Za slovenský život

Čím dlhšie trvá, tým ťažším stáva sa život. To je prirodzená vec — na tom nezmeníme nič, o tom už ani nehovoríme. Ale musíme byť pripravení, že po vojne sa nám tiež nebude ľahko žiť.

Pre masu, nestarajúcu sa o zajtrajší deň, sa život iste uľahčí, ale ľudia, dívajúci sa napred, a ľudia, starajúci sa i o verejný prospech, budú sa musieť dobre opásať. Úlohy života sa iste veľmi rozmnožia. Bude treba nahrádzať zameškané — a ľudí bude menej; až keď sa nám vrátia a začneme sa počítať, uvidíme, koľkí nám ubudli. Čo by boli robili dvaja, traja, bude musieť vykonať jeden. Sily sa budú napínať.

Máme príklad v tom, čo sa dialo pred sto rokmi. Európa, zvírená veľkou Francúzskou revolúciou, ktorá vypukla roku 1789, sa upokojila až po roku 1815, po konečnom odstránení Napoleona. Nastal život, ktorého úlohou bolo nahrádzať zameškané, utratené, zničené. Naša vojna nemôže trvať tak dlho, ako trvali borby vzbudené Francúzskou revolúciou a potom nepokojným duchom Napoleona; dnes je vojna strašnejšia, vedie k vysileniu. Ale práve preto, že je taká strašná, úlohy života po nej budú tvrdé — bude treba mnoho nahrádzať.

V pokoji, ktorý nastal po ťažkých bojoch napoleonskej doby, za nejakých 10-15 rokov Európa viac dokázala ako prv za 3-4 ľudské veky. Napr. v Prusku začali rozvíjať vysoké školy zamerané výslovne na to, aby sa pomocou vedy odčinili pohromy spôsobené vojnami. Ako ožili vedy, začali sa vynálezy a rozprúdil sa priemyselný a obchodný život. Rástli mestá, vyžiť bolo ľahšie. Čítať knižky sa predtým pokladalo za primerané len pre zdatných alebo bohatých ľudí; ženy ani neboli také učené, aby mohli čítať, nižšie triedy bez rozdielu pohlavia mali prístup nanajvýš ak k náboženskej knižke. V prvej tretine 19. storočia sa medzi národmi Európy zakladali nové časopisy, čítajúce obecenstvo sa každým dňom množilo, spisovateľov i vydavateľov kníh pribúdalo, meštianske ženy si zvykli čítať básne, romány. Utvorili sa verejné čitárne, zakladali knižnice na požičiavanie kníh a časopisov. V tejto dobe bol položený aj základ divadiel.

Ako neočakávať, že podobne rozprúdi sa život i teraz?

A my ako obstojíme v takej krútňave? My Slováci?

Veci sa vyvíjajú tak, že na nových vodách sotva budeme postavení s poviazanými rukami; no čo by krajinské pomery pre nás i nepriaznivé ostali, ak sa len nespreneveríme sami sebe, taká nová doba môže nás oživiť a povzniesť.

Najlepšou prípravou na nové úlohy bude, ak sa každý z nás bude usilovať stať sa užitočným vo svojom povolaní a pre svoju rodinu. Niet takého chatrného a slabého človeka, že by nemohol prospieť celku, spoločnosti, národu, nech sa len snaží byť verným, užitočným na svojom mieste, tam, kde je postavený. Ak roľník bude usilovným roľníkom, naše dediny neupadnú, nezaostanú; usilovní farári a učitelia mu budú prirodzene pomáhať spraviť zo slovenských dedín stánky šťastného života. Pracovití remeselníci a vo svete rozhľadení fabrikanti s horlivou inteligenciou nemôžu nezveľadiť naše mestá. Pán Boh, o ktorého pomoc neprestaneme sa modliť, požehná nám i darov ducha, talentov, bez ktorých ťažko sa ide napred.

Budeme sa počítať, budeme sa vyhľadávať, budeme si navzájom pomáhať a stavať každého na miesto jemu najprimeranejšie. Budeme sa usilovať, pretekať sa. Človek je mnohého schopný! Veľký spisovateľ N. V. Gogoľ napomínal svojich: Nedajte sa mýliť, čo by sa okolo vás čo dialo. Robte každý svoju vec, modliac sa v tíšine. Spoločnosť potrebuje, aby každý jej člen usiloval sa zdokonaliť seba. Tak príde všetko do poriadku… Vysoká snaha a neúnavnosť u ľudí môže robiť divy!

Život po vojne nebude ľahký, ale za budúcnosť slovenského národa hodno i podstúpiť niečo.

Po vojne. Národnie noviny, 10. 5. 1917, č. 54