ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na samom konci 18. storočia, ledva že začala prebleskovať slovenská národná myšlienka, povstala v slovenskom jazyku celá malá literatúra, ktorá mala slúžiť záujmom ľudu. Bol schopný stvoriť ju sám jeden človek, znamenitý náš Fándly. Od roku 1792 jedno za druhým vychádzali jeho knižky Pilný domajší a poľný hospodár (päť dielov), Zelinkár z veľkých zelinárskych kníh vyťáhnutý, O úhoroch aj včelách, Slovenský včelár. Už z týchto titulov vidno, akým všestranným spôsobom usiloval sa Fándly vzdelávať slovenský ľud. A vedel písať prostorozumne, populárne. Hľadiac budiť u slovenského roľníka chuť k jeho povolaniu, vykladal mu, že napr. u starých Rimanov ani najprednejší, v štáte najmocnejší ľudia neštítili sa roľníckej práce: „Tak Cato Censorius, bár bol najvatší, najlepší výmluvník, najlepší riditeľ, najlepší radný pán, rozlúčil sa s mestom, medzi majíry prebýval, vinohrady vysádzal, na roľách sial, štepnice množil; takouto rukovnou prácou sebe kratochvíľu aj vyživení vyhledával… Zdravší je pod čirým nebom pracovitý sedlák v práci vypotený než jeho gruntovný pán od doktora vyliečený…“

Štúr ako človek myšlienky, človek ideí, bol pokladaný za človeka nepraktického. Tak posudzovali ho i niektorí z jeho súčasníkov. A predsa stačí poprezerať čísla jeho „Slovenskích Národňích Novín“, vydávaných od roku 1845, aby sa vyvrátila mienka o jeho nepraktickosti. Hneď v prvých svojich číslach Štúrove noviny mali takéto články: Ľud náš obecný — jeho vyučovanie, Terajšie ľudu vyučovanie, Nedeľné školy, Spolky miernosti (jeden za druhým v piatich číslach o spolkoch miernosti, v 7 — 11); o tom, čo robil za ľud mimo literatúry, napr. na sneme uhorskom za jeho vymanenie z poddanstva, teraz tu nehovoríme. Horliví slovenskí národovci podľa svojej možnosti presadzovali do života všetko to, čo radilo sa v novinách: zakladali nedeľné školy, spolky miernosti. Vydávali spisy, ktorých rozširovanie išlo ľahšie než rozširovanie novín. Protipálenčená literatúra slovenská zo štyridsiatych rokov 19. storočia robí česť predstaviteľom slovenskej národnej práce v tom čase. Menujeme Šenk pálenčený, vzorné dielko poučnej literatúry, napísané bardejovským katolíckym kňazom Jozefom Andraščíkom a z východnej slovenčiny prvého vydania prepísané do literárneho jazyka slovenského M. M. Hodžom; Kuzmányho duchovnú reč Z konečného zahynutia, Hurbanovo Slovo o spolkoch miernosti i školách nedeľných, A. H. Škultétyho Bedu a ratu, Závodníkov Hlas pastýrsky, Plošicov spis Opilci nepriatelia kríža Kristovho. Z najlepších slovenských duchov temer len Hollý (vtedy už starobou skľúčený), Kollár a Sládkovič nezúčastnili sa v protialkoholickej literatúre; účinkovanie spolkov miernosti všade tam, kde sa našli slovenskí národovci, neprestalo ani v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. V Trenčianskej stolici v sedemdesiatych rokoch sa rozrástlo tak, že zemskí páni ako vlastníci regálneho práva začali sa báť o výnosnosť svojich krčiem a vrchnosti pozakazovali a porozpúšťali všetky spolky miernosti. (Nechže sa ľud hubí pijatikou, len aby páni mali dôchodok!!)

Po Gašparovi Belopotockom, ktorý bol majstrom v zostavovaní slovenských kalendárov, poučovaním a osvecovaním nášho ľudu si veľké zásluhy získal Daniel Lichard. Dobrých štyridsať rokov spisoval a vydával pre Slovákov novinky, kalendáre, knižky. V slovenských rodinách, v ktorých si raz zvykli na čítanie Lichardových spisov, viac nemohli byť bez nich. Keď sa pominul Lichard, pekný kus práce vykonal na tomto poli najmä Romuald Zaymus, ktorý práve teraz svätí 50-ročnú pamiatku svojho vysvätenia za kňaza — a my i na tomto mieste želáme mu ďalšieho Božieho požehnania.

V poslednom čase akosi nemáme spisovateľov pre širšie vrstvy slovenského ľudu. Jedni sa pominuli, jedni zamĺkli, iní zas ťažisko svojej práce preložili inam (napr. A. Kmeť, spisovateľ populárneho matičného Hospodára). Ale keď predtým mali sme viac spisov, teraz máme viac novín pre ľud. Svoju úlohu i v najťažších pomeroch, u nás zato ešte plní každá doba. Dnes je vlastne menej tej horlivosti, z ktorej vyteká rozširovanie slovenského písaného slova. Aby to, čo píše a vydáva sa dnes u nás pre ľud, po vidiekoch malo aspoň takých rozširovateľov, akých dostávalo sa ešte nedávno Lichardovým vydaniam, — to je naše želanie!

V záujme ľudu. Národnie noviny, 23. apríla 1901, č. 47