ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Pôvodné)

Paríž, 28. februára. V „Československé korespondenci“, ktorá ako orgán nášho Ministerstva zahraničných vecí začala vychádzať v Paríži, sa ozýva spokojnosť. Naše morálne položenie na konferencii je neobyčajne dobré: z malých národov nemá také ani jeden. Imponuje spôsob, akým bola vykonaná naša revolúcia, imponuje organizácia nášho vojska a imponuje i ideálnosť našich národných cieľov. Na konferencii sa naše požiadavky prijímajú bez odporu, ba neobyčajne priaznivo.

Toľko „Korespondence“. — Čochvíľa sa bude na konferencii riešiť otázka našej hranice a iste nebudeme mať príčinu na nespokojnosť.

Vo veciach obživy, aby do novej úrody nebolo nedostatku v Československu, robí sa tiež všetko možné. Francúzska vláda ešte v prvej polovici nariadila zrušiť všetky prekážky, ktoré mal vývoz k nám; ale čože, keď i Francúzsko má potravín temer len toľko, čo samo potrebuje, zásoby nestačia na vývoz.

Predošle som sa zmienil o postavení Juhoslovanov. Oni majú účet s Talianskom — a Taliansko je na konferencii medzi veľmocami… Bieda slovanského sveta, na ktorú sa dlho budeme žalovať, pochádza z roku 1913. Vtedy, v balkánskej vojne, sa intrigám viedenskej a berlínskej diplomacie podarilo v Belehrade a v Sofii znepriateliť Srbov a Bulharov. Nebyť toho nešťastia, čo všeličo by sa od tých čias bolo celkom inak utvorilo!! Mám pred sebou knižku Francisa Charmesa La guerre 1914 — 1915 (Vojna 1914 — 1915), v nej možno čítať, čo dokázalo Srbsko v decembri 1914 strašnou porážkou rakúsko-uhorskej armády, aká pomoc to bola pre Francúzsko a Anglicko (vôbec, čím bola srbská armáda pre Dohodu až do jesene 1915!); a dnes, na konferencii, ktorou sa likviduje vojna, také hrdinské výkony v boji s nepriateľom akoby už nemali nijaký význam. Zavážia záujmy Talianska. Niet tu mocného, ktorý by položil ruku na váhu za Slovanov, odtískaných od Jadranu.

Vo včerajšom „Figare“, na čele čísla, má Gabriel Hanotaux článok „Za Rusko“. Hovorí v ňom, že čudným vrtochom osudu Rusko nie je zastúpené na konferencii mieru. Rusko, veľké Rusko veľkej vojny!… A ono bolo v nej víťazné (victorieuse) ešte i za ofenzívy Brusilova. Ako vysielal vraj i Czernin svojich emisárov pokorne prosiť u kancelárov Dohody! Ruský problém — volá francúzsky štátnik a učenec — je životným problémom civilizácie. Vytrieť Rusko z mapy sveta je nemožné… Ono nezmizlo — ono je len privedené do bludu. Napraviť toto nech sa hrnú dobrovoľníci, nech vystúpia armády, nech sa urobí veľká pôžička. — Rusko má dosť hypoték. Ak by potrval tento stav Ruska, tento škandál, história bude žiadať účty od nášho pokolenia!

Gabriel Hanotaux vo veľmi vážnych chvíľach francúzsko-ruského spolku bol ministrom zahraničných vecí a stal sa vtedy miláčikom svojho národa, od tých čias ako učenec je už i členom Akadémie, jeho hlas v článku „Za Rusko“ akoby bol zatlačil všetky iné otázky: jednako — aspoň mne sa tak predstavuje vec — nemožno to považovať za iné než za akademické rozjímanie.

Ministerský predseda Clemenceau po atentáte už bodrý chodí. Tu ozaj možno povedať, že veci, ktorej sa atentátom chcelo uškodiť, sa ním rozhodne prospelo.

List z Paríža. Národnie noviny, 11. 3. 1919, č. 58