Za slovenský život

V Uhorsku už v druhej polovici 15. storočia mohlo žiť 4-5 miliónov ľudí. Čoskoro potom však prišli veľmi nepokojné časy a obyvateľstvo v krajine redlo. Roku 1514 vypukla veľká sedliacka vzbura, z ktorej sa nám zachovalo meno Ďura Dóžu; národa v nej zahynulo mnoho. Potom onedlho, roku 1526, prišla turecká pohroma a temer na dvesto rokov nastali pomery, ktoré boli skazou pre obyvateľstvo. Už roku 1553, keď sa v krajine robil súpis port, našlo sa ich menej ako na konci 15. storočia, z obyvateľstva už do tých čias mohla ubudnúť dobrá polovica. Úpadok išiel postupne a na konci 16. storočia v 33 uhorských a slavónských stoliciach patriacich pod uhorského kráľa ledva žilo milión duší. Keď sa ku koncu 17. storočia začalo oslobodzovanie spod Turkov, pre vzrast obyvateľstva ešte nenastali lepšie časy: vtedy vo vojnách spustli i tie kraje Uhorska, ktoré patrili pod sultánov, a tak kým Turci boli mocní, mali predsa len nejakú ochranu.

Pokoj sa nevrátil ešte ani na začiatku 18. storočia: mali sme domáce vojny a za nimi prišiel mor. Obyvateľstvo zas len zredlo. Keď konečne nastal pokoj a roku 1720 sčítali obyvateľov povinných platiť daň, ukázalo sa, že v krajine je len 270.000 domácností, ktoré môžu byť danené. Počítajúc na domácnosť po šesť členov, vyjde nám pre Uhorsko 1.620.000 duší. Pravda, k tomu treba ešte prirátať zemianstvo, v súpise nezahrnuté, lebo bolo oslobodené od dane, kňazstvo i vojsko, a môžeme povedať, že v Uhorsku v prvej štvrtine 18. storočia žilo niečo vyše dva a pol milióna ľudí. Na Dolnej zemi miestami celé široké priestranstvá temer nemali obyvateľstva; najhustejšie boli obývané severné a západné kraje, popri nich Sedmohradsko.

Jednako už na počiatku 19. storočia Uhorsko bolo i čo do počtu obyvateľstva husto osídlenou krajinou. Rozmnožilo sa v pokojných časoch 18. storočia. Už za Jozefa II. krajinský súpis zistil vyše deväť miliónov duší. Za nejakých 60-70 rokov sa počet obyvateľstva asi strojnásobil. Najobývanejšie boli i vtedy, na konci 18. storočia, kraje západné a polnočné. Dolná zem mala ešte vždy málo obyvateľstva.

Ako sme povedali, prišli pokojnejšie, lepšie časy a obyvateľstvo sa množilo. Vzrast krajín a národov závisí od pomerov.

Slovákovi, milujúcemu svoj rod tak, že by si žiadal v evidencii mať každú slovenskú dušuje iste krušno napr. vedieť, že z turčianskosvätomartinskej ev. cirkvi, rátajúcej 2.990 duší, už do konca februára odišlo na terajšiu vojnu 210 ľudí v najlepšom veku. To je mnoho; až nás zdesí, keď vieme, aká je to krvavá vojna. Jednako i vo vojnách 16. a 17. storočia krajina nie len v bitkách s Turkami tratila svoje obyvateľstvo; oveľa horšie bolo to, čo bitkám predchádzalo a čo po nich nasledovalo.

I v dnešnej ťažkej vojne, ak budeme zachránení od najhoršieho, od toho, čím bitky bývajú sprevádzané, najmä ak javisko vojny neprenesie sa i do našich krajov, ešte obídeme pomerne bez veľkých strát.

Len keď raz prejde hrôza a bude mier, aby boli pomery aspoň stredne priaznivé pre náš materiálny i duchovný rozvoj! Oplačeme svoje straty a s vierou v budúcnosť svojho slovenského rodu pustíme sa do roboty. Jednotlivec môže premôcť pomery, ale celky, závisiace od väčších celkov, za našich čias sú bezmocné.

Pre rozvoj krajín a národov je poučné, kedy a v akých pomeroch rozmnožilo sa a zmocnelo obyvateľstvo Uhorska, stenčené v nešťastiach 16. a 17. storočia. Ak sa po terajšej ťažkej skúške utvoria u nás hoci len také pomery, v ktorých naša krv z krajov medzi Karpatmi a Dunajom nebude musieť utekať za oceán, už tým samým bola by nám daná možnosť netratiť sa, ale rozmnožovať sa, rásť a zabezpečovať si budúcnosť.

Ako sa množí obyvateľstvo. Národnie noviny, 27. 3. 1915, č. 37