ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Advokáti slovenskí)

Slovenská národná história sa nedatuje len od včerajška. Hľa, náš Pavel Mudroň je už ako advokát 50-ročný; advokátsku skúšku skladal 11. februára 1862. A naši prví kriesitelia, prví slovenskí národní pracovníci neboli advokáti.

Na konci 18. storočia i bernolákovci, z ktorých vyšiel Ján Hollý, i krúžok „Starých novín“ a „Prešpurských novín“, ktorých pokračovateľmi sú Kollár a Šafárik, boli samí kňazi. Z advokátov Slovákov prvými národovcami boli Oravec Ján Herkel, Žilinčan Anton Ottmayer a Turčan Karol Fárnik. Herkel už pracoval na všeslovanskom jazyku a vydal o ňom roku 1826 knižku „Eleméthá universális linguae slavicae“; Ottmayer bol profesorom na právnickej fakulte na peštianskej univerzite, cenzorom slovenských spisov a, podľa svedectva almanachu Zora, prvým slovenským novelistom; Fárnik, peštiansky advokát, ako i Herkel, musel byť tiež dobrý Slovák, lebo ho Kollár v Slávy dcere po dobrom spomína.

Zo Štúrovho prešporského kruhu sa prvý stal advokátom Alexander Vrchovský a osadil sa v Pešti (1839), keď tam ešte účinkovali Herkel, Ottmayer a Fárnik. Štefan M. Daxner je z mladších žiakov Ľudovíta Štúra, ale roku 1846 už bol advokátom. Daxnerov vrstovník mohol byť Fridrich Malatinský, od nich obidvoch starší bol Ján Moravčík. V búrlivých udalostiach rokov 1848 — 1849 vedľa Daxnera nevidíme z advokátskeho stavu druhého Slováka. Vôbec niet advokáta ešte ani roku 1858 medzi predplatiteľmi almanachu Concordie. Fraňo Blaho, Matej Slabej, Samuel Bodorovský, Anton Nádaši, Moric Jurecký, Ľudovít Dohnány, Ján Kohút, Ľudovít Turzo, Ján Maťašovič ešte boli v službách, advokátsku skúšku skladali, tak sa zdá, až po roku 1859.

Veľmi dobrý spôsob bol vytlačiť na konci slovenských almanachov i mená predplatiteľov; medzi predplatiteľmi Lipy na rok 1860 sú už i bratia Mudroňovci s Ambrom Pivkom. Na pamätnom zhromaždení 6. a 7. júna 1861 pod martinskými lipami (nezachránenými!) Michal Mudroň bol už ako advokát, Pavel vtedy pracoval ešte v Martine v kancelárii Šimona Bulyovszkého, ale v národnom živote turčianskom bol už vážnym činiteľom. Okrem Ambróza Pivku vrstovníkmi Mudroňovcov boli Gustáv Valášek a V. B. Kutlík.

Vtedy na začiatku 60. rokov sa v politickom živote Uhorska otvárala nová doba. Slováci, rozumie sa, boli povinní pripravovať sa. Výhľady boli také, že budú potrebovať právnikov, preto synovia národovcov alebo šuhaji počas gymnaziálnych štúdií prebudení k slovenskému národnému povedomiu dávali sa na študovanie práv. Tak zjavili sa vo verejnom živote advokáti Jozef Kohút, Matúškovci, zom. Baligovič, Žigmund Melfelber, Jozef Holécy, zom. Peter Jamnický, zom. Štefan Fajnor, Dionys Feja a iní. Zo študentov-právnikov, ktorí seba i svojich druhov oduševňovali vo Viedni v spolku „Tatran“, v Prešporku v „Naprej“, v Prešove v nepomenovanom vzdelávacom spolku, sú Matúš Dula, Ignác Radlinský, zom. Samuel Medvecký, Daniel Š. Beniač, zom. Peter Krno, zom. Ján Milec, zom. Ján Rehák, Fraňo Veselovský, zom. Peter Bulla, zom. Alexander Lombardíni, Fraňo Kabina, zom. Ján Klempa, Svetozár Hurban, zom. Rudolf Skotnický, zom. Ján Porubský, zom. Žigmund Hudec, zom. Štefan Hrušovský, zom. Jozef Bencúr, zom. Ján Knezovič, Gustáv Izák, J. Štúr, zom. Mittákovci, Pavel Valášek, zom. Michal Kollár, Alexander Medvecký atď. Z mládeže šesťdesiatych rokov vyšli vlastne i advokáti Július Botto, Pavel Országh Hviezdoslav, Ján Ružiak, Andrej Halaša, Andrej Hanzlík, Gustáv Lehotský a zom. Jozef Országh.

Nádeje prechovávané u nás v tých časoch, keď Pavel Mudroň skladal advokátsku skúšku, sa nesplnili. Rokom 1867 obrátilo sa všetko ešte na horšie, na tak zle, ako s národom slovenským ešte nebolo. Ale slovenskej národnej veci pribudlo pracovníkov — kaprálov, generálov. Počítalo sa, že slovenskí právnici budú treba na Slovensku do úradov, v administrácii i v súdnictve: z toho vyšlo, že po roku 1867 zatvorili tam dvere pred Slovákmi tak, ako do tých čias ešte nikdy. No mladí slovenskí právnici si pomysleli: „Ničevó!“ — a venovali sa službe svojho národa ako súkromné osoby. Pokušenia pre nich nebolo, strach nepoznali. Z dvoch pokolení týchto slovenských dejateľov poznáme len dvoch-troch, ktorí nevydržali v našich ťažkých pomeroch. Slovenská história ocení zásluhy nejedného z nich. I slovenská literatúra z nich má Vajanského a Hviezdoslava.

Nasledovalo obdobie, keď slovenská mládež na stredných a vysokých školách už nesmela mať svoje vzdelávacie spolky, a i tu slovenský národný život dostal ešte zom. Miloša Štefanoviča, Jána Vanoviča, Jozefa Dérera, zom. Jaroslava Minicha, Sama Daxnera, Fridricha Medzihradského a iných. Pre slovenčinu vyhodených zo škôl predstavuje medzi advokátmi (aby sme mladších nemenovali) Ján Vesel. Rozmnožili sa rady slovenských advokátov najmä za predposledné desaťročie; tých najmladších je už pekná garda. Duchovenstvo, ktoré predtým malo najväčšiu účasť v našej národnej borbe, pod tlakom politických pomerov oslablo, no nahradzuje ho stav samostatnejší, slovenskí advokáti.

Keď Pavel Mudroň 11. februára 1862 zložil advokátsku skúšku, už bol v prúde slovenskej národnej činnosti. Ako začal, tak sa drží i dnes. S vekom akoby mu ešte pribúdalo ducha. Skúsil mnoho, námahy svoje neraz videl nekorunované výsledkom, za svedectvo pravde vydané dostalo sa mu i väzenia; ale čo by čo bolo, slovenská národná vec za jeho pamäti, pri jeho účasti a pri jeho vedení urobila pokroky. U nás je výhrou, posilou každý nový človek: úlohy sú rozmanité, preto od každého sa ani nevyžaduje, aby bol hrdinom. Pavel Mudroň si 11. februára 1912 s uspokojením mohol pomyslieť: koľkí boli slovenskí advokáti pred päťdesiatimi rokmi, a koľkí sú dnes!

V službe národnej (Advokáti slovenskí). Národnie noviny, 15. februára 1912, č. 19