ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak by potreboval dakto vystríhať svojho syna pred maďarónstvom, nech len poukáže na nízky stupeň duševného vývinu slovenských renegátov.

Maďarizačná éra a úpadok slovenského zemianstva sa bude v histórii opisovať pod jedným záhlavím. Nás bolí, keď nám prichodí dotýkať sa tejto otázky, ale protivy práve pre prepiatosť odrodenej slovenskej vrstvy stávajú sa medzi nami takými veľkými, že z našej strany znamenalo by zanedbávanie povinností, keby sme sa nedotkli i tejto bôľnej struny.

Od vzniku terajšieho Uhorska slovenské zemianstvo vždy malo popredný zástoj — a teraz? Intrigami borí sa o stoličné služby, ktoré mu zostali ako monopol. Predtým najdôležitejšie krajinské záležitostí bývali jeho umom riadené — teraz? V postavení, za ktoré ďakuje tomu monopolu, nie je schopné od jednej dediny k druhej schodnú cestu zriadiť. A čo meštianstvo, ktoré tiež obetuje maďarizácii? I tu je duševná zakrpatenosť hlavnou známkou všetkého, čokoľvek podľahlo maďarizácii. Slovenský um naposledy zaligotal sa v Kossuthovi a Petöfim. Tí však boli od útleho detstva presadení; zárodok mohutnej slovenskej prirodzenosti pretvoril sa v nich na maďarskom vzduchu; pretvoril sa — nezakrpatel.

Nie podľa tohto zákona postupuje duševný vývin renegátov žijúcich na slovenskej pôde. Maďarská škola, neslovenský duch domácnosti narazí v nich smer; ale priblízko sú Tatry, kopce, doliny a rieky slovenské, kde každá melódia, ešte i spev vtáctva, len po slovensky zneje; priblízko im je zdravý, zachovalý koreň — ľud slovenský: oni rukami-nohami namáhajú sa k maďarskej individualite, ale ten slovenský duch, ktorý javí sa vo všetkom vôkol nich, paralyzuje ich námahy a v tomto boji zaostanú, zakrpatejú, niečo vyššieho stane sa pre nich nedostižným. S prírodou nedávaj sa ty do boja, slabý človeče! Ona, ak nemôže zvíťaziť, pomstí sa.

Náš boj proti slovenskému odrodilstvu (nerozumiem ten surový, v ktorom oni víťazia) bol by omnoho ťažší, keby oni svojím duchom a jeho výdobytkami dokazovali, že odtrhnutím sa od slovenského rodu sú osožnými v konečnej analýze aspoň pre človečenstvo vôbec. My sme síce nacionalisti, takže veľmi mnoho vedeli by sme proti tomuto namietať; ale, ako hovorím, boj náš bol by predsa sťažený. Chvála a či žiaľbohu, že oni sami nevedeli by s dobrým svedomím uviesť dôvod na svoju obranu!

Nevedeli sme premôcť výbuch zvláštneho smiechu, čítajúc práve v týchto dňoch, že jeden z plátkov, ktoré rastú teraz na porážanie slovenského ducha ako huby, získal si vraj za spolupracovníkov najvýtečnejšie literárne kapacity (rozumej maďarské) z desiatich slovenských stolíc.

Odkiaľ, koho? V kruhoch tých je nielen pestovanie, ale i podporovanie literatúry celkom neznámou vecou. Nieto tam pracovníkov ani len pre jarmočnú literatúru!

A v tomto ohľade povďační sme maďarským plátkom, ktoré vznikajú teraz na Slovensku, aby paralyzovali našu časopisnú činnosť. Aspoň ukáže sa svetu, k akému intelektuálnemu úpadku vedie maďarizácia. Povďační sme, lebo takto poskytne sa príležitosť i nám samým, aby sme nazreli do vecí, ktoré ináč bývajú nám skryté. Tak napr. mikulášsky plátok doniesol výťah polročnej správy, ktorú administratívny výbor Liptovskej stolice predložil ministerskému predsedovi. Hľa, aký to vzácny materiál, keď je reč o maďarských najvýtečnejších literárnych kapacitách na Slovensku! Ku kritickým cieľom nám diskrétnosť nedopúšťa použiť ich všelijaké „végzése“ a „határozaty“; veľmi vhod prichodí nám teda z odboru maďarskej literatúry na Slovensku výtvor už verejnosti podaný.

Škoda len, že prekladom, nech je akokoľvek verný, postiera sa zvláštnosť pôvodiny. Začínajúc hneď prvým odstavcom spomenutého výťahu, úzkostlivo kladiem na papier slovo za slovom, aby žiadna moc nemohla mi vytýkať, že neprekladám verne.

