ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[91]

Rok 1848 sa v živote niektorých národov stal pamätným. Z Francúzska, kde vo februári vypukla revolúcia, sa nový duch priniesol do Nemecka a vo Frankfurte v apríli sa už radili predstavitelia nemeckého národa, ako stvoriť nemeckú jednotu, akým spôsobom pripojiť k ostatným nemeckým zemiam i Rakúsko. A takto chcieť siahnuť na postavenie susedného štátu bolo už samo osebe revolučné. Z Prahy Šafárik 31. marca písal Pogodinovi do Moskvy, že svoje mimoriadne prednášky na univerzite nemôže začať, lebo študenti sú v zbrani; na druhý deň ešte doložil v liste: „Zem sa trasie od pohybu národov. Maďari, Haličania, Ilýri, Česi i iní obliehajú vládu petíciami. Pohnutie je také veľké, že mnohí ľudia tu v Prahe a vo Viedni stali sa pomätenými (i naši známi), iní umreli na porážku! Tak sa zdá, že všetko visí na tenkom vlákne, len malý náraz — a súdny deň je tu.“^[92] Uhorský snem zasadal v Prešporku a tam, i v Pešti, prvé slovo mali renegáti, Kossuth a iní, je preto prirodzené, že v krajine sa od samého začiatku diali v národných veciach výstrednosti a politika sa dostala na nedobré koľaje. Ľudovít Štúr veru nebol bojazlivý, a predsa v Prešporku pri sfanatizovaných maďarských jurátoch na konci marca už nemohol vydržať — odišiel do Viedne. Rakúski Slovania, ohrozovaní z jednej strany nemeckým, z druhej maďarským pohybom, sa schádzali vo Viedni, a keď medzi nimi bol už i Štúr, rozpálený udalosťami v Uhorsku, začali sa živo radiť, čo robiť. Tak sa stalo, že Chorvát Ivan Kukuljevič, ktorému náuka o slovanskej vzájomnosti zaštepila sa v duši od Jána Kollára, po svojom návrate z takej viedenskej porady v záhrebských Národných novinách 20. apríla napísal článok o potrebe slovanského zjazdu.

Význam Prahy v Slovanstve začal stúpať od čias Dobrovského. V slovanskom zmysle bol znamenitým človekom i Jungmann, a keď sa i Šafárik dostal do Prahy, jej význam vynikol. Za Šafárikom prichádzali Slovania z cudziny: Praha sa stala, možno povedať, ohniskom slovanských snáh. Teraz i Ľudovít Štúr v poslednej tretine apríla z Viedne bol už v Prahe, Kukuljevičov záhrebský článok 30. apríla reprodukovali Havlíčkove noviny, deň predtým, 29., radili sa o veci českí spisovatelia. Medzi nimi — ako hovorí Zdeněk Tobolka vo svojej knihe o pražskom zjazde — „přítomen byl nadšený a plamenný Ludevít Štúr“.^[93] Na porade u Vocela, kde boli i Zap, rytier Neuberg a Dr. Jordan, 30. apríla Štúr už predložil návrh proklamácie o slovanskom zjazde. A dňa 2. júna sa v Prahe zjazd začal. Otvorenie bolo ustanovené na 31. mája, ale keď v ten deň i v nasledujúci hostia ešte vždy prichádzali, otvorenie sa dialo až 2. júna.

Domáci účastníci i slovenskí hostia sa ráno o 8. hodine zišli v budove Českého múzea. Český národ i ostatní rakúski Slovania mali tu svojich najhorlivejších, najznamenitejších ľudí, zastúpení boli i cudzozemskí Slovania. Z Múzea pod zástavami českou a trojfarebnou išlo sa do Týnskeho chrámu — pomedzi dva rady, ktoré utvorili členovia nových spolkov — „Svornosti“ a „Slávie“. V chráme bola vrúcna modlitba pred pomníkmi svätých slovanských apoštolov Cyrila a Metoda.

