jeho syn, Dr. Karol Krčméry ako stredoškolský profesor žil stále vzdialený od slovenských krajov, na juhovýchode Uhorska. Tam sa i oženil, vzal si Rumunku, a jednako zachránil slovenskosť svojej rodiny, svojich detí. Je i zakladajúcim členom Matice slovenskej, ale žije v Trnave u svojho syna, chirurga a riaditeľa župnej nemocnice — bez postavenia, bez zamestnania.

Nuž, toto sú nedobré príklady.

Heslu „Domov“ sme povinní rozumieť tak, že jedných treba vyhľadávať, povzbudzovať a zvať do otčiny, druhých, už doma žijúcich, nenechávať bez povolania.

… Od mája toho roku, keď sme ho vďačne spomínali, oslavovali, kto urobil niečo za to, aby sme dostali domov Kukučína?!

Domov! Národnie noviny, 16. 11. 1920, č. 260