Ale počujme ho:

„Pri tejto príležitosti radostiplnou hruďou ponáhľame sa pripomenúť, že v Lipt. Sv. Mikuláši, v tomto pred svetom do tak podozrivého chýru zamiešanom slovensko-nemeckom mestečku, koncom minulého roku, pod názvom (…) začal vychádzať maďarský týždenník, ktorý list je nás všetkých každodennej modlitby najsvätejší predmet, pozdvihnutie dobrobytu vlasti a rozširovanie maďarčenia napíšuc si za cieľ na zástavu, na ceste kolmi tohto vlasteneckého hesla vybitej (ezen hazafias jelszóval kiczövekelt utján) derie sa napred železnou dôslednosťou a neodstrašiteľnou smelosťou a na základe tohto sebažertvujúceho držania sa zaslúži, aby s tisícerými prekážkami počiatku zápasiaci mladý jeho podnik obecenstvo dobrého zmýšľania a v prípade potreby i uhorská vláda pod svoje ochranné krídla vezmúc, ten proti žoldnierskym vojom protivlasteneckého úmyslu a zlostnej zášti, sčiastky na spôsob krtíc v úkryte podrývajúcim, sčiastky však zjavne štekajúcim, aby po chlapsky obránila, k zmohutneniu a rozkvetu mu dopomohla, — robiac to tým viacej, lebo ak je pravda, že je tlač veľmocou a časopis najvýdatnejším činiteľom vydobýjania pôdy pre prúdy ideí — dvojnásobná pravda je i to — —“

Nie, ja si nechcem navždy zhnusiť písanie. Známe sú vám, láskaví čitatelia, takzvané prekladateľské úrady. Keby tam mali do činenia s takýmito strašnými štylistickými výplodmi, ubezpečujem vás, na celom svete nenašiel by sa človek na taký úrad.

To je turčiansky podžupan, ktorý pri akejsi hospodárskej otázke s pátosom rečnil vo svojej výročnej správe: „Már nálunk is agyagesövekböl kavarog a füst az ég kék azurja felé“ ešte solídnym štylistom.

Nešťastný ľud, ktorý takéto hlavy spravujú; nešťastné vyššie úrady, ktoré materiálom takéto orgány zásobujú! Keby sme neboli príliš presvedčení o maďarizačnej mánii vlády, celkom prirodzene by sme mohli súdiť, že ona preto dáva k nám Maďarov ešte i na nižšie miesta na železnici a na súdoch, lebo i pospolitosť slovenskú posudzuje podľa jej úradníckych reprezentantov. Ich, pravda, musí trpieť. V ústavnom štáte, hoci by títo páni ani neboli maďarizátormi, to už inak nejde. Najmä keď sa tá ústava zakladá na stredovekých ustanovizňach. Ale akú mienku má o nich, to si na základe takýchto polročných správ ľahko môžeme predstaviť. Tá klasická výpoveď o pomere štýlu a človeku má omnoho hlbší význam, než by sa zdalo. Nevedieť, kde alebo ako použiť slová, ktoré sme sa mechanicky naučili, je intelektuálnou chybou!

Ostatne, liptovská polročná správa je znamenitým príspevkom ešte i z druhého ohľadu. My veru nie sme naskrze priateľmi toho, keď duch vbíja sa do tesných rámcov všelijakých formalít; ale tak dôvodiť proti byrokratizmu, ako táto správa, to už znamená túžbu po stredovekom barbarstve. Administratívnym úradníkom treba vraj povoliť viac samostatnosti, aby meritórne vybavovanie vecí mohlo sa diať podľa triezveho rozumu, skúsenosti a poctivého zámeru patričných úradníkov. To je, milí páni, veľmi nebezpečná náuka. A vy máte pre ňu veľmi široké pole i pri skostnatenom byrokratizme. Len ešte o krok späť, z každého slúžneho bude Nyúzó Pál (pozri č. 15 „Nár. novín“), z každého notára a podžupana iný a iný „-zó“.

Aby som sa však ďaleko neodchýlil od predmetu, vraciam sa trochu naspäť, podotýkajúc, že keby sme my Maďarom ozaj ničoho nepriali, nuž gratulovali by sme im tak k židom, ktorí maďarčia si mená, ako k maďarským spisovateľom na Slovensku. Židia, zvlášť ak ešte aj inakšie zlejú sa s nimi, pretvoria im ducha, maďarskí literáti na Slovensku pretvoria im reč. Hlavný článok plátku, ktorý získal si za spolupracovníkov tie najvýtečnejšie literárne kapacity zo Slovenska, má nadpis „Vállat a vállhoz“ (slovenské plece k plecu, namiesto maďarského vállvetve). A tak to ide ďalej. Slavizmy čo do počtu ustupujú len logickým nezmyslom. Tomuto spôsobu písania rovná sa len maďarská mluvnica hlavného redaktora, vydaná pre slovenské elementárne školy, ktorej používanie pre mnohé absurdity a hlúposti v nej obsiahnuté ešte i Trefort len preto nezakázal, že nevedel si pomôcť v dileme: vyobcovať zlú knižku, alebo kompromitovať svoj orgán?

No a ten druhý plátok písaný je ešte nádhernejšou rečou! „Szerelmükbe semmi sem görditett akadályt“ (do ich lásky nič nezavalilo prekážku), „tavaly foganatra vett elöadása alkalmával“, „nem szabadott volna“ atď., atď., čo všetko ani len preložiť nemožno, hemží sa v každom riadku.

Končíme so vzdychom: škoda duchov maďarizáciou mravne i duševne zabitých!

Besednica. Ilustrácia maďarónstva. Národnie noviny, 2. 3. 1882, č. 26