Z chrámu sa šlo na Žofínsky ostrov, kde nasledovalo otvorenie zjazdu. Ako zvolený starosta prvý hovoril Palacký. Aký stav európsky, aké potreby Slovanov vzbudili myšlienku zjazdu, v mene Poliakov vykladal knieža Lubomirski, za Chorvátov Topalovič, za Srbov Nikola Gruič, za haličských Rusov Borysykevyč, v mene Slovákov Michal Hodža. Ale vážnosť času z rečníkov tohto aktu nik nevyjadril tak prenikavo a rázne ako Pavel J. Šafárik, učenec tichý, od politického vírenia uchýlený medzi knihami. Hovoril o susedoch Slovanov, o Nemcoch, Maďaroch, Talianoch. „Ak my nechceme takéto vzdelania, o akom oni hovoria, to jest ak sa nechceme ponemčiť, pomaďarčiť, potaliančiť, nadávajú nám do divochov, barbarov a otrokov. Ak chceme vzdelanie, to jest úplne sa poslovančiť a byť Slovanmi, ako nám káže hlas svedomia…, vtedy nás nazývajú zradcami otčiny a zločincami, nepriateľmi ich svobody… Takýto stav vecí nesmie ďalej trvať. Kocka je hodená; nastal i pre nás rozhodný čas prv, než sme očakávali… Alebo sa očistíme skutkom a dokážeme, že sme spôsobilí na slobodu, alebo sa pretvorme čím skôr na Nemcov, Maďarov, Talianov, aby sme ostatným národom neboli viac na ťarchu a protiveň, aby sme nemuseli preniesť našu hanbu a naše poníženie na svojich synov… Mravná smrť je najhoršia smrť a mravný život je najvyšší život… Či chce a môže náš slovanský národ postaviť sa celou svojou silou za svoje práva, vydobyť si ich na základe spravodlivosti k sebe a k iným národom — to je veľkou, svätou úlohou našich porád! Z otroctva niet cesty k slobode bez zápasu: alebo víťazstvo a slobodná národnosť, alebo čestná smrť a po smrti sláva!“ — Po Šafárikovej reči v zhromaždení nastal nadšený jasot. Jedni sa objímali, ohniví Juhoslovania tasili meče, niektorým slzy vystúpili do očí.

Nasledujúceho dňa, 3. júna, sa potom už rokovalo o programe, ktorý predložil prípravný výbor. Prvou otázkou bolo, či Slovania chcú mať spolok na svoju vzájomnú ochranu v rakúskej ríši, a ak ho chcú mať, na aký spôsob? Predstavitelia nemeckého národa — ako sme povedali — zasadali a radili sa vo Frankfurte už v prvej tretine apríla, ako ustrojiť zväzok nemeckého národa. Hlasy za jednotu s Nemeckom sa ozývali i zo samej Viedne. Palacký, ako Čech tiež pozvaný do Frankfurtu, 11. apríla odoprel svoju účasť obšírnym listom, ktorého jadrom bolo, že na frankfurtských poradách chcú Rakúsko ako samostatnú ríšu urobiť nemožným, a on je práve za Rakúsko. Áno, keby nebolo rakúskeho štátu, v záujme Európy a humanity by ho vraj bolo treba utvoriť! I Havlíček, ktorý ako publicista mal veľké slovo v českom národe, už roku 1846 napísal o Rakúsku: „Mocnářství rakouské jest nejlepší garancie nazachování naši a ilyrské národnosti, a čím více vzroste moc císařství rakouského, tím jistěji stojí naše národnost.“ Nuž, ísť do Frankfurtu v mene českého národa sa samozrejme nemohlo, ale Palackého odpoveď žila ešte v mysliach ľudí rokujúcich na Slovanskom zjazde, preto sa pri tejto prvej otázke príliš prízvukovala potreba zachovať Rakúsko. Vtedy v mene tých, ktorým sa to nepáčilo, Ľudovít Štúr v odbore povedal: „Cíl náš měl by býti zachovati ríši rakouskou?! Náš cíl jest zachovat nás. Nejdříve musíme sloužit sobě, pak jiným. Dosavád Rakousko stálo, a my hynuli. Co by řekl svet, kdybychom o nic více nestáli, než o zachovaní Rakouska! Pádem Rakouska nepadáme my… Maďari chtí se stát všemožně centrální mocí rakouskou, proto zvou císaře, aby šel do Uher. Nemci mají strach před Maďary, ten strach má také vláda, proto im nic odepříti nemůže. Ale proto musíme my také energicky vystoupiti. Chraňme sa toho, by se vláda vrhla do náručí Maďarů… Proti nám mají Nemci starou antipatii, a tudy jsou nakloneni bratrovati se s Maďary. Spojí-li se a zachovají-li převahu v Rakousku, co z nás bude? My nemáme posud samostatné slovanské obce v Rakousku. Vyslovme se, že chcem jako samostatné spojené obce slovanské štát pod rakouskou ríši. Neříkejme, že chcem zachovat Rakousko, ani utvořit rakouskou slovanskou ríši…“

Svoju reč Štúr dokončil sentenciou, že pre to všetko treba predovšetkým zlomiť silu Maďarov. Bolo to povedané z duše Slovákovej, ale zároveň i politicky výstižne, ostroumne.

