ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri otváraní valného zhromaždenia Matice slovenskej prečítal Jozef Škultéty.

Tretie výročné zhromaždenie Matice slovenskej, ktorej do roku 1918 už nebolo bezmála pol storočia.

U nás nový stav, nový život…

Prv, kým sme sa borili za slovenské slovo, slovenskú národnosť, pozerali sme do minulosti, aby sme nabrali útechy; dnes pohľadom nazad chceli by sme sa utvrdiť v tom, že naše nádeje za nového stavu sú odôvodnené, oprávnené…

Naši slovenskí predkovia skoro po tom, ako sa zo zakarpatskej slovanskej otčiny rozišli do svojich historických sídel, nad stredný Dunaj, iste prešli tvrdou školou života. Keď sa začalo sťahovanie národov, v krajoch podunajských i na týchto stranách pokojný život stálejšie nebol možný: Slováci o koľko sa posunuli nadol, pravdepodobne o toľko pomkýnali sa zas nahor. No a posledná vlna sťahovania národov, ktorou boli Maďari, ešte ani nedošla do susedstva Slovákov, keď sa dolu Dunajom začal tuhý nátlak Nemectva a prví mu stáli v ceste naši predkovia. Tlak vzbudil odpor, utvoril sa štát, Mojmírova, Rasticova a Svätoplukova Veľká Morava. Nielenže nápor nemeckého sveta dolu Dunajom bol zastavený, ale za krátky čas svojho rozvoja Rasticovci stihli opatriť širokému Slovanstvu i apoštolov Cyrila a Metoda a dať mu slovanskú cirkev i slovanskú písomnosť.

Súbeh nepriaznivých okolností po Svätoplukovej smrti zahubil Veľkú Moravu, mnohosľubný slovanský štát. K Nemcom, zlým susedom, pribudli za Dunajom Maďari, no najhoršou vecou bola nesvornosť Svätoplukových synov. Rozumie sa, že Anonymova „história“ o vydobytí vlasti (honfoglalás) sú bájky: Maďari po Svätoplukovej smrti prišli za Dunaj, tam i medzi Dunajom a Tisou pre nich bolo dosť miesta, drať sa k nám, na ľavú stranu Dunaja, nemali nijakú potrebu. Ani bitky roku 907 pri Bratislave nebolo nijakej — to je zas Aventínov výmysel (až do 16. storočia). Veľká Morava zahynula vinou Svätoplukových synov — nie od meča. Zeme Svätoplukovičovcov, ako res nullius, zaberali najprv Česi, potom Poliaci, a len napokon Maďari, asi od času kráľa Štefana, postupne, prekladaním medzníkov, posúvaním hranice,^[51] čiže postupnou okupáciou.

Potom prešlo viac storočí a o osude Slovákov je známe len veľmi málo. Predstavujeme si však, ako sa im, v ich južnejších sídlach, mohlo žiť, keď napr. v 13. storočí, po tatárskej pohrome, divú čeliadku Kumánov-Polovcov osadili v oblúku od Matry, od Boršodskej stolice až po mesto Nitru. Veď títo roztomilí susedia sa stali kresťanmi len asi po 150 rokoch, za panovania Ľudovíta Veľkého. Od 14. storočia, keď Čechy mali znamenitého Karla IV. a ním v Prahe založenú univerzitu navštevovali i študenti z Horného Uhorska, dostáva viac svetla najmä kultúrny život Slovákov. Ale v 15. storočí Ján Jiskra, pokladaný za našu duchovnú podporu, prešiel do služby kráľa Mateja Korvína a pomáhal mu tvoriť hungarizmus, neskôr taký nebezpečný pre slovenský národný život.

Deje spôsobené reformáciou sú dosť známe. Pre Slovensko bolo 17. storočie ťažké. Dolné a stredné Uhorsko až po Fiľakovo, Levice a Nové Zámky bolo v moci Turkov; Maďari sa tisli nahor, do slovenských krajov. Aj ináč bolo ťažko. Turci robili vpády, lúpili, pálili, obyvateľov vláčili do zajatia; čo po nich predsa zostalo, to zobrali nemeckí žoldnieri. Tretia strana, takzvaní kuruci, neboli lepší: pred kurucmi obyvateľstvo utekalo do hôr rovnako ako pred Turkami. A v týchto strašných časoch Slováci ešte rástli, mocneli. Premáhali totiž svojich Nemcov.

