ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred zlým susedom je potrebné mať sa na pozore. V našom mladom štáte sme sa naučili tohto leta, čo je zlý sused. Stali sme sa ostražitejšími. Jednako, či v poslednom čase nehovoríme primnoho o maďarskom nebezpečenstve? Neplašíme sa zbytočne?

V Maďarsku je ešte vždy veľká nestálosť, neporiadok, až anarchia. Pre susedov to samo osebe nemôže byť dobrá vec. Pritom čím väčší dobrodruhovia majú v rukách vládu, tým je väčšia možnosť všelijakého prekvapenia. Ale blíži sa čas, keď Bela Khún a podobné figúry, vynesené uličnými udalosťami, i v Pešti prestanú robiť skazu. Minister, ustarostený o budúcnosť svojho národa, si rozmyslí každý krok.

Keď počujeme, aké prípravy robia v Maďarsku na vojenskú akciu proti česko-slovenskému štátu, vôbec aká je tam nálada proti nám, nezabúdajme na to, akým spôsobom sa utvorila naša republika. Veď Uhorsko sa nezosypalo v nejakých vzburách svojich nemaďarských národov, ani nie vo vojne, vedenej proti nemu srbskými a rumunskými susedmi. Keby zbrojou svojich Nemaďarov alebo susedných Srbov a Rumunov bolo prišlo o svoje polnočné, južné a východné kraje, Maďari by azda mohli prechovávať nádej, že raz, vystúpením pre nich v príhodnej chvíli, sa šťastie usmeje na ich zbrane i uvedú sa naspäť staré hranice a bude zas — integrita. Ale Uhorsko, spolu s Rakúskom, bolo vyvrátené v svetovej vojne. To vie i posledný pastier (csikós) na Hortobádi. A víťazi svetovej vojny, národy západnej i južnej Európy spolu s Amerikou, nie z lásky k nám, Čecho-Slovákom, pričinili sa postaviť z jednej časti Rakúsko-Uhorska česko-slovenský štát, ani nie z lásky k Slovincom, Chorvátom a Srbom z jeho druhej časti Juhosláviu. Oni, víťazi svetovej vojny, chceli mať základy pre budúci pokoj Európy, čiže zabezpečiť na dlhé časy seba. Išlo a ide im o to, aby Nemecko bolo oddelené z jednej strany od Jadranu, z druhej strany od Maďarov, tu i tam teda od východu. A keď touto hrádzou nového svetového poriadku, týmto zabezpečním Francúzska, Anglicka a Talianska pred Nemeckom majú byť štáty česko-slovenský a juhoslovanský, aké detinstvo je baláchať o hraniciach starého Uhorska, o jeho integrite! Keď sa raz vojna skončila, ktože nevidel, že víťazi prestali hovoriť i o práve na samourčenie? Na parížskej konferencii diktujú víťazi, a reč víťazov nebýva taká, aká bola reč ich diplomatov v krútňavách vojny. Víťazi zabezpečujú svoje záujmy. Keď cieľom parížskej konferencie je urobiť Nemecko neškodným, vtedy chcieť z Pešti sľubovať, že veď oni, Maďari, budú základom nového poriadku v strednej Európe, to je príliš veľká naivnosť. Veď ktože nečítal na listoch tisícročnej histórie, že kedykoľvek išlo o veľké záujmy Nemectva, Maďari stáli v jeho službe vždy i nechtiac, akoby to bolo ich osudom! Slovám takých Maďarov uveria v Paríži?

Keď teda víťazi svetovej vojny z takýchto príčin pomohli utvoriť česko-slovenský štát, mohli by sa oni so založenými rukami dívať na nejaký maďarský pokus namierený vyvrátiť dielo parížskej konferencie? Nevedeli by v Pešti, čo znamenajú francúzski generáli v Košiciach a Bratislave?

A druhá vec. Čo parížska konferencia odoberá Maďarom, dáva trom stránkam, československému štátu, juhoslovanom a Rumunom. Trom! Nebyť ani prvej okolnosti, tej, že za našimi štátmi budú stáť víťazi svetovej vojny z rokov 1914 — 1918, i samým týmto faktom, pridelením odtrhnutých častí Uhorska k trom okolitým štátom, na veky a veky spečatený je osud Maďarov.

