ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po vojne nás iste očakávajú vážne úlohy; celý život bude neľahký. Preto ako keď sa chystáme na ťažkú cestu, i teraz si musíme prezrieť svoj výstroj a skúmať sa.

Skúmať samých seba veľmi potrebujeme. Vysoká snaha, z ktorej pred 100, pred 80 rokmi vyšlo slovenské prebudenie, nemohla neúčinkovať i na charaktery ľudí. Predstavme si len prvých činiteľov tohto prebudenia: samé postavy, hodné umiestnenia v Plutarchu, aby tam boli príkladom, aby sa na nich učilo mladé pokolenie. Ale potom onedlho bije do očú nedobrá vec. Synovia nestávajú tam, kde stávali ich otcovia, nie sú pokračovateľmi diela, ktoré ich otcovia vyniesli a postavili, alebo sú pokračovateľmi len slabými. Slovenskú vec zastupovať a rozvíjať v novom pokolení musia nové mená, osobnosti pristupujúce z bočných vrstiev.

Rozvoj síce vyžaduje, aby pristupovali nové a nové vrstvy, ale nesmú chýbať ani mená už prv známe, synovia predošlých buditeľov. Na počiatku 17. storočia v slovenskom živote zvláštnym zjavom bol Eliáš Láni — nielen svojím významom v krajinských dejoch, v cirkevnej histórii, ako pomocník a dobrý duch palatína Thurzu; ale pre nás Slovákov zvláštnym zjavom bol tým, že u neho vo veku národnostne takom hluchom už ozývali sa slovenské tóny. Eliáš Láni umrel roku 1618, jeho descendenti, potomkovia, tristo rokov v našom živote idú ako reťaz a predstavujú dobrého ducha bez prerušenia. K nim ešte patrí aj Žigmud Melfelber, turčianskosvätomartinský advokát, a to po praslici len v prvom kolene, lebo jeho matka bola ešte rodená Lániová. Ale synovia znamenitých slovenských ľudí z konca 18. storočia a z 19. napospol nestupovali do šľapají svojich otcov, alebo sa len tmolili na tej ceste, ktorou ich otcovia nosili zástavy, zapaľovali svetlá.

To je taká nedobrá okolnosť, že ju musíme mať stále na zreteli.

O koľko ďalej by sme už boli, keby pri nás stáli potomci všetkých tých, ktorí sa aspoň od prvej tretiny 19. storočia zaujímali o slovenskú vec!

Tu musí byť chyba v nás samých. Chyba vo výchove.

Pravda, slovenskú myšlienku v jej počiatkoch predstavovali učení ľudia, farári, učitelia, advokáti, lekári, inžinieri. Slabinou týchto povolaní je už i to, že človek pri nich neostáva pripútaný k miestu, premáva sa hore-dolu, mieša sa s inými a — chladne. Ideálny stav z tejto stránky je sedliacky (ako ukazuje už i to krásne meno: sedliak) a meštiansky. Rodiny sú pevné, keď z pokolenia na pokolenie môžu žiť na tom istom majetku, vo zväčšovanom, ale tom istom dome. Vo svete treba sa rozhľadieť, ale dobre je vrátiť sa domov, k miestu teplému už tým, že na ňom žili predkovia. Bez miest a pevne osadlého meštianstva nevzmôže sa národ, jeho kultúra je nemožná, a my ešte veľmi potrebujeme vštepovať i našej meštianskej triede, aby zostávala pri svojom stave a neutekala z neho, majetné dcéry z teplého kúta aby netúžili za domom, v ktorom sa ťažšie kúri, syn dobrého krajčíra, dobrého pekára atď. nech zostane pri otcovom remesle. Ak sa budeme držať takejto zásady, budeme mať fabriky, obchod, slovenské mestá zmocnejú, rozkvitne v nich umenie, literatúra, budú oporou dedinám.

Chybu, zrejmú v našej doterajšej výchove, treba naprávať. Svoje deti už v ich útlom veku priúčajme slovenským prostonárodným zvykom, povestiam, piesňam. Nemôže v slovenskom zmysle otupieť, komu sa od detstva vštepovalo to, čo máme v Hollom, Kollárovi, Sládkovičovi, Kráľovi, Chalupkovi, Bottovi, Vajanskom, Hviezdoslavovi, Kukučínovi, Kraskovi. Pri takejto výchove sa samozrejme vyvinie i charakter, taký nevyhnutný pre ozajstný úspech v živote; a po viacero pokolení zachovaný charakter stane sa potom dedičným. Z prvého pokolenia prebudených Slovákov synovia ešte odskakovali alebo boli podobní trstine; keď pevne stáť pri svojom bude dedičné, prestanú naše neresti. Rigoróznosť, ktorou sa tristo rokov iste vyznačoval rod Eliáša Lániho, je i dnes vlastnosťou jeho potomka Žigmunda Melfelbera…

Vo vojne sme obstáli, dokázali sme sa, aby sme mohli obstáť i v ťažkej práci pokoja, ktorá príde, treba nám skúmať samých seba a pripravovať si budúcnosť najmä serióznou výchovou v rodine.

Výchova. Národnie noviny, 20. januára 1916, č. 8