ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Turčiansky Sv. Martin a celý Turiec ide manifestovať…

Turiec náš už oddávna celým svojím životom, každou svojou myšlienkou, každým citom dokazuje, že chce žiť svojským, národným, slovenským životom. Možno povedať, že sa každým svojím dychom protiví tomu, čo to ten Angličan haraburdí. V Turci, v Mošovciach, sa narodil Ján Kollár, hlásateľ slovanskej vzájomnosti, akého druhého nebolo. Áno, z turčianskych Sučian vyšiel Daniel Horčička, ktorý už v 17. storočí upozorňoval Slovákov na Slovanstvo. Keď potom od konca 18. storočia v celom Slovanstve začali sa duchovné pohyby a zo Slovenska Ľudovít Štúr už roku 1837 zavolal do Čiech: „Nedelí nás hranica!“, také heslo v Turci neodznelo bez súhlasu.

Pri oživenom národnom cítení Turčiansky Sv. Martin už roku 1861 stal sa milým každému prebudenému Slovákovi. Tu bolo totiž v tom roku 6. a 7. júna už celonárodné slovenské zhromaždenie, z ktorého žiadalo sa pre Slovákov v Uhorsku slovenské Okolie so slovenskou administráciou, slovenskými školami a slovenskými súdmi. Ako v Revúcej, v Gemeri, už roku 1862 sa založilo slovenské gymnázium, tak skoro potom slovenskí evanjelici postavili si ešte druhé v Turčianskom Sv. Martine a katolíci v Kláštore pod Znievom tretie. Matica slovenská stála v Martine od roku 1863 a jej výročné zhromaždenia bývali slovenským sviatkom. V literatúre našej hneď od Jána Hollého, potom zas od Štúra dialo sa upozorňovanie na Rusko, na veľký ruský národ. V Turci ruské bratstvo zaštepovali i takzvaní šefraníci, čiže kupci chodiaci do Ruska. Ich cestami napomáhala sa i známosť s Poliakmi. Do hercegovinského povstania v jeseni 1875 šli dobrovoľníci z Martina so žilinským Rišiakom. Hneď potom v srbsko-tureckej vojne zahynul slovenský básnik A. Svätopluk Osvald; druhý náš básnik, Jozef Bohuslav Bella, ako slovenský dobrovoľník tam padol v bitke pri Aleksinci. Vo veľkej rusko-tureckej vojne potom, v rokoch 1877 a 1878, čím viac demonštrácií maďarských bývalo za Turkov, v Slovákoch tým viac lásky prebúdzalo sa k Rusom, k Slovanstvu. Už bolo po vojne, a v Martine sme ešte vyspevovali v domoch, na uliciach i v poli:

O generálovi Gurkovi, vodcovi zabalkánskeho pochodu, sme rozhlasovali, že je spišský Slovák. Pri demonštráciách, k akým bolo hodne príležitostí, na nôtu o Balkáne sa neraz zaspievalo i takto:

