ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I rozvíjal sa tu krásne rozmanitý priemysel. Západná časť našich krajov ešte i v 17. storočí a v prvej polovici osemnásteho sa svojím priemyslom vyrovnala susedným rakúskym krajinám, ak ich aj neprevyšovala. O Zvolenskej stolici je napísané: „Niekedy tu kvitol priemysel. Malý bolo možno nájsť nielen v mestách, ale i po dedinách, a pôvodne poddanské dediny pretvorili sa na priemyselné obce. I veľký priemysel bol v stolici už od 17. storočia.“ Priemyselnosť Horného Uhorska nezahubili ani ťažké pomery tureckých čias.

Až za Márie Terézie začal sa úpadok a šiel hneď rýchlym tempom. Keď veľká kráľovná videla najmä na sneme roku 1765, že daň od uhorských zemanov je nemožná, colnými a všemožnými inými ustanoveniami začala podporovať na ujmu uhorského priemyslu priemysel rakúskych krajín. Jej syn Jozef II. robil to potom ešte rozhodnejšie. Krajinský súpis z roku 1782 zachoval, že v Uhorsku bolo pri remeslách 17.070 majstrov s 14.612 tovarišmi. Teda tovarišov temer toľko ako majstrov, čo znamená, že majster robil zväčša s jedným tovarišom — nebolo vzrastu. Roku 1783 sa podnikavý človek z ktoréhosi uhorského mesta uchádzal aspoň o malú štátnu podporu pre svoj zamýšľaný priemyselný podnik. Na jeho prosbu cisár napísal: „Pri terajšom stave veci nemôžem dať nič na podporu uhorského priemyslu. Keď prestane príčina, nebude ani následok.“ Účinky tejto politiky v Hornom Uhorsku boli také citeľné, že obyvateľstvo hneď začalo utekať nadol, sťahovať sa na Dolnú zem.

Jednako napr. vo Zvolenskej stolici niekedy povestné súkenníctvo sa zachovalo, hoci podlomené. Radvanské súkno bolo povestné ešte i pred nejakými 40-50 rokmi. Majstri si zadovážili nové stroje a usilovali sa konkurovať šťastnejšej cudzine. Ešte v druhej polovici minulého storočia bolo vo Zvolenskej stolici do 30 takýchto majstrov. Z lepších starých čias udržali sa i hrebenári, nožiari. Zvolenské nože a nožnice sa vo Viedni vkusne balené predávali ako rakúsky výrobok. Zvolenské zámky (kladky) a zvonce zvolenské boli tiež povestné a hľadané. Stolárstvo kvitlo i v neveľkej Ľupči a Radvani. Grünwald napísal, že v Ľupči jeho známy mal náradie z Pešti; keď sa na jednom kuse čosi pokazilo, dal zavolať domáceho, ľupčianskeho stolára, či by to vraj nevedel napraviť. Ľupčiansky majster sa prizrie kusu, zasmeje sa a povie: „Oj, napravím; veď je to moja robota!“ A v minúte ukázal na náradí svoj znak a potom to dokázal ešte listami peštianskeho kupca, ktorý bol jeho odberateľom.

V monografii Spiša možno čítať, ako postupoval úpadok priemyslu v tejto stolici, povestnej svojou životaschopnosťou a pokročilosťou. Keď remeselníci videli, že voči cudzej konkurencii sú bezmocní, začali sa oddávať popri remesle poľnohospodárstvu. Taká polovičatosť je pre rozvoj i priemyslu, i samých miest veľmi nedobrou okolnosťou. Rodiny chudobneli, mestá upadali. V Hornom Uhorsku i z baníctva množstvo ľudí mávalo živnosť, ale ono tiež tak hynulo, že napríklad Krupina, banské mesto, už v druhej polovici 18. storočia žila temer len z pestovania vína a ovocinárstva.

Po roku 1867 sa v Uhorsku začalo splnša dýchať, no všetok život sa viazal k strednému a dolnému Uhorsku; hornouhorskému priemyslu pribudlo ešte viac konkurencie. Koncentrovanie všetkého života v Pešťbudíne, sídelnom meste krajiny, malo dopad i na kraje najodľahlejšie.

Keď v mestách Horného Uhorska nepribúdalo priemyslu, ani nijakého blahobytu, ťažšie sa žilo i na dedinách: prírastku dedinského obyvateľstva nedostávalo sa chleba. Roje národa, ktoré od druhej polovice 18. storočia z Horného Uhorska odchádzali na Dolnú zem, v 70. rokoch sa už obrátili do Ameriky. Na Spiši týmto sťahovaním veľmi skoro boli zachvátené i mestá. Spišskí Nemci sa sprvu tešili, že Amerika pomáha ich kraju hospodársky, že spoza oceána prichádzajú značné sumy peňazí, a tí ľudia, ktorí tam zarábajú na domácich, vracajú sa vraj všetci domov. My, čo by sa nám to ako vykladalo, takúto útechu nemôžeme pocítiť, odkedy vieme, že v samých Spojených štátoch všeobecný súpis roku 1910 našiel 700.000 Slovákov. To znamená, že sa už nevracajú domov. Za doláre, posielané z Ameriky do slovenských dedín, my veľmi draho platíme.

Po tieto dni kolovalo v novinách, že bujné psy bohatej vdovy, nedržané kvôli potrebe, ale pre potešenie, na smrť dohrýzli chudobným rodičom 12-13-ročného chlapca. Majiteľka psov sa s rodičmi pokonala mimo súdu: zaplatila im za syna 6.000 korún. Ale v novinách ozval sa výbuch rozhorčenia, že za život človeka len 6.000 korún! Nuž, čo by sa v našich krajoch, takých biednych na peniaze, ako boli rodičia onoho chudobného chlapca — čo by sa v našich krajoch americký zisk akokoľvek výdatným ukazoval, veru nepadne za slovenský život, ktorý sa pre nás utopí v cudzom plemene Ameriky, ani takých 6.000 korún!

Naše kraje IV. Národnie noviny, 28. apríla 1917, č. 49