ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Pôvodná zvesť Národných novín)

Paríž, 4. marca. Kým tento list pošta doručí, telegraficky už budete vedieť z konferencie o česko-slovenskom štáte i posledné slovo komisie, ktorá ustanovuje hranice. Hlavné veci už včera a v sobotu boli ustálené. Nemci ostanú v Čechách v medziach historických hraníc; na Slovensku od Dolného Rakúska počnúc južnú hranicu bude tvoriť Dunaj. Tu dodnes nie je riešená len otázka Žitného ostrova (Csalló-kóz), tak postavená, že súvisí s otázkou hranice, ktorá pôjde dolnogemersko-boršodským územím. V Novohrade Šalgótarján so svojimi kamennouhoľnými baňami je náš. Severná slovenská hranica pôjde tak, ako ju tvorí karpatský hrebeň, to jest poľský štát neprejde na južnú stranu Tatier. A — čo je z nejednej stránky radosťou nášho srdca — podkarpatskí Rusi sú pridelení k Česko-Slovensku.

Pri terajšom stave veci pre týchto našich bratov toto je jediné priaznivé riešenie ich budúcnosti; inej formy, dobrej pre nich, by sa nenašlo. Ako sa začalo slovanské prebudenie, Rusi v Uhorsku vždy túlili sa k Slovákom, ich najlepší ľudia oduševňovali sa náukami Kollára, Hollého, Šafárika, Štúra a v 50. i 60. rokoch ich Adolf Dobrianskij bol v mnohom učiteľom predstaviteľov slovenského pohybu. Pre Slovákov podkarpatskí Rusi sú ohnivkom, spájajúcim nás s východným Slovanstvom. Ich osady sú miestami ostrovmi na slovenskom území, miestami zas naše jazyky tvoria už dávno miešané nárečie, takže by ani nebolo spôsobu vymerať nejakú hranicu medzi Slovákmi a podkarpatskými Rusmi. Pochopiteľne, že v nejednom kraji spišsko-šarišsko-zemplínskom a užhorodskom si maďarská štatistika nevedela rady a spísala osady raz za slovenské, druhý raz za ruské a naopak. Z európskeho, čo viac, zo svetového stanoviska berúc vec, táto slovensko-ruská otázka je čosi chatrného; jednako pre parížsku konferenciu pridelenie podkarpatského ruského územia k česko-slovenskému štátu bude cťou a chválou pred históriou. A duch Dobrianskych sa značne uspokojí. Ale môže byť spokojný i Anton Gr. Beskid, terajší predstaviteľ podkarpatských Rusov, ktorý v tejto veci hneď v novembri 1918 konal cestu do Turčianskeho Sv. Martina, potom do Prahy, a i teraz je tu medzi nami.

Telegrafickú zvesť o tomto všetkom — ako sme povedali — dostanete, keď tento môj list bude ešte na ceste, a tým prestanú o integrite Uhorska nádeje i maďarské fantázie a klamy.

Pre česko-slovenský štát ostáva ťažkosť len vo veciach obživy — do novej úrody. Ale tejto biedy — verte tam doma — majú všade dosť. I v samom Francúzsku je to značne horšie, ako by ste si mysleli. Naše zahraničné ministerstvo, tu v Paríži sídliace, koná vo veci všetko možné a pri jeho účinkovaní Amerika nám pomôže. Toto ministerstvo je vo veľmi dobrých rukách: Eduard Beneš (za vojny vo veciach, pre nás veľkých, spoločník Masaryka, Osuského, Štefánika) je človek, ktorému by ste na prvé videnie zverili všetko, čo máte dôležité pre svoj život, pre svoju budúcnosť. A tu je i ministerský predseda Kramář (on je na konferencii s ministrom Benešom predstaviteľom česko-slovenského štátu, Dr. Štefan Osuský je ich generálnym sekretárom). Leto príde s novou úrodou a s koľkými duchovnými uľahčeniami!

Pre prezidenta Wilsona v Paríži zas pripravujú byt, čochvíľa bude tu.

Na mierovej konferencii sa rozhodlo. Národnie noviny, 12. 3. 1919, č. 59