Privilégiami nezmyselne podporovaní, najmä od 13. storočia, sa Nemci na Slovensku veľmi rozmnožili a v druhej polovici 16. storočia národnostný stav slovenských krajov už temer ukazoval, že Nemci prevážia, zadusia Slovákov. V Čechách asi v tom čase vzniklo príslovie, že Praha je špitálom nemeckej ríše — Nemci, zväčša biedni, sa tak hrnuli do Čiech. Jednako v Čechách, v porovnaní so stavom veci na Slovensku, to ešte nebolo tak zle! V Čechách v tých časoch Nemec bol zákonom nútený naučiť sa po česky, a kým sa nenaučil, nemuseli ho prijať do cechu; na Slovensku Nenemec, teda Slovák, v mestách nesmel mať nehnuteľný majetok a do cechov ho Nemci vôbec neprijali. Len čo však zákonodarstvo od r. 1606 začalo rušiť privilégiá Nemcov, Slováci ich v menších obciach premohli a osádzali sa i v banských mestách. Slovákom pritom pomáhala protireformácia, ktorá oslabila Nemcov, takže v druhej polovici 18. storočia už i hrdé banské mestá, okrem Kremnice, boli vlastne slovenské. Proces slovenčenia v nemeckých mestách Slovenska sa zahatil len maďarizáciou v 19. storočí. Spiš sa poslovenčil ako azda nikde inde iný nemecký kraj. V Slovanstve pomerne nikto neasimiloval toľko Nemcov ako Slováci.

V 17. storočí sa však položil základ i národnému vzrastu Maďarov — vďaka tureckej pomoci. Sedmohradsko pri svojich kniežatách Bočkajovi a Betlenovi prijalo závislosť od Turkov, aby mohlo byť nezávislé od Viedne, a teda vo vnútornej politike slobodné. Betlenovcov v tejto snahe podporovali i ľudia takí oddaní Ferdinandovi II., ako boli kardinál Pázmány a palatín Esterházy. To malo vzápätí za následok akési národné povznesenie Maďarov a nový duch zavial až hore k Tatrám a Bratislave. Že prv vynikalo v krajine vzdelaním i spoločensky slovenské zemianstvo, poznať z toho, že poprednejšie maďarské rodiny išli za ním ešte i v písaní svojich mien. Na slovenský spôsob, podľa vzoru slovenských mien (Podmanický, Radvanský, Benický), namiesto koncového maďarského i pridávali si totiž y, teda Rónay, Teleky, Arady, hoci celkom proti maďarskému pravopisu. Teraz, pri účinkoch toho maďarského ducha, v Sedmohradsku vzbudeného, si slovenskí zemania začali písať mená po maďarsky, Svätojánsky stal sa Szentiványim, Paludský Palugyaym, Kubínsky Kubínyim, Madočiansky Madocsányim atď. A vo Viedni potom nevedeli trvalo ťažiť ani z toho, že oni vlastne vyhnali Turkov z Uhorska. Pragmatickou sankciou stratili, čo sa vymohlo politikou Leopolda I. Mária Terézia stala sa už podporou maďarskej národnej veci a od jej mladšieho syna Habsburgovci vo svojej protislovanskej politike prijali Maďarov za spojencov. Slovenské obyvateľstvo nie bez politického zamerania presádzali na Dolnú zem, aby zaľudnili kraje spustnuté za tureckého panstva. Maďarský historik vyznáva, že pre maďarskú národnosť to bola jedna z najšťastnejších vecí. Na Dolnej zemi sa vraj kvôli Slovákom nemohli šíriť Nemci a Srbi, Maďarom však Slováci pripravili miesto, pomohli im rozšíriť sa.^[52] Anton Szirmay roku 1804 vo svojej latinskej knižke Hungaria in parabolis zozbieral do veršov mená 144 zemianskych rodín, známych po Uhorsku, napr.:

a na konci po mene, končiacom sa na -ensky, rýmoval:

Rozumie sa, že veľká časť i týchto rodín bola rozídená po šírom Uhorsku. A vedľa nich koľko ich bolo s menami už pomaďarčenými! Od druhej polovice 18. storočia sa na Dolnej zemi i za Dunajom za nejakých 60 rokov počet Maďarov najmenej zdvojnásobil, a v Hornom Uhorsku bol úpadok obyvateľstva. Zo snaživosti Slovákov nič nevychodilo. Jezuiti turčianskeho Kláštora pod Znievom naučili obyvateľstvo takzvaného turčianskeho Dŕžavia poznávať liečivé vlastnosti zelín: z toho sa vyvinulo povestné olejkárstvo, šefraníctvo. Slovenskí šefraníci po Rusku a v Rumunsku robili česť slovenskému menu: zo Slovákov-šefraníkov, podomových kupcov, stávali sa tam zakladatelia znamenitých kupeckých domov. Slovákov plátenníkov, sklárov, drotárov alebo vyrábajúcich doma z dreva či hliny a roznášajúcich svoj tovar naširoko, trhujúcich po mestách i dedinách, chodiacich po riekach na pltiach, Ján Csaplovics^[53] nazval Angličanmi Uhorska. A snaživí boli Slováci i v duchovnom živote; napr. katolícke kňazstvo v Uhorsku bývalo napospol zo synov slovenských. V rokoch 1829 — 1891 v Záhrebe jeden biskup a dvaja arcibiskupi boli Slováci — znamenití Alagovič, Haulík a maďarčín Mihalovics. Čo Maďari mali z učených slovenských ľudí, nikdy nikto nevypočíta. Stačí spomenúť Kossutha a Petöfiho. (Turčianska dievčina Marína Hrúzová z Liešneho pri Pravne odišla za svojimi príbuznými do Pešti, tam sa vydala za novohradského Slováka Petroviča, a ich syn je Petöfi Sándor.) Len duchovnej službe doma, vlastnému národu, oddávali sa Slováci v tých časoch už málo. Postupne bolo s nimi horšie. Už v prvej tretine 19. storočia slovenských sedliakov z Lajoš-Komárna vo Vespríme palicami na dereši verejne bili preto, že si v chráme bránili slovenčinu. Od druhej polovice toho storočia pri maďarskom štátnom stroji vec bola privedená ta, že keď vypukla svetová vojna, my Slováci stáli sme národne už nad priepasťou…

A neukazuje naša tisícročná minulosť, že boli sme hodní lepšieho osudu?

Stáli sme už nad priepasťou, nad samou priepasťou, tvárou do nej obrátení. A dnes? Kto nevidí rozdiel už i dnes, hoci od riešenia je ešte len tretí rok?!

Tu je novy život. Slováci sa zas zišli s bratmi Čechmi. Po ťažkom tisícročí! Tisíc rokov a koľko zlých okolností ich rozdeľovalo! Tá istá zlá sila, ktorá v histórii zdala sa mať určenie pomáhať Nemcom proti Slovanstvu a už roku 892 pomáhala Arnulfovi, zjavila sa i na Moravskom poli roku 1278. Vtedy, roku 892, bola rozbitá, ale potom prispela na strane Rudolfa Habsburského premôcť Přemysla Otakara II. a spôsobilo sa ešte väčšie oddelenie Čechov a Slovákov. Stratená bitka na Moravskom poli bola pre Slovanstvo nešťastím podobným zániku Veľkej Moravy. Potom už, ak do Uhorska prišli napr. českí osadníci, akosi inštinktívne dávali ich do krajov maďarských. V husitských búrkach bolo zas vecí, ktoré mohli budiť medzi nami až odcudzenosť. Česi, Žižkovci, rozpálení hnevom proti Žigmundovi, vrhali sa ta, kde z ich strany Žigmund bol najzraniteľnejší, na Slovensko. Vtedy husiti vypálili i náš Martin. O niečo pozdejšie sa spojili s kráľom Matejom Korvínom. Ešte i roku 1871 Hohenwartovi, určenému zaviesť v Čechách nové položenie, podrazil nohy predstaviteľ maďarskej politiky, uhorský ministerský predseda Andrássy… A dnes to všetko patrí už len histórii.

Náš veľký Šafárik vo svojich jasnejších chvíľach, keď sa zbavil ťažkých myšlienok, hovorieval, že určením našich najlepších ľudí je zachrániť jazyk v ústach národa. Dnes, vo svojom štáte, česko-slovenskom štáte, jazyk náš je už zachránený. V zhromaždeniach našich spolkov sedával úradník, slúžny, aby striehol, či sa nepovie slovo, pre ktoré by nám mohli škodiť: v zhromaždení Matice slovenskej sú dnes prítomní ministri Česko-slovenskej republiky. Strojil sa prísť a utužiť nás v nádejach i minister zahraničných vecí, minister ovenčený veľkými zásluhami, pracujúci na tvorení česko-slovenskej otčiny, keď v tej veľkej skúške ešte nepadol posledný žreb; ale zadržali ho nepredvídané okolnosti a s nimi spojené úradné povinnosti. A česko-slovenský štát, postavený víťaznou stránkou svetovej vojny, je v strede Európy potrebou, zárukou pokoja.

