ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Parížska konferencia ustanovila už hranice česko-slovenského štátu i voči Maďarom.

Od Bratislavy na západ dostalo sa nám ešte štyri kilometre zeme, od Bratislavy na východ tvorí hranicu hlavný tok Dunaja až po obec Sob, kde Ipeľ vteká do Dunaja, Žitný ostrov (Csalló-köz), mesto Komárno i mestečko Parkan (oproti Ostrihomu) sú teda naše. Od Sobu, čiže od vtoku Ipľa do Dunaja, najprv na sever, potom na východ je hranicou rieka Ipeľ, ale tak, že v Hontianskej stolici mesto Šahy a v Novohradskej mesto Ďarmoty patria nášmu štátu. Od Ďarmôt na východ ide hranica ponad Sečany, potom cez Sokolovce a popod Somos-Ujfalu. Do Gemera prejde ku Sv. Šimonu. Železnica Fiľakovo-Feled dostala sa teda česko-slovenskému štátu. Jemu patrí ešte i ďalej, lebo hranica až 8 kilometrov pred Putnokom (8 kilometrov západne od Putnoka), pri Bánréve, obráti sa temer rovno na sever, k Silici, nechajúc takzvanú Suchú dolinu Maďarom. Potom od Turny až po Čop (na juh od Užhorodu) hranica ide na východ, zahne trochu na juh len popod Nové Mesto pod Šiatrom. Od Čopu tiež zahne nadol pod Berežskú Sásu (Beregszász) a východným smerom dôjde ponad Marmarošskú Sihoť, nechajúc toto mesto Rumunom. Sponad Marmarošskej Sihoti asi päť kilometrov ide ešte na východ, ale potom sa obráti rovno na sever, k haličskej hranici.

Veľká vec! Hranica voči Maďarom, to je ochrana slovenskej národnosti. Ruka, naučená chladne značiť deje, sa teraz trasie od vnútorného pohnutia celého človeka. Bolo by hodno klásť ohne radosti a našim poetom ozvať sa hymnicky.

Keď sme roku 1917 dali v Národných novinách vytlačiť článok s bolestným výkrikom z novohradskej slovensko-maďarskej národopisnej hranice, že tam maďarčenie za vojny robí otrasné pokroky a od redakcie sme doložili, že budeme vydávať poučné a povzbudzujúce slovenské populárne spisy v takom množstve a také lacné, že by sa mohli rozsýpať v tých novohradských krajoch, redakcii úradne pohrozili (tlačový zákon bol suspendovaný), že cenzúra len omylom prepustila článok o Novohrade, vydávať také spisy vraj nesmieme, lebo hatiť maďarčenie slovenského ľudu je protištátny čin… Čo nás to očakávalo, ak by oni boli zvíťazili vo vojne!

Až do polovice 12. storočia na Slovensku nebolo cudzej národnosti. Ale od druhej polovice dvanásteho a potom 13. storočia osádzali sa tu veľké zástupy Nemcov a pri svojich privilégiách, ktoré im králi nezmyselne udeľovali, stali sa mocou veľmi zatlačujúcou slovenské obyvateľstvo. V mestách Slovák nemohol byť ani remeselníkom, ani majiteľom nehnuteľností (domu, zeme); v procese proti Nemcovi sa Slovákovo (a vôbec Nenemcovo) svedectvo neprijalo. Maďari sa tiež tlačili zdola nahor, do slovenských sídiel, najprv po tatárskej pohrome v 13. storočí, potom neskôr za 150-ročného tureckého panovania. Vnútri slovenského územia sa rozťahovali a blahobytneli privilégiami ohradení Nemci, od krajov postupovali aziatsky panovační Maďari, stotožňovali seba už vtedy so štátnou mocou. Čaká na historikov opísať, koľkú životaschopnosť dokázali Slováci v týchto tvrdých okolnostiach, ako asimilovali od druhej polovice 17. storočia svojich Nemcov, ako obstáli až do samého konca 18. storočia i proti nátlaku Maďarov, a pritom ešte akým kultúrnym elementom boli pre celé Uhorsko! V Slovanstve pomerne nikto neasimiloval toľko Nemcov ako Slováci, hoci na ich územie zdola nahor sa v tých časoch silne drali i Maďari…