Ku Štúrovmu stanovisku sa v československej sekcii najrozhodnejšie pripojil Havlíček, a tým odstúpil od svojej mienky, ktorú hlásal roku 1846 o Rakúsku.

Inak sa pražský zjazd ťažko mohol uzniesť na nejakej revolučnej veci. Nálada prítomných na zjazde bola revolučná, ale nálada sama osebe nestačila. Šafárikova revolučná rada o čestnej smrti vyronila sa z veľkej mysle a horúceho citu, ale ako, akým spôsobom mali začať Slovania zhromaždení v júni 1848 v Prahe mrieť za národ? Patrili do zväzkov štyroch až piatich štátov: v duchu vzájomnosti bol by mohol vystúpiť revolučným aktom, pri akom sa umiera, každý len doma, v štáte, do ktorého patril. Ale mohli tak urobiť Lužičania v Prusku alebo i Slovinci, sputnaní štátnym zväzkom rakúskym? Ľudovít Štúr hneď na začiatku zjazdových porád až vykríkol rozpálený: „Zlomiť predovšetkým Maďarov!“ Dať však potom svoj hlas, ako na uzavretie zjazdu, dať hlas za to, že sa Slováci odtrhnú od Uhorska, čiže od Maďarov, ani Štúr nemohol. Pri štvaní renegátov, Kossutha a iných, v Pešti boli hlavy už také rozpálené, že by tam po vyhlásení takého ustanovenia napr. Ján Kollár, peštiansky slovenský farár, nebol prežil ani 24 hodín. Štúr, Hurban a Hodža, Slováci prítomní na zjazde v Prahe, v septembri 1848 už stáli v zbrani pod slovenskými zástavami proti Maďarom, ale to sa pripravilo až po zjazde. (Také vystúpenie sa pripravuje v tichosti, o poradách k nemu vedúcich sa nepíšu protokoly.) Juhoslovania sa chceli odtrhnúť od Maďarov a boli hotoví nastúpiť proti nim zjavné nepriateľstvo hneď. Pritom by si boli žiadali, aby Slováci urobili rovnako. No Chorváti a Srbi mali národ pripravený, už v zbroji postavený, a Slováci vtedy od toho boli ďaleko. Ich šľachta už bola v službe maďarizmu, ľud ešte nevoľný, v poddanstve, meštianstvo nerozvinuté, k národu sa hlásili len kňazi a učitelia. Vôbec medzi postavením Juhoslovanov a Slovákov bol veľký rozdiel. Chorváti mali štátne dosť samostatnosti, uhorských Srbov delila od bratov v kniežatstve len rieka — Slováci boli bez akejkoľvek opory.

Zjazdu bol predložený i návrh (Dr. Dvořáčka) vydať hneď výzvu na zbieranie dobrovoľných plukov a Chorvátom i Srbom odkázať, že ak by vypukla vojna, Slovania im pôjdu na pomoc; pravda, uzavrieť sa neuzavrelo nič. Na iné návrhy podobnej povahy sa povedalo, že rozhodnutie by bolo možné, keby zjazd mal poruke brannú moc. Rokovalo sa i o odtrhnutí Haliče od Rakúska: okrem väčšiny Poliakov sa za to vyslovili i haličskí Rusi i ruský emigrant Bakunin, a jednako uzavrieť v takom zmysle o Haliči sa neuzavrelo nič. Postavenie zjazdu bolo ťažké…

Nedeľa 4. júna bola v Prahe slovanským sviatkom. Slovanskí hostia sa o 10. hodine predpoludním zhromaždili na Václavskom námestí a slovanskú omšu pred pomníkom sv. Václava slúžil srbský protopresbyter Stamatovič s presbyterom Gruičom. Účastníci zjazdu boli i v národných krojoch, členovia „Slávie“ stáli s oštepmi, študenti v radoch, bielo odeté dievčatká, stuhy a zástavy slovanských farieb, košíky s kvetinami, chlapci oblečení za „vnukov blaníckych rytierov“. Spev „Gospodi, pomiluj ny“. O týždeň, 11. júna, bola svätodušná nedeľa: vtedy zas v Týnskom chráme ľvovský uniatský kanonik, Hynelevyč, slúžil sv. omšu v staroslovanskom jazyku.

