ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci už od roku 1783 roku mali Prešpurské noviny, roku 1785 na našej martinskej fare boli redigované a v Bystrici tlačené Staré noviny. V rokoch 1812 — 1818 profesor Palkovič v Prešporku vydával Týdenník. Martin Hamuljak, ktorý takpovediac neprestajne o tom rozmýšľal, čím by sa mohlo pomôcť slovenskému duchovnému životu, v 20. rokoch v Budíne chcel založiť slovenské noviny, ale — nepodarilo sa mu. Prešporský Palkovič v rokoch 1832 — 1845 vydával ešte Tatranku, pravda, slovenské snahy stretávali sa už s veľkým odporom. Viedenská politika sa naľakala sily Slovanstva (Ruska), dokázanej v napoleonských vojnách, Maďari dostali teda vo Viedni znamenitú pomoc. Povolenie na Slovenskje národňje novini, ktoré Ľudovít Štúr začal vydávať roku 1845, sa muselo vybavovať temer celých päť rokov! Pre „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej“ a potom taký istý spolok, nazvaný „Tatrín“ vôbec nebolo možnosti vybaviť vrchnostenské potvrdenie. Spolkom, založeným na vydávanie slovenských kníh!! V maďarskej revolúcii 1848 — 1849 Viedeň a Habsburgovcov obránila pomoc slovanská, ruská, ale zato za Bacha, v 50. rokoch, z Viedne Maďarov negermanizovali tak ako Slovákov. Školy v Debrecíne, Pápe, v Šároš-Pataku ostali maďarskými, vtedy, keď Slováci mali len gymnázium bystrické, ustrojené i udržiavané biskupom Moysesom. Slovenských národovcov, ktorí sa roku 1849 dostali do úradov, už roku 1853 porozhadzovali do maďarských krajov, do Kecskemétu (Paulinyho), Debrecína (Francisciho)! Aby nemohli účinkovať medzi svojím ľudom.

Po otupných desiatich rokoch, nasledujúcich po roku 1849, akoby sa svit nového dňa bol ukázal i na Slovensku, keď Austria roku 1859 v Taliansku prehrala vojnu. Vznikli, na začiatku roku 1861, Pešťbudínske vedomosti a nimi pripravení Slováci 6. a 7. júna usporiadali v Turčianskom Sv. Martine impozantné zhromaždenie. O dva roky tiež tu, v Martine, otvorila sa už Matica slovenská a jej výročné augustové zhromaždenia sa stali zvláštnym činiteľom v budení slovenského národného povedomia. V Martine sa začalo tvoriť slovenské gymnázium a roku 1869 sa už zakladala kníhtlačiareň, aby Pešťbudínske vedomosti mohli prejsť z Budína sem.

I stalo sa tak. V marci 1870 v Martine už začali vychádzať Národnie noviny — namiesto Pešťbudínskych vedomostí. S redaktorom Mikulášom Št. Ferienčíkom prišli z Budína i jeho spolupracovníci Ambro Pietor a Andrej Černiansky. Mesto Martin od roku 1861 malo na Slovensku dobré meno: takouto premenou sa v slovenskej národnej spoločnosti spôsobilo oživenie. Martin Čulen (direktor kláštorského slovenského katolíckeho gymnázia), Ján Jesenský, Pavel Mudroň a Fr. V. Sasinek (tajomník Matice slovenskej) v mene národného výboru vyzývali: „Hor sa, bratia, jednosvorne okolo Národných novín!“ Ferienčík bol redaktorom i Národného hlásnika, už tretí rok vydávaného populárneho mesačníka, a Černiansky od nového roku (1871) redigoval a vydával humoristického Raráška. Do Martina k svojim príbuzným prišiel bývať Ján Kalinčiak, penzionovaný ako gymnaziálny riaditeľ v Tešíne, a začal tu (1870) redigovať Orla ako pokračovanie poučno-zábavného „Sokola“. Martinský profesor Jozef Nedobrý založil Dennicu (1871) pre slovenskú študujúcu mládež. Čoskoro sa ukázalo, že kníhtlačiareň v Martine sa oplatilo postaviť. Z mladého pokolenia sa v Národných novinách vyznačovali najmä Gustáv Izák a Matúš Ducký. Izák (i dnes zdravý) písal akoby rozpálený súrnymi slovenskými otázkami — mal všetky spôsobnosti publicistu.

Mikuláš Ferienčík bol na Slovensku ctený i ako beletristický spisovateľ; ale redaktora Národných novín teraz boli by si žiadali — temperamentnejšieho. Viliam Pauliny-Tóth, od smrti Karla Kuzmányho podpredseda Matice slovenskej, sa osvedčil už ako redaktor „Černokňažníka“ i „Sokola“, teraz sa zas (od roku 1869) vyznamenával i ako snemový vyslanec: rozjarení národovci boli by chceli jeho mať i za redaktora Nár. novín, a Pauliny neodporoval. Národnie noviny od 2. septembra 1871 vychádzali už pod jeho redakciou. Ferienčíka iste uspokojil hneď prvou besednicou, napísanou veľmi takticky. (A v redakcii Ferienčík i ostal do konca svojho života.)