Podľa rozličných rečí a hlúpych letákov, rozsypaných v našich pohraničných krajoch, by Maďari v Pešti najradšej chceli dostať naspäť Slovensko. Radšej ako Sedmohradsko a Zátisie?! Nuž, i to je nepravda. Že by im na hŕstke Maďarov zo Žitného ostrova a južného Gemera viac záležalo než na Maďaroch, stratených v Sedmohradsku a za Tisou?! Rakovskí, Benickí, Radvanskí, Szmrecsányovci, Okoličáňovci, Szentiványovci v ich očiach boli vždy „tótmi“ a v Sedmohradsku strata Keményovcov, Jósikovcov, Bánffovcov a toľkých iných musí zostať pre ich srdce bolestnou, kým len bude v ňom národného citu. (O Sikuloch, o ktorých sa toľko nafantazírovala i maďarská historická veda, ani nehovoríme.) Ale keby i tak bolo, keby oni tak nemohli žiť bez Slovenska? Čo si počnú?! Keby ani nebolo víťaznej Dohody a Zväzu národov, povolaného chrániť pokoj v Európe, na maďarskú vojenskú akciu proti nám sa nedá ani myslieť. V tej chvíli, ako by sa z Pešti pohla vojenská sila proti česko-slovenskej hranici, vystúpili by Maďarom do chrbta z jednej strany Rumuni, z druhej južní Slovania. Silou prirodzeného poriadku! Lebo nech by sa Maďarom ozaj podarilo vziať si Slovensko, boli by hneď silnejší proti Juhoslávii a Rumunsku a hneď by mohli smelšie udrieť dnes na Juhoslovanov, zajtra na Rumunov. Tri susedné štáty, majúce zeme z bývalého Uhorska, prirodzene nemôžu dopustiť, aby Maďari viedli proti nim vojnu zaradom, dnes proti jednému, zajtra proti druhému: nech by sa maďarské vojsko proti ktorémukoľvek z nich troch obrátilo, ostatné dva v tej chvíli už vpadnú Maďarom do chrbta. Postavenie pre Maďarov vojensky nemožné, pre česko-slovenský štát, pre Juhosláviu i Rumunsko nanajvýš výhodné! Maďari by viedli vojnu vždy na troch frontoch, my traja spolu zakaždým len proti jednému.

Už v 30. a 40. rokoch 19. storočia začala maďarská politika ukazovať, že Maďari sú ostrovom v slovanskom mori. Ale len preto, aby sa budila nálada za maďarizáciu. Ozajstnú povahu svojho ostrova ani vtedy, ani pozdejšie nepochopili a proti Slovanom len štvali, rozpaľovali svoj národ. Posledná vojna sa pre veľké Slovanstvo skončila katastrofálne, a maďarský ostrov i tak zle obišiel. Jeho stráž bola príliš slepá. Nech sa len uzavrú akty parížskej konferencie, vážny človek i u samých Maďarov viac nepovie ani slova o integrite Uhorska. Ich vec je tak beznádejne stratená!

Pravda, opatrnosti nie je nikdy dosť. Nestarať sa o bezpečnosť hranice by bol hriech. No pritom o tejto beznádejnosti maďarskej veci treba nám poučovať najmä obyvateľstvo pohraničných krajov. Poúčať, nie robiť poplach o vojenských maďarských prípravách! Užitočnejšie je napísať napr. obyčajný list v tomto zmysle svojmu známemu do takého pohraničného kraja (inde sa maďarskej vojny nebojíme!), než dávať do novín poplašné články. I sama úradná kancelária, starajúca sa o takéto veci, najlepšie vykoná svoju povinnosť, ak tam, kde to treba, bude rozposielať letáčiky o tom, že maďarské „nebezpečenstvo“ je mátoha, ktorú nenahmatáš, čo by si ako chcel… Mátohy sa nebojíme!

Maďarské nebezpečenstvo — mátoha! Národnie noviny, 6. 1. 1920, č. 3