Naše hranice teraz nie sú tak ustanovené, ako sa nám sľubovalo prv, po otvorení parížskej konferencie v januári, vo februári, ešte i v prvej polovici marca. Vtedy nám dávali šalgotarjánske bane, dávali Ozd a bola reč ešte i o Diósdőre. Zo železnice Fiľakovo-Svätý Peter (Sajó Szent-Péter) sme teraz tiež menej dostali a na východe sú Maďari pomknutí nahor až nad demarkačnú čiaru. Ale hranicu vymeriavať medzi Slovákmi a Maďarmi, najmä na juhovýchode, je ťažká vec; po tatárskej pohrome v 13. storočí, potom za tureckého panovania v šestnástom a sedemnástom storočí sa tu prvotné slovenské sídla veľmi premiešali maďarskými osadami. Keby nám na mierovej konferencii boli dali všetko, čo sme my chceli a čo nám sprvu dávali, i tak ešte v samom Novohrade boli by Maďarom zostali slovenské ostrovy. A Slováci v Peštianskej stolici?! (O Báčke a Banáte ani nehovoriac.) Ťažká vec — takéto rozhraničenie. Hospodárskym záujmom česko-slovenského štátu nebude celkom vyhovené, ale mohlo by byť dobré priberať mnoho Maďarov?

Čiaru, vymedzujúcu slovenskú reč, roku 1842 Šafárik vo svojom znamenitom Slovenskom národopise, od Devína počnúc, označil takto: Obracia sa na východ cez Prešporok, Čeklís, Senec, Dióseg, Galantu ku Strede na Váhu; odtiaľ sa chýli k juhu cez Močonok, Urmín, Nové Zámky až temer k Dunaju pri Radvani, zahýba k severu mimo Perbety, Čehy, Baračky k Starému i Novému Tekovu; odtiaľ ide na východ cez Levice, Kostolné Moravce, Medovarce, Čabrak, Litavu pod Hrad; odtiaľ zachádza naspäť na juhozápad k Ipľu pri Kosihách a vracia sa k severovýchodu najviac korytom Ipľa, s malým odchýlením k Sečanom, až ku Kalonde; odtiaľ ide cez Lučenec, Rimavskú Sobotu, Balog, Levart, vedľa Gemera, cez Plešivec, Kunovú Teplicu, Rožňavu, Uhornú, Moldavu do Košíc; potom sa spúšťa k juhu okolo Hanisky, vracia sa na sever do hory Ronavy nad Ruskovou a opäť sa spúšťa na juh korytom Ronavy až po Nové Mesto; odtiaľ preskočí až k brehu Bodrogu, vracia sa mimo Baranča cez Hardiču na sever k ústiu Ternavy do Ondavy, kde vpadá do hraníc maloruského nárečia.

Tak bolo roku 1842. Prešlo bezmála 80 rokov, pre nás ťažkých, kde štátny stroj stál celkom v službe maďarčenia, a jednako porovnajte Šafárikovu národopisnú hranicu s našou štátnou hranicou, vymeranou teraz v Paríži. Koľký to rozdiel v náš prospech! Svoju rozpravu o národopisných pomeroch Slovenska od 13. storočia Pavel Križko roku 1897 v „Sborníku“ Muzeálnej slovenskej spoločnosti uveličený končil slovami: „Vracajú sa také národnostné pomery, aké boli pred 13. storočím v Hornom Uhorsku. Slovenský živel stane sa zas pánom v svojej pradomovine.“ Áno, Slováci strovili cudzie elementy na svojom užšom území, ale keby sa zachovalo staré Uhorsko, od 20. storočia by boli postupne hynuli. Po parížskej konferencii, hoci by v niečom aj nebola vyhovela našim túžbam, v česko-slovenskom štáte kynie nám nový život a v kúte uradosteného srdca ostáva nám bolestný cit len pre našich slovenských bratov, ktorí ostali za hranicou. Ale ak my zmocnieme a rozvinieme sa, im bude tiež lepšie!

Naše hranice. Národnie Noviny, 1919, č. 140