ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napísal a na večierkoch Miestneho odboru Matice slovenskej v Martine prečítal Jozef Škultéty.

Keď je reč o slovenských učených ľuďoch, ktorým sa doma nedostalo chleba, obyčajne spomíname len Šafárika, jeho 15-ročnú službu u Srbov, Štefana Moysesa, jeho 20-ročnú službu u Chorvátov, no a Bohuslava Šuleka, ktorý 60 rokov konal veľké veci v službe bratského chorvátskeho národa, alebo Dionýza Štúra, ktorý umrel vo Viedni ako riaditeľ ríšskeho geologického ústavu. A koľko je takých, hoci nie všetci majú význam Šafárika, Moysesa, Šuleka, Dionýza Štúra! Katolícke kňažstvo po šírom Uhorsku oddávna, veľmi dávna vo veľkej väčšine bývalo zo synov slovenských rodičov, od kaplána v najskrytejšej dedine až po prímasov-arcibiskupov ostrihomských. Z polatinčených mien v ev. cirkvi vylupnú sa nám Slováci i tam, kde by sme najmenej očakávali. Ešte i Sachs de Harteneck, v kritickom čase Sedmohradska prvý človek tamojších Sasov (ináč kujon), bol vlastne náš Caban, syn breznianskeho a prešovského profesora. Matej Bel, pre svoje učené práce v 18. storočí nazývaný „veľkou ozdobou Uhorska“ (magnum decus Hungariae), od ktorého pochádzajú i heslá, ako Extra Hungariam non est vita (mimo Uhorska nieto života!), proti nám za času maďarizácie veľmi využívané, bol synom slovenskej Očovej; titulárny biskup Palma, uhorský historik, je liptovským rodákom, z Ružomberka; Adam F. Kollár, cisárovnou Máriou Teréziou vyznamenávaný riaditeľ dvorskej knižnice vo Viedni, dejepisec i lingvista, bol z tej istej dediny ako Jánošík, z Terchovej. Od roku 1829 do roku 1869 jeden po druhom dvaja záhrebskí biskupi boli Slováci, Alagovič a Haulik (od 1853 arcibiskup, kardinál). Ján Danielik, v 50. a 60. rokoch mocne vplývajúci na duchovný život maďarský, bol Slovák spod Muráňa. Lanského leta, ešte pod dojmom veľkej premeny u nás, začal som spisovať v abecednom poriadku mená (s krátkymi životopisnými dátami) ľudí slovenského pôvodu, známych v Uhorsku z histórie, literatúry, vedy a vôbec z politického i kultúrneho života; ale už pri druhej litere, pri b, sa mi ukázalo, že na takú prácu ja, v mojom veku, už nemám času. Toľko by tých mien vyšlo! Z maďarskej literatúry spomína sa ako syn slovenských rodičov Petöfi; ale Slovák bol i Madách, druhá pýcha tejto literatúry: jeho dedo, Ján Madách, bol pozoruhodným slovenským cirkevným spevcom. Z mladších od Imricha Madácha o jedno pokolenie Maďari od nás mali i Kolomana Mikszátha.

Prv, za latiny, pri latinskej kultúre v Uhorsku, vec nemala takú bolestnú stránku: bolo by sa to mohlo zdať ešte akousi životaschopnosťou slovenskou; ale potom, keď od konca 18. storočia netolerantný maďarizmus stal sa mocou, obrátilo sa to tak, že slovenskí učení ľudia sa buď zhavraneli a účinkovali proti vlastnej krvi, proti svojmu národu, alebo v Uhorsku pre nich nebolo chleba. (Vtedy Šafárik nemohol obstáť ani v Novom Sade, pod záštitou srbskej cirkvi, a bol prinútený utiahnuť sa v Čechách, v Prahe. Roku 1867 Emila Černého, ako charakterného profesora Moysesom stvoreného banskobystrického gymnázia a zostavovateľa Maticou slovenskou vydanej znamenitej Slovenskej čítanky, prichýlilo Rusko.)

Slováci dávali svojich ľudí na všetky strany, k nim ako náhrada neprišiel nikto. Akožeby aj? Bol by musel byť ozajstným hrdinom ducha. Z celého 19. storočia by sme mohli zaznačiť jediného Jána Kadavého ako takého, ktorý prišiel k nám a tu potom prispieval k rozmnoženiu slovenského duchovného fondu. Čítaním Slávy dcéry Kadavý, mladý český učiteľ, zahorel takou túžbou poznať Jána Kollára, že prišiel za ním z Čiech do Pešti. V Pešti sa stal učiteľom pri Kollárovi, v slovenskej cirkvi, neskôr prešiel do Liptova a tam sa oženil. Štúrovci, už na začiatku štyridsiatych rokov, vo svojich slovenských zápasoch nemali vrúcnejšieho podporovateľa nad Kadavého. Sám nemajetný, chudobný, Ľudovíta Štúra v jeho najťažších chvíľach podporoval i peňažne; Hurbanovi pomáhal grošom pri vydaní Nitry.^[48] Len taký človek mohol sa pridať k Slovákom v ich ťažkých duchovných bojoch.