Nový redaktor písal obodrujúce úvodné články i zaujímavé besednice. V decembri už vykladal program slovenskej národnej činnosti, rozdeliac ho na tri stupne. Na prvom stupni bolo by sa vyžadovalo zakladať čítacie spolky, cirkevné knižnice, besedy, usporadúvať národné slávností, tvoriť spevácke spolky, divadelné družstvá; na druhom stupni nasledovali by hospodárske spolky, vzájomné pomocnice, sporiteľne, spolky kupujúce pozemky, založenie ústrednej národnej banky; na treťom stupni by sa venovala starostlivosť spolku „Živene“, trom slovenským gymnáziám, Spolku sv. Vojtecha, Matici slovenskej, časopisectvu, literatúre. Roku 1863 biskup Štefan Moyses mal v Pešťbudínskych vedomostiach (č. 11, 12) dva články o slovenskej národnej činnosti a v súvislosti s tým napísal Paulinymu list, v ktorom zdôrazňoval, že rozvíjanie národných síl samo osebe je ešte nedostatočné — treba vystupovať (na zákonnom poli) do boja. V Nár. novinách teraz (č. 114) na povzbudenie zjavil sa obšírny citát i z tohto Moysesovho listu. A Pauliny pôsobil na ducha národovcov i svojou osobnosťou. Do roku 1853 len krátky čas bol slúžnym v Bytčianskom okrese Trenčianskej stolice, ale keď odchádzal, vymenovaný za stoličného komisára do Kecskemétu, z Bytče ho odprevádzali ľudia z okresu zhromaždení na 300 vozoch. Do Nár. novín za jeho redaktorstva išlo sa so všetkým, s radosťou i bolesťou slovenskou. Martinské noviny boli akoby tribúnou, z ktorej predstavovali sa národu mladí Slováci, majúci oduševnenie i ambície účinkovať vo verejnosti. Vychádzali týždenne tri razy, ale Martin Čulen onedlho už začal spomínať denník. Orgán „novej školy“, ktorá od roku 1861 chcela veriť Maďarom, v Pešti vydávané „Slovenské noviny“, na konci roku 1874 prestali vychádzať a ich posledný redaktor, Ďurko Čajda, prešiel do Martina k Nár. novinám. Samé úspechy!

Lenže, keď raz bolo po roku 1867, v Uhorsku Nemaďarom ťažko bolo brániť svoju národnosť. Po prehratej vojne roku 1866 Viedeň a jej Habsburgovci hneď roku 1867 uzavreli s Uhorskom pokonanie, ktorým Nemaďarov krajiny vydali celkom do moci Maďarom. Moyses, ktorý roku 1863 bodro povzbudzoval Slovákov do boja, sa ešte dožil, že v dôvernom liste bol prinútený napísať: „Zradení sme, predaní!“ V Nitre 27. septembra 1871 malo byť výročné zhromaždenie Spolku sv. Vojtecha. Ale pod hradom na príbytkoch kapitulníkov, u ktorých boli svätovojtešskí hostia, už večer 26. najatá kompánia povybíjala obloky a 27 zhromaždených slovenských kňazov surovo rozohnali; vrchnostenskej obrany nebolo. Potom, o tri roky, v rokoch 1874 a 1875, slovenské gymnáziá a Maticu slovenskú už zrušili s potvrdzujúcim podpisom toho Franc-Jozefa, ktorý do roku 1867 hovorieval o svojom „vernom slovenskom národe“…

Účinok toho, čo sa tu dialo, na mysle i ducha slovenských ľudí, mohol byť len nedobrý. Pritom, keď by boli bývali najpotrebnejší, v posledných dvoch tretinách 70. rokov, mreli takpovediac najlepší národovci a stĺpy literatúry. Už roku 1877 umrel i Viliam Pauliny-Tóth, ešte len 51-ročný. Bolo by to bývalo ťažké obdobie slovenskej histórie, ale v rusko-tureckej veľkej vojne v rokoch 1877 — 1878 pozohrievali sa naše slovanské city.