Nasledujúceho dňa, 12. júna, v porade petícia pred cisára o žiadostiach rakúskych Slovanov ešte nebola hotová, ale už sa čítal manifest Slovanského zjazdu k národom Európy v mene 80 miliónov Slovanov. Záverečné verejné zhromaždenie zjazdu bolo ustanovené na 14. júna, ale v ten deň, 12. júna, v svätodušný pondelok, vypukla povestná pražská vzbura. Knieža Lobkovic, veliteľ národnej stráže, už 11. júna vydal rozkaz, aby najmä Poliaci, Chorváti a Srbi rýchlo opustili Prahu. Slovanský zjazd nemohol byť dokončený. Nejeden zo slovanských hostí šiel na barikády.

*

Áno, nejeden z účastníkov zjazdu šiel na barikády. Jednako z toho nevyplýva, že by vzburu boli spôsobili účastníci zjazdu. Povetrie bolo revolučným duchom naplnené, ale komu záležalo na Slovanskom zjazde, či mohol chcieť jeho rozpustenie, rozprášenie pred zavŕšením porád? Šafárikovi, keď počul o vypuknutí vzbury, v očiach vystúpili slzy.

Svedkovia pražských udalostí 12. júna, ktorí od začiatku hovorili, že vzburu zapríčinila netaktickosť a surovosti Windischgrätza, od 20. mája vojenského veliteľa v Prahe, sa sotva mýlili. Tak súdili i slovenskí účastníci zjazdu. Jozef M. Hurban, o ktorom J. V. Frič zaznačil (Osveta 1888, str. 616), ako bránil na barikádach Vodičkovu ulicu proti vojsku, neskôr napísal, že boli to „bornirovanosťou soldatesky Windischgrätzovej vyvolané pouličné rvačky“.^[94] Pritom iste mali v tom prsty i nemeckí agenti-provokatéri. Slovanský zjazd bol takou politickou vecou, že protivníci sa veru mohli pokúsiť o jeho zmarenie. Chceli kompromitovať Slovanov. Agenti, emisári mohli prísť i z Pešti.^[95]

*

Hoci sa pražský Slovanský zjazd nemohol náležite skončiť, ostal aktom dôležitým, pamätným. Ešte sa o ňom len hovorilo, písalo, ešte sa nezišiel, nebol otvorený, už Chorváti katolíci zbližovali sa s pravoslávnymi Srbmi tak, že v druhej polovici mája v Záhrebe slávnostne inštalovaný nový bán Jelačič prísahu skladal do rúk srbského patriarchu Rajačiča. Zásadu slovanskej vzájomnosti, zdôraznenú už v proklamácii, ktorou sa zjazd zvolával do Prahy, v dôležitých chvíľach roku 1848 Slovania dobre pochopili. Áno, nemohlo nebyť užitočné i to, že ľudia poznali sa v Prahe navzájom. Možno uviesť ako príklad, čo bolo so Slovákmi. Maďarskú politiku, ako sme už spomenuli, viedli renegáti nemaďarskí, preto hneď od marca bola strašne netolerantná, až zúrivá. Ľudovít Štúr v Bratislave, kde bol vyslancom na sneme, už ku koncu marca nemohol vydržať a zdržiaval sa zväčša vo Viedni alebo v Prahe; i na slovenské zhromaždenie, zvolané na 10. mája do Liptovského Sv. Mikuláša, Štúr išiel z Prahy. Ledva sa mikulášske zhromaždenie skončilo, peštianska vláda kvôli žiadostiam v ňom vyneseným nariadila v slovenských krajoch štatárium: Štúr a Hurban sa zachránili len útekom. Potom nasledoval pražský zjazd, po ktorom by sa už vôbec spolu s Hodžom neboli mohli dostať domov; na ich hlavy boli vypísané peňažné odmeny. Domov na Slovensko dusené šibenicami by sa boli mohli dostať len na čele ozbrojenej moci. A kde tú v slovenských pomeroch vziať! Ako sme povedali, zemianstvo stálo už v službe maďarizmu, pri slovenskej veci ostávali len chudobní kňazi a učitelia. Ale pražským zjazdom vštepovali sa city vzájomnosti: slovenským vodcom po zjazde v samej Prahe (tu pomohol Neuberg) i v Záhrebe a u Srbov podarilo sa nájsť takú pomoc, že sa na Slovensku mordovanom šibenicami zjavili v druhej polovici septembra na čele vojenskej sily. Štúr, Hurban a Hodža, dvaja kňazi a tretí učiteľ, vojenčine nerozumeli, ale v Prahe sa zoznámili so Zachom, s Bloudkom, Janečkom, a slovenskému povstaniu sa dostalo i veliteľov. Vôbec na pohyboch v slovanských krajinách v dôležitých rokoch 1848 — 1849 bolo poznať účinok pražského zjazdu — slovanskú vzájomnosť. „Kdyby nebylo Rakouska“ bolo heslo všelijako neslovanské, na zjazde vôbec nemohlo byť menej tej oddanosti Austrii, zaštepenej Palackým: ale hlavné bolo vzbudiť život, a k tomu zjazd iste prispel. Taká chyba, taký omyl, ako orodovanie za Rakúsko, sa potom koriguje životom…

