Za slovenský život

Pre duchovný i materiálny rozvoj Slovákov v Uhorsku bývali pomery nepriaznivé, a jednako krajina v každom čase mávala spomedzi nich užitočných ľudí, znamenitých dejateľov. V životnom zápase zas Slovák vydržal i tam, kde jeho inoplemenný sused podliehal. Keď raz prestali v mestách Horného Uhorska privilégiá Nemcov, Slováci dostávali sa navrch a pohlcovali, asimilovali nemeckých susedov — po dedinách neodolateľne. Pritom slovenská povaha sa nestávala odpornou, inoplemenný sused žil so Slovákom v pokoji. Od konca 18. storočia maďarskí politici boli by zadrhli Slováka, ale pre ľud maďarský bol slovenský sused „tót šógor“ (slovenský švagor).

V širokom Slovanstve, tiež od konca 18. storočia, budilo sa národné cítenie. Slovákom sa žilo ťažko, mrzká a pre nich nedobrá bola i viedenská politika, ale slovenské meno dostávalo dobrý zvuk i za hranicami bývalého Uhorska. Slovenské matere rodili synov, ktorí svojmu plemenu slúžili ku ctí. U Chorvátov taký dejateľ, ako arcibiskup Haulík, bol Slovák. Pred ním záhrebský biskupský stolec mal tiež Slovák, Alagovič, a ešte pri Haulíkovi k záhrebskej kapitule patril i Štefan Moyses, v národnom zápase Chorvátov nezabudnuteľný. Ján Kollár vôbec v Slovanstve zapaľoval ducha svojou „Slávy dcerou“ a Ľudovíta Gaja, ktorého účinkovaním v Chorvátsku v 30. rokoch rozvinul sa národný život, on, Kollár, ako peštianskeho študenta osobne pripravil do takej služby svojho národa. Ešte i Bohuslav Šulek, najprv v politickom boji pravá ruka Gajova, potom dlhé roky neúnavný činiteľ v duchovnom živote bratov Chorvátov, sa dostal do Záhrebu ako Slovák vychovaný, pripravený v bratislavskej škole Ľudovíta Štúra. Srbi v prvej tretine 19. storočia, keď založili svoju Maticu, prvú v Slovanstve, mali od nás za profesora Pavla J. Šafárika. Keď zas Šafárik, prenasledovaný viedenskou politikou, žil v Prahe, zo Slovanstva mladé pokolenie učených ľudí, žiadostivých vedieť ešte viac, chodilo ta k nemu ako do nejakej zvláštnej akadémie vied. Na madunickej fare roku 1842 Jánovi Hollému, pôvodcovi epických skladieb Svätopluk, Cyrilo-Metodiada a Sláv, sa mladý ruský slavista Izmail Sreznievskij predstavil, že poznať Jána Hollého on „išiel by i na kraj sveta“. A keď sa roku 1885 traja Slováci vracali z Kyjeva, kde tiež boli svätiť tisícročnú pamiatku smrti sv. apoštola Metoda, vo Varšave profesor Anton Budilovič, pozdraviac ich v mene ruskej spoločnosti, nazval Jána Hollého pre jeho Cyrilo-Metodiadu Jánom Krstiteľom Všeslovanstva. Vladimír Lamanskij, ktorý vedel mnoho o Slovanstve, so slovenským ľudom oboznámený pri svojich návštevách na Slovensku v 60. rokoch, neskôr na cesty alebo na letovisko nezabudol vziať si zväzok Kukučína, aby sa mohol tešiť v ňom predstavovanými typmi slovenského ľudu. Poliaci od Andreja Kucharského (z prvej tretiny 19. storočia) po Zawiliňského, Magieru a W. Semkowicza radi vyhľadávajú Slovákov. A spomínať charakteristickú stránku vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi? Krátky článok na to nestačí. Ľudovíta Štúra, predstaviteľa slovenského snaženia, ním zapálené mladé pokolenie české v júni 1848 na rukách nosilo po Žofínskej dvorane a Hlasy, krátko predtým vydané v Prahe proti Slovákom, verejne spálilo na ulici. Na Sliači, tam blízko Detvy, je nápis: „V týchto kúpeľoch liečila sa r. 1853 a 1855 Božena Němcová, prvá hlásateľka česko-slovenskej vzájomnosti.“ Prvou hlásateľkou našej vzájomnosti ona už nemohla byť, ale jej cesty po Slovensku mohli by byť nazvané radosťou jej života; i na Sliač dopravili a tam vydržiavali ju slovenskí ctitelia a priatelia. Česká politika pri mrzkosti politiky viedenskej nemohla nemať aj poklesky. Tak Rieger na začiatku 80. rokov i dva razy bol v Pešti sľubovať, že Česi nebudú brániť Slovákov, ale zato na výročnom zhromaždení slovenskom v našom Martine hneď potom, roku 1885, s Dr. Heroldom bolo toľko Čechov, že ozvenu toho, ako sme si podávali ruky, mohli počuť i v Pešti. Osviežiť sa a nabrať ducha chodili po stopách Boženy Němcovej na Slovensko českí umelci počnúc od Jaroslava Čermáka po Věšína a Miloša Jiránka. S milým Babičkom prichádzala mládež a Adolf Heyduk zaspieval i takto:

A tu vyjde najavo, že Otokar Březina, ktorý nedávno umrel, nie tak zmýšľal.^[107]

Publikuje to jeho intímny priateľ Jakub Deml. Březina nenávidel Slovákov. Strašne nenávidel. Slovenčinu nazýval „dráteničtinou“. Odporný bol mu nielen slovenský človek a jeho zvuk, ale i každá brázda zeme, hon poľa, kde slovenská noha chodieva. Prezidenta československého štátu zavliekli vraj do takých Topoľčianok! Tam „od Zlatých Moravců až po Šahy jen to konopí, kukuřice a strniska pšenice — orient!“ Deml svedčí, že Březina sa tu roku 1919 cítil ani medzi ľudožrútmi v najtemnejšej Afrike.

Iste, čosi chorobného. Alebo stav spôsobený nejakým hnevom. Stav, v ktorom sa človek neovláda. A takáto pozostalosť, takáto pamiatka po mŕtvych, milý pán Deml, sa nepublikuje. Odkladá sa, aby neprišla ľuďom pred oči a aby čím skôr zanikla.

My Slováci nebudeme sa veľmi hnevať; ale publikovať to nebolo dobré najmä pre Čechov. Pre Čechov na Slovensku žijúcich a takých, že už nevedia, čo bolo v Čechách čo len pred 40-50 rokmi. O slovenskej minulosti oni, pravda, vedia ešte menej, preto publikácia Jakuba Demla pre nich nemôže byť dobrá.

Nehnevajme sa. Národnie noviny, 29. 7. 1931, č. 86