ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poplach spraviť je veľmi ľahké. Dovolí si niekto zlý žart a vykríkne: „Horí!“, môže nás zdesiť, naľakať. Ale keď hneď potom vidíme, že policajt už vedie ľahkomyseľníka ako previnilca, robíme si výčitky, že sme sa dali naľakať.

Prv alebo pozdejšie tak bude i s výkrikom toho Angličana, Rothermera. Svet sa poučí, že jeho akcia bola vec — nerozmyslená. Ale poplach či znepokojenie je tu; treba teda objasňovať, vysvetľovať. Maďarskú otázku napr. i ja pokladám za vybavenú, riešenú tým, že po svetovej vojne zo starého Uhorska odňaté zeme sa pridelili trom susedom, Rumunsku, Juhoslávii a nám. Z týchto troch susedov Maďarska tým na prípad akejkoľvek maďarskej akcie utvoril sa prirodzený, inštinktívny spolok a Maďari pri takých susedoch sú akoby obručou objatí. Takto hľadiac na vec, ja som v novinách ani nečítal, čo hovorí, čo koná Rothermere. Len keď poplach ním spôsobený už akosi dlho trvá, žiada sa mi tiež ozvať sa, že je to výkrik falošný.

Vidieť ju veru, tú falošnosť, najmä z výkladov, ktorými maďarské noviny i tu u nás sprevádzajú Rothermerovu akciu. Maďarské noviny stavajú otázku tak, ani čoby parížsky kongres po svetovej vojne bol mal usporiadať Európu na základe nejakého historického práva, i rozbehli sa dokazovať Slovákom, že národ, s ktorým v 9. storočí Mojmír, Rastislav a Svätopluk utvorili Veľkú Moravu a v ktorom slovanskí apoštolovia Cyril a Metod založili slovanskú cirkev a slovanskú písomnosť, nie sú oni. Dnešní Slováci vraj nemajú nič spoločné ani so Svätoplukom, ani so slovanskými apoštolmi. Svätoplukov národ bol vraj juhoslovanský a Slováci patria k západným Slovanom. Maďarský historik Ján Karácsonyi trúfal si v júli v bratislavskom Magyar Néplap-e dokazovať to slovenskou rečou — on, ktorý nevie ani, čo je abeceda slovenská alebo slovanská. Svätoplukov národ vo svojej reči mal vraj nosové hlásky (a, e), a Slováci ich nemajú. (Ako ich nemajú Slováci alebo Česi, tak ich nemajú ani Juhoslovania, ani Rusi. Okrem poľštiny zanikli asi v 11. storočí vo všetkých slovanských rečiach.)

Teraz zas, 14. augusta, v tých istých bratislavských novinách Dr. V. vykladá, že Svätoplukov národ kultúru mal od Avarov (!), a Maďari boli príbuzní Avarom. Veľkomoravskí Slovania sa zúčastnili i na výpravách Maďarov po Európe, nasledovne vraj vďaka rovnakým mravom a obyčajom za nejakých 150-180 rokov ľahko im bolo úplne sa vtopiť do maďarského národa. Tak sa zdá, že pisateľ sa s týmto svojím súdom opiera o známy list bavorských biskupov z roku 899, rozhorčených pre úspechy slovanskej cirkvi ešte i pod Mojmírom II., a v hneve skrivodlivo žalujúcich u pápeža na Slovákov medziiným, že prijali medzi seba mnoho Maďarov a s nimi šli biť Nemcov. Maďari — dokladá potom — boli vo väčšine, preto mohli pohltiť Slovanov.