Viac ráz sa stavala otázka, ako vznikla myšlienka Slovanského zjazdu. Dokumentárne sa vedelo len toľko, že prvý sa vo veci ozval Ivan Kukuljevič v záhrebských novinách. Ale Kukuljevič prišiel domov, do Záhrebu, z Viedne, kde sa pred 20. aprílom schádzali niekoľkí rakúski Slovania — medzi nimi Štúr — a radili sa, čo robiť v týchto vážnych chvíľach. Po poradách Kukuljevič odišiel do Záhrebu, Štúr do Prahy. Kukuljevičov článok v Záhrebe vyšiel 20. apríla, v Prahe Štúr, keď ešte nemohol vidieť, čo napísal Kukuljevič, už hovoril repealistom^[96] o potrebe zvolať zhromaždenie Slovanov. Platón Kulakovskij vo svojej knihe o ilyrizme,^[97] odvolávajúc sa na Jozefa Friča^[98] i Perwolfa,^[99] tiež hovorí, že myšlienka zvolať zjazd bola, podľa všetkého, Štúrova. K tomu by som doložil len toľko, že konať niečo v slovanskom zmysle od druhej polovice marca nebolo takou pálčivou vecou ani pre Chorvátov ako pre Slovákov. Štúr v tých dňoch ozaj horel plameňom. Jozef Frič zaznačil, že i na založenie „Slovanskej Lipy“ v Prahe dal podnet Štúr. Áno, od Štúra pochádzal i názov „Slovanská Praha“. Po prvý raz sa číta vo výzve, ktorou zvolávali zjazd a ktorú koncipoval Štúr. Ale vštepilo sa ľuďom do pamäti na Žofíne pri vítaní slovanských hostí. Žofínske priestranné miestnosti — vieme od J. M. Hurbana — boli nabité obecenstvom. Štúr rečniac postavil otázku, či Praha môže byť nemecká, a odpovedal: „Táto Praha starých bohatierov bola, je a bude večne slovanskou.“ Mládež niesla rečníka triumfálne po dvorane a poslucháčstvo oduševnené volalo: „Slovanská Praha! Slovanská Praha!“^[100]

Táto mládež sa už od apríla poznala so Štúrom a pre vzťah Slovákov k Čechom tie dni ostanú pamätihodnými. Pražská študujúca mládež, tá, o ktorej Šafárik už 31. marca napísal, že je v zbroji, potom združená v spolku „Slávii“ už 20. apríla vítala Štúra na nádraží. Nasledujúci večer na jeho počesť bola nová schôdzka, pri ktorej českí študenti na ulici verejne spálili knižku zvanú „Hlasové“ a proti štúrovcom, čiže proti spisovnej reči slovenskej, roku 1846 Jánom Kollárom zostavenú a v Prahe vydanú. Referát o takom pozdravení Ľudovíta Štúra vyšiel v Havlíčkových Národních novinách (č. 17, 25. apr.), a tiež tam, v Národních novinách, Dušan Lambl, jeden z vodcov mládeže, v tej veci postavil akoby heslo: „Zapomeňme na minulé neshody a tiskněme si ruce bratrské!“^[101] V takých vážnych chvíľach národného života sa krásne dosvedčovalo, že krv nie je voda. A to tiež súviselo so Slovanským zjazdom.

