ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1863 Ján Francisci nechcel ďalej redigovať „Pešťbudínske vedomosti“, pretože mali len 404 predplatiteľov; Paulinyho „Černokňažník“ mal 290 a „Sokol“ práve len 211. Taká malá bola slovenská vzdelaná trieda! A to v čase, keď bolo možné také slovenské zhromaždenie, ako memorandové 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine. Mali sme znamenitých ľudí; žili a účinkovali Moyses, Kuzmány, Hurban, Daxner, Francisci, Červen, Gočár, Chalupka, Tomášik, Čulen, Radlinský, Palárik, Pauliny-Tóth, Lichard, Geromettovci, Maróthy, Plošic, kanonici Tvrdí, Sasinek, Janko Jesenský, Turzo atď. atď., ale boli zväčša generálmi bez štábov. Ľud sa ešte málo hýbal, veď od roku 1848, od zrušenia poddanstva, prešlo len 14 rokov a maďarizmus už zaľahol na verejný život v krajine. Z priemyselníkov známe mená mali temer len Pálka a Bella v Mikuláši, z kupcov i Makovickovci sa vtedy ešte len stavali na nohy. Bolo treba škôl, aby sa na peknom území od Karpát po Dunaj, od rieky Moravy až za zemplínske čierťaže rozvinul život.

Biskup Moyses i robil všetko možné za školy v Banskej Bystrici už v päťdesiatych rokoch, evanjelickí Slováci hýbali školskú otázku najmä v Potiskom dištrikte. V rokoch po martinskom memorandovom zhromaždení už rástli slovenským časopisom predplatitelia v Banskej Bystrici i v Revúcej pod Muráňom. Ale čože to bolo! Moysesova diecéza bola najmenšia, najchudobnejšia: v širokej a bohatej Nitrianskej neurobilo sa za slovenské vzdelanie nič, ani v Spišskej, Rožňavskej, Vacovskej, ani v Ostrihomskej arcidiecéze; konventy ev. cirkvi si už podmanila v službe maďarizmu postavená politika, rozprúdená na začiatku štyridsiatych rokov grófom Zayom a Kossuthom. Keď prišiel rok 1867 so svojím „vyrovnaním“, ktorým nemaďarské národy Uhorska vydali Maďarom do úplnej moci, školské maďarčenie Slovákov už bolo úplne pripravené. Slovenské gymnáziá v Revúcej, v Kláštore a v Martine pozatvárali najnásilníckejším spôsobom.

Gymnáziá kláštorské a martinské nemohli sa stať ešte ani úplnými, mali len po štyri triedy; i revúcke ako vyššie gymnázium trvalo len sedem rokov.

Synov slovenských rodičov v stredných školách potom už očakávalo alebo sa pomaďarčiť, alebo sa dať vyhodiť zo škôl. Zvolenský podžupan Grünwald vo svojich brožúrach a novinových článkoch huckajúcich proti Slovákom nazýval maďarské gymnáziá Horného Uhorska strojmi, ktoré na jednom svojom konci prijímajú slovenských chlapcov a na druhej vypúšťajú ich prefabrikovaných na Maďarov. Synov slovenských matiek, ktorí prezradili snahu zostať Slovákmi, nemilosrdne vylučovali zo škôl.

Ako sa tu mohli množiť i neskôr predplatitelia takých slovenských časopisov, ako v šesťdesiatych rokoch boli Pešťbudínske vedomosti, Sokol a Černokňažník? Ťažko bolo rozšíriť i kalendár, keď školami nepribúdalo apoštolov, ktorí by boli budili a poučovali ľud na všetkých stranách, a tlačené slovo vôbec prenasledovali, ubíjali.

Jednako vývin prirodzenej veci ťažko udusiť. Môže byť len hatený. Už v deväťdesiatych rokoch, hoci ako pracovali Grünwaldom chválené stroje, hoci ich ako rozmnožovali z našich daňových peňazí a hoci vôbec celý štátny aparát bol postavený v službe maďarčenia, Slovákom značne pribudlo mladých síl, pripravených pracovať na zvelebení národnej veci. Pribudlo a pribúda ich tak, že náporu maďarizácie, majúcej každý deň viac prostriedkov, aspoň nepodliehame.

Jednako, hoci sa prirodzená vec, majúca všetko oprávnenie, ťažko ubíja, je zvrchovaný čas, aby tu už prišla zmena. Sila je sila… Prostriedky maďarizácie rastú. Pomery sa pre nás môžu stať strašnými. Bez škôl trvať nemožno…

I podľa zákona, i podľa všetkého ľudského chápania na území od Prešporka po Ungvár, od Tatier po Vacov všetky stredné školy mali by byť slovenské, a v skutočnosti Slovákov čochvíľa už od abecedy budú po maďarsky učiť. Slovenský stredoškolský žiak sa nesmie po slovensky prihovoriť profesorovi; po slovensky, vo svojej materinskej reči, nesmie hovoriť ani so svojím slovenským spolužiakom. Toto naše otroctvo v 20. storočí je ťažšie ako všetky známe staré otroctvá.

A keď si ešte pomyslíme, prečo to? Prečo sa to deje? — Aby bolo viac Maďarov…

Za hranicou Uhorska, na Morave, musí sa hľadať možnosť vytvoriť slovenské gymnázium. Len za hranicou! Je to ako zakladať nejaký revolučný spolok, akoby slovenská škola bola podobná akémusi sprisahaniu.

Ide sa otvárať nový školský rok. Je to popud, aby sme rozmýšľali, ako sa brániť proti tomuto neznesiteľnému položeniu.

Nový školský rok. Národnie noviny, 23. augusta 1913, č. 98