Jazyk, o ktorý sa tak báli šafárikovci, naši otcovia i vrstovníci, zabezpečený my už môžeme slobodne rozvíjať a skúmať, zapisovať, študovať. Matica slovenská má už pripravenú na vydanie veľkú zbierku slovenských piesní, textov i nápevov, a vďaka pomoci bratov Čechov, ktorí sa prv nesmeli ukázať u nás so zápisnou knižkou, na radosť slovanskej jazykovede spisuje slovenské nárečia. Úloh je toľko, že pohľad na ne chvíľami temer desí človeka, no potom mu zas vzpruží sily. Ducha v školách poznať i z takéhoto príkladu: Šiesta trieda martinského gymnázia so svojím profesorom v júni, pod pazuchami so Sládkovičovým „Detvanom“, chodila po stopách Martina Hudcovie po Poľane, v Slatine, na Vígľašskom i Zvolenskom zámku a v samej Detve pozerala, kde to mohla Elena hrať večierkom na svojej drumbli. Kto pamätá, ako sa musela naša mládež v školách ukrývať so svojimi slovenskými knižkami, nemôže neoceniť takýto dôkaz nášho nového stavu, nového života…

Áno, premeny v našom živote sú už dosiaľ také, že my, ktorí podľa svojho veku máme lepšiu pamäť pre minulosť než pre terajšie dni a i z najťažšieho národného života vyniesli sme si drahé pamiatky, chvíľkami boli by sme náchylní nazdávať sa, že v slovenskom živote viac už ani nebude toho ducha a idealizmu, ktorým sa vyznačoval za čias tvrdého zápasu za reč a národnosť. Nazdávali by sme sa, že viac už nebude ani kňazov, ako boli v Gemeri rybnícky Homoľa a v Hornej Trenčianskej neslušský Valiašek, ani svetského askétu Ivana Ľuba, z ktorých každý sa venoval zachráneniu jednej slovenskej dediny. Nazdávali by sme sa, že nebude ani Ondreja Halašu, ktorý jednou hlavou a jednými rukami v slovenskom národnom zápase robil i za päťdesiatich. Alebo, keď si ja predstavím oduševnenosť slovenskej študujúcej mládeže na augustových zhromaždeniach z osemdesiatych rokov, napr. keď roku 1883 doniesla Svetozárovi Hurbanovi zlaté pero, ja by som sa tiež nazdával, že takej slovenskej mládeže už viac nebude. Lebo keď viac nepotrebujeme šafárikovské snaženie zachovať jazyk v ústach národa, čo iné by mohlo podobne rozpáliť pekné duše? No, hovorím, takáto predstava je možná len pri pamäti, pripútanej k minulosti. Život, ktorý sa teraz rozvije na Slovensku, nájde si nové ideály! Naši starí, na ktorých v živote najviac doľahlo, umierajúc jednako hovorili, že keby mali možnosť si ešte raz voliť život, zvolili by svoj znova. Ale žiť stále bude hodno! A v česko-slovenskom štáte, keď sa stane viditeľným, že vysoká snaha nevychodí nazmar, slovenský duch bude pružnejší, než býval za našich čias. Bude sa viac robiť, tvoriť!

V novom živote bývajú i choroby, detské choroby — akoby ich nebolo v našom, ktorý prišiel tak neočakávane! —, ale verme v zdravú slovenskú prírodu, že ich ona premôže…

Časom bude i menej politiky a viac vzájomnej lásky. Verme v slovenskú dušu, v slovenský um — i v tie slovenské hory, lesy, doliny, ktoré v ťažkých, zlých časoch takých synov rodili, akými sa môže honosiť naša história. Vo vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi verme v ducha, akého predstavovali len od Jozefa Jungmanna počnúc toľkí znamenití českí ľudia, ako Božena Němcová, Mánes, Jaroslav Čermák, Adolf Heyduk, až po toho moravského študenta Babičku, ktorý, keď na Slovensku bolo najhoršie, v druhej polovici 70. rokov, ukazoval k nám cestu, po Jaroslava Věšína, nám starším takého nezabudnuteľného, po Alojza Jiráska a z celých légií dnes medzi nami čestne pracujúcich Čechov, od brnenského Mareša, apoštolujúceho v záujme dievčenskej výchovy na Slovensku, až po toho gymnaziálneho profesora, ktorý tak pochopil, čoho treba duši slovenského žiaka, že svoju triedu vyviedol poznať Sládkovičovu detviansku Poľanu…

Aspoň toľko o novom živote Slovenska!

Nový život na Slovensku. Národnie noviny, č. 174/1921