Nuž, pisateľ nezvážil, ako vykladá príchod Maďarov k Tise a za Dunaj maďarský historik Fr. Salamon^[77] — ako bolo už vtedy poznať na nich slovanský vplyv. Pisateľ nezvážil, ako vykladá život Maďarov, osadených za Dunajom, Július Pauler vo svojej knižke, odmenenej maďarskou akadémiou. „Nové nástroje, veci, zamestnanie začali menovať, ako počuli od — Slovanov. Poznali „raž“ (rozs), hovorili o „klasoch“ (kalász), začali si vážiť „slamu“ (szalma), kone si už nielen pásli, ale dávali im i „obrok“ (abrak). Naučili sa, čo je „stoh“ (astag), „jarmo“ (jarom, iga), „brána“ (borona)…

Bolo treba stavať domy, preberali teda od Slovanov (Pauler vraví: od Slovákov) mená temer všetkých čiastok stavania od „strechy“ (eszterhaj) až po „pivnicu“ (pinae) — „pitvor“ (pitvor), „stĺp“ (oszlop), „kuchyňu“ (konyha), „komín“ (kémény), „oblok“ (ablab) atď., atď.^[78] Pred päťdesiatimi rokmi slavista Miklosich napočítal v maďarskej reči 950 slovanských slov. Miklosich bral slová živej reči maďarskej, aká bola v druhej polovici 19. storočia; ale onedlho potom mladý peštiansky filológ Štefan Szamota v kláštornej knižnici v Schlägle (v Hornom Rakúsku) našiel zoznam maďarských slov z prvej štvrtiny 15. storočia a ukázalo sa, že vtedy tých slovanských elementov maďarčina mala ešte omnoho viac. Vtedy, na začiatku 15. storočia, ešte hovorili uja (ujec) — nie nagybátya, gajd — nie duda, zápona, igrecz, peg (pehy), sestra — nie apácza, jug szél — nie déli szél, kabanisza, csepesz — nie fejkötö atď., atď.

Takto na začiatku 15. storočia a o nejakých 300-400 rokov prv, keď sa za Dunajom utvárala kultúra Maďarov, bolo toho v ich reči ešte viac. Už asi v 11. storočí boli blízki k tomu, že sa poslovančia tak ako Bulhari za dolným Dunajom, po ktorých ostalo len meno. Ale najprv im pomohol pražský Vojtech, ktorý, ako horlivý misionár, ich svojím konaním v Ostrihome priviedol do latinskej cirkvi, potom sa im zas dostalo posily príchodom plemenne im príbuzných Pečenehov, Polovcov-Kumánov z východu. Ale ešte i tak, potom, akých Slovanov boli by mohli Maďari pohltiť, kedy? Obkľúčená slovanskými štátmi, Českom, Poľskom, Ruskom, Chorvátskom, arpádovská dynastia až do konca 14. storočia žila s nimi z pokolenia na pokolenie v takých zväzkoch, že jeden z uhorských kráľov mal matku slovanskú kňažnú, druhý ženu. Po vymretí Arpádovcov Matúš Trenčiansky priviedol na uhorský trón českého Přemyslovca, Václava. Ten sa nevydaril, jeho otec ho musel vziať späť do Prahy, ale po ňom Karol Róbert mal za ženu najprv českú, potom poľskú kňažnú, z čoho za vlády jeho syna Ľudovíta vyšli tuhé zväzky so Slovanstvom. Žigmund, ktorý panoval skoro 50 rokov, bol synom Karla IV., v Čechách nie bez príčiny nazvaného „otcom vlasti“. Po Poliakovi Vladislavovi I. prišiel Jiskrom zachránený Ladislav V., príbuzenstvom pripútaný k Prahe, po ňom zas Matej Korvín, potomok srbsko-rumunského rodu. Maďarská literárna história trpko spomína, že za Matejovho panovania z kráľovskej kancelárie nevyšla ani jediná maďarská listina. Po Matejovi Uhorsko malo Jagelovcov, Vladislava II. a Ľudovíta II. Pre Maďarov prvý z nich bol „Dobzse László“, lebo hovorieval po česky alebo po poľsky.

Nuž, kedy by tu oni boli mohli akých Slovanov pomaďarčiť?!

