ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Na obranu Jozefa Siváka)

Často spomínam, že nemôžem zabudnúť na milé dojmy, ktoré som ako Slovák zažil v poslednej tretine svetovej vojny. V Maďaroch sa začalo ujímať presvedčenie, že koniec vojny bude pre nich priaznivý — a nám veľmi dávali cítiť, čo nás očakáva. Ale tu sa vzpružil slovenský duch — ako od konca 18. storočia ešte ani raz. Slovenské devy a mladšie panie začali demonštratívne chodiť v národnom kroji, na ulici sa ozývala slovenčina tak, aby to bolo počuť, ožili i pozabúdané piesne, novinám každý deň pribudlo predplatiteľov, slovenské divadlá sa hrávali i v krajoch do tých čias celkom hluchých, o divadelnom predstavení evanjelickej mládeže v Púchove do „Národných novín“ napísal povzbudzujúci referát katolícky farár zo susedných Lúk. Úrady neboli lenivé hatiť, dusiť všetko, vyznamenávala sa i takzvaná hraničná polícia, v Prešporku sídliaci vládny komisár robil nátlak na všetky strany, ale slovenského ducha len pribúdalo.

V tomto slovenskom pohybe som medzi inými horlivými mladými ľuďmi poznal i liptovského katolíckeho učiteľa Jozefa Siváka. Pod menom Trávnický písal pekné básne i pozoruhodné články a mal účasť na praktickom prebúdzaní dedín. V Slovenských pohľadoch sa meno Trávnického zjavilo už roku 1916. Ja som v Sivákovi poznával takú mladú silu, že v januári 1919 som ho chcel získať do redakcie Národných novín ku Štefanovi Krčmérymu a Ivanovi Thurzovi; roku 1920 zas, keď Štefan Krčméry odišiel na zahraničné štúdiá, bol som už dohovorený s Jozefom Sivákom, že namiesto Krčméryho budeme za tajomníka Matice slovenskej voliť jeho, Siváka. Ale — ako som badal — pútala ho administrácia zanedbanej slovenskej školy, chcel ešte zostať školským inšpektorom, za ktorého ho ustanovili skoro po prevrate, mne dané slovo v poslednej chvíli odvolal — a tak sme zvolili v Matici slovenskej za tajomníka profesora Fr. Heřmanského.

A tu roku 1925 čoho sme sa dožili! Keď už ani najatý Dimitrijevič netrúfa si robiť výpady na ctihodných slovenských ľudí, „Slovenský denník“ sa vrhol na Jozefa Siváka, že ho vraj vyznamenala Femka za maďarčenie slovenských detí. Nejdem skúmať vec, z ktorej nič nenasleduje. Slovenskí učitelia učiť po maďarsky museli a Femka sa na nich vrhala ako mucha v letnom sparne na človeka. Kto v spomínanom čase vynikol v slovenskom živote, za slovenskú poctivosť toho ja bez rozmýšľania dám ruku do ohňa. (A dokladám, že M. Oríška, ktorý v Slov. denníku by tak chcel zabiť Siváka, ja poznám len od prevratu.)

Nedobré okolnosti nútia nás čím skôr rozhodnejšie vystúpiť na obranu slovenskej veci. Vtedy sa iste nájde spôsob urobiť niečo i proti tým, ktorí napádaním osôb pracujú na tom, aby Slovákov bolo čo najmenej.

Odpoveď pohoršeného. (Na obranu Jozefa Siváka) Slovák, 15. 9. 1925, č. 207-a