Značiť Nár. noviny ako zodpovedný redaktor Pauliny prestal ešte roku 1874, hoci od redakcie sa neodtrhol. Od 1. septembra (1874) zodpovedným redaktorom bol Ambro Pietor a v redakcii vedľa Ferienčíka a Čajdu mal i S. J. Zacheja, profesora zrušeného kláštorského gymnázia. Ján Kalinčiak umrel už v júni 1871; jeho nástupcovi pri „Orle“, Andrejovi Truchlému, biskup nedovolil redigovať slovenský časopis: redakcii Nár. novín bolo treba starať sa i o „Orla“. V auguste 1878 Zachej odišiel za svojím švagrom Jozefom Capkom do Rumunska a v jeseni prišiel k Nár. novinám Svetozár Hurban. Jeho zapaľujúce slovenské slovo sa začalo ozývať roku 1872; prvý jeho pozoruhodný článok pod menom Vajanského (od vajana, vajanského ohňa) podpísal Pauliny. Po Hurbanovi o rok (1870) dostal som sa do Martina i ja a roku 1881 začali sme namiesto „Orla“ my dvaja redigovať Slovenské pohľady. Do redakcie Nár. novín som vstúpil až 5. mája 1881, po Ferienčíkovej smrti, ale za svojho, akoby za člena redakcie, pokladali ma už od Zachejovho odchodu. (Dopisovateľom, prispievateľom do novín som bol od roku 1871.)

V Turci dediny vo všetkom boli by sa držali Martina (prísť na dedinu turčiansku, poznať jej ducha bola radosť), ale ústavná (!) prax bola taká, že vôľa obyvateľstva nič neplatila — všetko záviselo od úradnej stolice. V prvej polovici 80. rokov, za viceišpánstva Lajoša Lehotského, ktorý by nebol dbal stať sa druhým Grünwaldom, turčiansky stoličný výbor žiadal u vlády zakázať, zastaviť Nár. noviny. Nuž, to ešte nešlo, niečo takéto by bolo „slobodomyseľnému“ menu maďarskému poškodilo i pred svetom. Noviny naše podkopávať, na to bolo dosť prostriedkov, počnúc od proskribovania predplatiteľov až po tlačové procesy a nedoručovanie na dedinách zo strany pošty.

Ľudí pod slovenskou zástavou, rozumie sa, takto nemohlo pribúdať, ale medzi čitateľmi a redakciou sa tu vyvinul vzťah, aký nebýva kdekoľvek. (Dekan Raška, čadčiansky, pasionátny cestovateľ, keď nemohol na dlhšiu cestu, prišiel do Martina, do redakcie.) Študujúca mládež sa k nám vinula ani k svojim rodičom. Slováci spoza hranice (kupci v Rusku, v Rumunsku) každého nového roku bývali prví medzi predplatiteľmi. Najhorlivejší národovci svoje túžby, nádeje i bolesti vykladali v Nár. novinách. Otvorme ročníky, a nájdeme mená Hurbana, Sládkoviča, Sasinka, Romualda Zaymusa, Richarda Bodického, Janošku. Čo v Nár. novinách napísali napr. Štefan Daxner, Pavel Mudroň, Andrej Kmeť, Miloš Štefanovič, slovenskí národovci prijímali to ako životné pravidlo. V Nár. novinách predstavovali sa slovenskej verejnosti — medzi inými — Andrej Hlinka, Vavro Šrobár, Jozef Buday, biskupi Kmeťko a Vojtaššák, Grebáč-Orlov, Kornel Stodola, Metod Bella. Mladé pokolenie s umeleckou iskrou v duši malo obrátené oči k Vajanskému a slovenská literatúra dostala Bielka, Kukučina, Šoltésovú, Vansovú a iných. V Martine vedľa Slovenského múzea založili sa i banka Tatra a veľké priemyselné závody Stoličková dielňa a Celulóza.^[106]

Ale — priširoko tu nemôžem vykladať. Pri Nár. novinách sme život nemali ľahký, no pekný bol. Keď nás divo stíhali procesmi a zatvárali, ešte sami sme skúšali vyprovokovať procesy, aby sme pred súdom mohli rozhlasovať, čo sa to deje v Uhorsku. (Aby nemohli pozatvárať celú redakciu, našli sa statoční mladí ľudia, ktorí prevzali zodpovednosť za žalovaný článok.) Redaktor Pietor umrel r. 1906, Čajda pre chorobu prestal chodiť do redakcie už r. 1907 (umrel r. 1913). Za svetovej vojny, v auguste 1916 smrť skosila i Svetozára Hurbana. V najťažšom čase ostal som v redakcii len sám, s dcérou Annou. Mimomartinská pomoc (Ivankovci!) bola výdatná, jednako od druhej polovice roku 1917 v ťažkých okolnostiach veľmi často nebolo istoty, či noviny na druhý deň môžu vyjsť. A Slovákom boli práve veľmi potrebné. Mysle i srdcia sa zapaľovali ako ešte nikdy. I predplatiteľov neobyčajne pribúdalo…

Ku koncu roku 1918 prišli na pomoc vynikajúce mladé sily. Nár. noviny s oduševnením vítali československý štát — a v ňom dnešným číslom začínajú už svoj 60. rok.

Národnie noviny od 1870-ho roku. Národnie noviny, 1929, č. 1