Máme 22. januára: povieme si niečo o takom synovi slovenskej matky, ktorý ani odlúčený od Slovenska neprestal cítiť s nami a pracovať v náš prospech.

Medzi slovenskou mládežou, ktorá na maďarských školách po roku 1867 prešla rozličnými ohňami a skúškami, medzi mládežou za všetko pekné zapálenou, v našom Martine na výročnom zhromaždení ženského spolku Živeny roku 1879 zjavil sa Jaroslav Vlček. Pred štyrmi rokmi, z jari 1875, po slovenských gymnáziách zatvorili i Maticu slovenskú. Aby zdesenie a zastrašenie Slovákov bolo ešte väčšie, roku 1878 vyšiel hnusný pamflet, ale o to nebezpečnejší, že ho písalo pero talentovaného človeka, Grünwaldov „Felvidék“. Roduverná slovenská spoločnosť jednako precitla z omráčenia. Že precitla, bolo dôkazom toto zhromaždenie usporiadané Živenou pod predsedníctvom pani Anny Pivkovej (zo zvláštnej milosti Božej dodnes živej!). Po zatvorení Matice a odobratí jej dvorany nebolo v Martine ani miestnosti pre také zhromaždenie, nebolo javiska pre divadelné predstavenie, ktorým sa od začiatku otvárali augustové slávnosti. Ale z omráčenia prebraní Slováci (buď vďačne spomenutý Ján Ivanka!) akoby jedným dupnutím nohy stvorili i dvoranu, i javisko. Zhromaždenie sa vydarilo, na plese pri polnočnej prestávke vďačná slovenská mládež ovenčila prítomného českého básnika Adolfa Heyduka za jeho knižku básní venovaných Slovensku. Keď tu Tiszovci a Grünwaldovci všetky prostriedky štátnej moci používali na vykoreňovanie našej reči, on, český poet, nám spieva:

Meno Jaroslava Vlčka máme i v opisoch martinských dní v Nár. novinách. Jeho otec patril k českým profesorom, ktorí v slávnych rokoch biskupa Moysesa pomáhali Slovákom na banskobystrickom gymnáziu. Matka bola oravská Slovenka, z Nižného Kubína, dcéra hlavného stoličného lekára Dr. Jozefa Hammerschmidta. Otca Jaroslav stratil už v detstve, na jeho výchovu mal vplyv i dom starých rodičov v Kubíne, dom taký slovenský, že v ňom — ako som už raz spomínal — i papagáj vítaval ľudí volaním: „Farár Novák — dobrý Slovák!“ Gymnázium, vtedy už maďarské, v Banskej Bystrici skončil roku 1878, do Martina na zhromaždenie prišiel už ako študent pražskej univerzity.

Po roku 1879 už bývali zhromaždenia každý rok a Jaroslav Vlček nechýbal ani na jednom. Roku 1880 v Orle, od roku 1881 v Slovenských pohľadoch vychádzali jeho články ukazujúce vedecké i slovenské vysoké snaženie. Roku 1881 už prekvapil knižkou Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy. Knižka, ešte študentova, bola imponujúcim pozbieraním, usporiadaním a osvetlením rozsypaných literárnohistorických záznamov a úsudkov, v mienkach samého autora bolo poznať prenikanie k podstate veci, zmysel pre históriu a estetické cítenie. Knižka patrí k činiteľom literárneho ruchu, ktorý sa vtedy začínal na Slovensku. U Jaroslava Vlčka s veľkou dôslednosťou nasledovalo pátranie po knižniciach, archívoch a štúdium. Tak roku 1890 dostali sme od neho Dejiny literatúry slovenskej.

Posledná pätina predošlého storočia bola požehnaná pre slovenskú literatúru. Uprostred pomerov stonásobnými prekážkami sťažených, prostred surového politického tlaku rozvinuli svoje talenty Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín a toľkí iní, prišli spisovateľky, ako Šoltésová, Vansová, Timrava, Podjavorinská. Slovenská literárna produkcia nebola veľká, ale zavážila. Roztúžený Slovák chvíľami mohol pocítiť od milých, povznášajúcich vecí až duševné opojenie. Vlčkove Dejiny učili i o tom, čo bolo prv, učili o živote národa vôbec, orientovali a vyznačovali méty. Prevzácne boli najmä pre mládež, postavenú v školách bez slovenského vzdelania…

I nazdal by sa človek, že od Tatier k Dunaju, v dolinách Váhu, Nitry, Hrona, Ipľa, i na východ, nad Rimavou, Šajavou, Topľou teraz nevyhnutne bude nasledovať duchovný, materiálny a národný rozvoj. Ale kdežeby! Hoci by slovenská literatúra bola produkovala Homéra, Shakespeara, počet slovenských študovaných ľudí a národne prebudeného meštianstva by sa bol rok čo rok zmenšoval. Moderný štátny stroj (ak drží v svojej moci človeka žiadostivého prospievať. A máme príklad zadunajských Slovincov i podkarpatských Rusov, aký nič neznamenajúci je ľud pozbavený svojich učených synov a meštianstva.

Jaroslav Vlček a slovenské školy. Národnie noviny, č. 19/1920