Po roku 1849 Viedeň svojou politikou mnoho zahubila z účinkov pražského zjazdu. Gróf Lev Thun, keď roku 1849 už temer vstupoval na ministerstvo, ešte vyznával, že „Slovanství roku 1848 zachovalo ríši rakouskou“. Roku 1849 ju už zbraňou zachránilo slovanské Rusko, rytiersky cár Nikolaj I.; ale to všetko vo Viedni nič neplatilo — jej politika zostala takou protislovanskou, ako bola od času napoleonských vojen (keď sa totiž metternichovci naľakali sily Slovanstva). V 50. rokoch, za času absolutizmu, slovanský život v Rakúsku len hynul. V nasledujúcom decéniu v Predlitovsku obrátilo sa to ešte na horšie pre Slovanov: v pokonaní s Uhorskom roku 1867 ich Viedeň a dynastia totiž úplne vydali do moci Maďarom. Pre Slovanstvo bolo milé, keď na zjazde v Moskve roku 1869 cár Alexander II. pozdravil slovanských hostí: „Vitajte, bratia slovanskí, na rodnej slovanskej zemi!“ (Boli tam i Česi a Slováci.) Potom teplo zaihrali city rakúskych Slovanov roku 1876, keď v srbsko-tureckej vojne veľké tisíce ruských dobrovoľníkov hrnuli sa na pomoc srbským bratom. Bolo to podľa slov Chomiakova, hovoriaceho ruskému Orlu: „Vysoko hniezdo ty postavil, široko krídla si rozpäl… Leť, vznášaj sa, a na menších bratov nezabudni!“ Praha sa stala účastnou zvláštnej radosti: na spiatočnej ceste zo Srbska navštívil ju generál Čerňajev, veliteľ ruských dobrovoľníkov na srbskom bojisku. O rok zas, r. 1877, už samo Rusko bolo vo vojne s Tureckom, vo vojne veľkej, podujatej oslobodiť všetkých balkánskych Slovanov, vo vojne, ktorú vypovedať Turkom naklonili cára Alexandra II. ruskí slavianofili knieža Čerkaskij a Ivan Aksakov. A na hlasy, ozývajúce sa po Európe, čo si to vraj Rusko len bude osobovať a požadovať za také veľké obete, Dostojevskij odpovedal vo svojom „Dnevniku pisateľa“: „Čím väčšiu politickú nezištnosť (bezkorystie) dokáže Rusko vo veciach Slovanov, oni časom, hoci by chvíľami i prezradili nejakú nevďačnosť, tým vernejšie budú stáť pri ňom. Rusko vezme na seba takú starosť, starosť o Slovanov, preto, aby žilo vyšším životom, veľkým životom, svietilo svetu veľkou, nezištnou a čistou ideou.“ Pre život veľkého národa — hovoril — sú potrebné vysoké ciele.

Po rokoch z nedobrých európskych vzťahov vypukla svetová vojna. V nej ruský národ zastihlo veľké nešťastie, ale ostatné Slovanstvo sa oslobodilo ešte zásluhou Ruska. Áno, lebo nebyť ruskej sily, Nemecko by hneď na začiatku vojny (keď Anglicko stálo ešte bez vojska) bolo zašliapalo Francúzov a nebolo by ostalo času ani americké tanky fabrikovať. Pre južných a severozápadných Slovanov sa svetová vojna skončila šťastlivo.

A veľkého Rakúska po vojne viac niet. Z jeho rumov je tu i československý štát. Palackého náuka prepadla. Ukázalo sa, že rakúski Slovania len po vyvrátení tej „temnice národov“, ako Štúr nazval Austriu, môžu žiť svojským životom…

O Rusku, v nešťastí postavenom, nám pred dvoma týždňami v Bratislave verné a nám milé slová povedal i Scotus Viator.

Slovanský zjazd v Prahe roku 1848. Slovenské pohľady, 1928, s. 455 — 462