Ku koncu 70. rokov mladé moravské pokolenie, s milým Babičkom, začalo pestovať styky so slovenskými bratmi. Martinské augustové zhromaždenia, zničením Matice slovenskej prekazené, opäť ožili. Roku 1879 mali sme tu na zhromaždení i básnika Adolfa Heyduka. Prichádzali i iní Slovania, najmä Rusi. Srdcia zakaždým vrelo bili a manifestovalo, demonštrovalo sa tak, ako sa demonštrovať vedelo azda len v Martine. Naučili nás tí, čo prenasledovali každý slovenský dych. (Lebo od konca 18. storočia sa prebudil i národný duch maďarský a pri viedenskej politike, Slovanom nepriaznivej, chytila sa ho megalománia: Maďari chceli rásť, a to na ujmu iným.) Roku 1887 sme v Martine mali už výstavku slovenských obrazov Čecha Jaroslava Věšína, ktorý si prišiel osviežiť ducha na Slovensko po stopách Mánesa i Jaroslava Čermáka. Skoro potom v Martine už stálo Slovenské múzeum a bolo hlavne národopisné… Roku 1893 mali sme zrážky s vrchnosťami a demonštrovali sme, že nám bránili zasvätiť storočnú pamiatku narodenia Jána Kollára. O päť rokov sa svätila storočná pamiatka narodenia Palackého a vtedy z reči, ktorú v Prahe povedal v mene Slovákov Matúš Dula, nasnoval sa proces a dvadsiati dvaja Martinčania prišli do väzenia na dva, na tri, až na šesť mesiacov. Rozumie sa, aký v Martine, taký býval duch i po dedinách turčianskych. I pesnička v Martine spievavaná ujala sa i na dedinách. V Turanoch roku 1869 ženy metlami (a nie suchými!) vyhnali z obce najmocnejších stoličných pánov i s pandúrmi, keď pred voľbou snemového vyslanca prišli zvádzať voličov na stranu maďarónského kandidáta. V šefraníckych rodinách, ktoré v stolici patrili k prednejším, v izbe na stene visel obraz ruského cára. Keď v Sučanoch slúžny Lehotský Jánovi Skokňovi s výčitkou povedal, koho to obraz má nad stolom, Skokňa mu odsekol: „Mne tento dáva chleba!“ Ale aj ináč patriotizmu uhorského bolo tu málo; čím väčšmi nás trepali po hlavách „hazafišágom“, tým menej ho ostávalo.

A za posledných 30-40 rokov na celom Slovensku — aké to pomery nastali! Okrem 6-ročnej povinnej elementárky Slováci už temer nechodili do škôl. I rodičia, ktorí národne ešte neboli prebudení, vycítili, že maďarská škola pre ich deti nieje dobrá, je nepriaznivá, a odvrátili sa od nej. Tak na stredných školách v Hornom Uhorsku bývalo v triede po 6-7 žiakov, i to synovia úradníckych rodín a Židia. Do roku 1918 za nejakých 35-40 rokov! Slováci hynuli tu tak duchovne, ako i materiálne…

Roku 1910 v Amerike v samých Spojených štátoch žilo ich už 700.000!

Nech nepríde svetová vojna, ktorou vyvrátilo sa Rakúsko-Uhorsko, z toho stavu Slovákov bola by musela vzniknúť nejaká európska otázka. Otázka človečenstva, civilizácie! (Björnson už začal.)

Aká nevážna, aká pohoršlivá vec teda, keď tu Rothermere začne baláchať o návrate Slovákov do toho vyvráteného štátu. Čože je 30. október 1918?! Bola to azda komédia? Akt 30. októbra vykonali rozumy napnuté a city vo svojich hlbokostiach pohnuté. Za to, čo je obsahom tej deklarácie, Slováci položia životy. Turčianski dobrovoľníci sa osvedčili už v lete 1919 pri vpáde maďarskej boľševickej bandy do Gemera a Novohradu.

Ako môžu i teraz neprejaviť svoje pohoršenie práve martinskí Slováci? Veď by sa museli desiť hrobov na martinskom cintoríne. Otvárať sa tie hroby nebudú, ale ak by sme nepohrozili takému Rothermereovi, či by sa nám nebolo treba báť tých duchov?! Ducha Kuzmányho, Francisciho, Paulinyho, Kalinčiaka, Mudroňovcov, Červenáka, Jesenského, Kadavého, Feriančíka, Kmeťa, Šípku, Pietrovcov, Ďarmeka, Švehlu, Kunaja, Šimkovcov, Kohútovcov, Gábora, Topercera, Horváta, Kučeru, Galandovcov, Ivanku, Šoltésa, Lilgovcov, Galovcov, Balku, Černianskeho, Čajdu, Bullu, Igora Thurzu, Petrikoviča, Melfelbera, Dulu, Halašu, Štefanoviča, Svetozára Hurbana?

Martin a Turiec ozvú sa v nedeľu svojmu duchu a svojej minulosti primerane.

Proti tomu Angličanovi. Národnie noviny, 9. 9. 1921, č. 104