Pre Maďarov sa národne priaznivejšie pomery začali utvárať až po roku 1526, pri Habsburgovcoch, a potom v 17. storočí, keď v Budíne sídlil turecký paša. Turci sa z Budína drali hore Dunajom, proti Viedni, a tým Sedmohradsko padlo im za chrbtom. Onedlho Turci a sedmohradskí vojvodovia (Bočkaj, Betlen) rozumeli si už tak, že zo Sedmohradska proti Viedni mohol sa viesť odboj. Už po maďarsky bolo napísané, že „maďarský národ v týchto časoch urobil v duchovných veciach veľké pokroky a maďarskej kultúre položili sa také pevné základy, že ich zahubiť nemohli ani nehody pozdejších čias… Sedmohradsko vyše 40 rokov žilo svoju skvelú dobu a maďarskej národnej kultúre vykonalo večne pamätnú službu.“^[79] K sedmohradskej akcii pridajme ešte Pázmányovo konanie v Trnave, a účinky boli také, že v druhej polovici 17. storočia si slovenské zemianske rodiny začali maďarčiť mená.

Jednako na Slovensku ešte nenastal taký „magyar világ“, ako si to v „M. Néplape“ Dr. V. predstavuje. Ešte na začiatku 18. storočia, keď Fraňo Rákóci II. pre svoju akciu hľadal pomoc v Rusku a povereníci cára Petra Veľkého sa nazdávali, že im Rákóciho poslovia ťažko budú rozumieť. Bercsényovci Rusov upokojili, že veď oni hovoria po slovensky. Ešte prv, keď kardinál Kollonič ako štátny minister z Viedne do Nitrianskej stolice pani Aponyičke napísal nemecký list, ona, aby listu mohla rozumieť potrebovala tlmočníka. Potom si sadla a napísala odpoveď Kolloničovi — po slovensky. Alebo spomeňme ešte knižku Antona Szirmaya^[80] z roku 1804 — o čomže svedčí! Do rýmovaných veršov Szirmay poskladal slovenské mená 144 popredných uhorských rodín a v poslednom verši pri mene končiacom sa na -enský, nie bez malície zarýmoval si v latinskej knižke:

Szirmay bral len mená končiace sa na -ský a -cký, a nabralo sa mu ich 144: z najpoprednejších rodín koľko by mu ich bolo vyšlo takých slovenských, ktoré sa nekončili na -ský a -cký. A nech by bol niekto vtedy sproboval zobrať pôvodné maďarské mená predných rodín uhorských, aká menšina by to bola bývala oproti menám slovenským! Krátko pred Szirmayom sa v nemeckom spise „Manch-Hermaeon“ z roku 1790 Maďarom pripomínalo, aby nezabúdali, že v Uhorsku z 8-miliónového obyvateľstva Maďarov sú len dva milióny.^[81]

Takáto je história karpatsko-dunajských krajín. Zavádza, kto ju predstavuje inak. Maďari tu začali rásť a bujnieť až od napoleonských vojen pri viedenskej politike, ktorá ich zo strachu pred Slovanstvom podporovala i vtedy, keď ani nechcela. Od Jozefa II. sa štátna admistrácia ustrojila tak, že mala možnosť jedných občanov napomáhať, dvíhať, druhých hubiť.

Z toho vyplynulo, že po svetovej vojne bolo treba Rakúsko-Uhorsko vyvrátiť. A už i preto teda novy poriadok nasledoval nie na základe historického práva. Pravda, proti Slovákom rothermerovská akcia prepadla by i pri historickom práve. Čo oni prednášajú, to je blúznenie. O starodávnych koreňoch slovenskej reči vie (a bude ešte viac vedieť) jazykoveda. Keď Maďari prišli k strednému Dunaju, Slováci tu už boli. Boli tu a stali sa vo všeličom učiteľmi Maďarov. Boli tu — po nich je slávna perióda slovanskej histórie, perióda cyrilo-metodská.

Maďarská otázka. Národnie noviny, 20. 8. 1926, č. 96