ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zdráham sa pero chytiť, lebo odokryť musím pred širším obecenstvom jav nemilý, jav smutný, ale — darmo je! — šetrenie v istých ohľadoch zanedbanie povinnosti znamená, a povinnosť voči národu je predsa veľká.

Pri začatí tohto školského roku zvolal predseda Dr. Joz. Fr. Strakovič 18. októbra, teda keď už zväčša tu bola študujúca mládež, prvé zhromaždenie „Slovenského spolku“, na ktorom sa vtedy zúčastnili len 5-6 členovia; no v očakávaní, že už najbližšie zasadnutie bude početnejšie, podujali sa na prípravné práce, aby zriadili spolok na tento školský rok. Ale prišlo trpké sklamanie! Na najbližšie zasadnutie neprišli už ani členovia zúčastnení na prvom a o nových až dosiaľ ani chýru, ani slychu. (Týmto teda vyvrátiť musím správu peštianskeho p. dopisovateľa Nár. novín, „že študujúcich Slov. je tu asi 40, teda viac než vlani“; lebo či sú, čo sú, veru nevedieť o nich.)

Teraz teda, bratia moji, bez toho, že by som rozoberal dôležitosť tohto spolku tu, vo veľmeste, dovoľte mi niekoľko slov. — Slovenský mladík, ktorý sa cíti byť dosť silný, aby sa z jednej strany popod hrozivé ramená nepriateľov, z druhej strany cez navŕšené hromady na neho čakajúcej priazne a výhody sveta preboril k svojmu národu, nech si potom tou istou silou svojho ducha počína na tej vyvolenej postati, kde za každým krokom povinnosť, po každom hnutí v prospech národa vykonať sa majúca služba čaká na neho. S krásnym — lebo či je to pre mladosť nie krásne a hrdosťou naplňujúce? — postavením týmto spojené sú krok za krokom povinnosti a úlohy, a dary ducha Vášho, spôsobnosti Vaše, bratia moji, nie sú výlučne Vaše — tými ste povinní i národu, dokonca ďalšie vzdelávanie týchto žiada od nás národný záujem! No a že udanou ľahostajnou nevšímavosťou dokázali ste protiklad toho, to palicu láme nad Vami!

Nech sa nikto nepozastaví nad mojím vystúpením; nech nikto nepovie: „Či si ty tiež všade vykonal svoju povinnosť, keď takto môžeš hovoriť?“, lebo ja o sebe tak ako o celku vravím, že ťažko by nám išlo s čistým svedomím postaviť sa pred taký národný súd.

Lež bližšie k predmetu. — Od takého vyvinutejšieho slovenského študenta, akí do Pešťbudína obyčajne prichádzajú, sa dá očakávať, že má známosti o spolku tu každý rok účinkujúcom, vie o jeho stálom predsedníctve, a tak očakávať sa dá i to, že príchodom svojím sem prihlási sa nám u toho predsedníctva. Veď to má byť jedna z jeho najkrajších a najprednejších povinností!

Hej, bratia moji, smutno tu u nás! A čo je toho príčinou? Či teraz snáď iný obeh má krv mladosti, než pred takto štvrťstoročím?! Hej, bračekovci, tie štúrovské časy! Nerozohriala Vás ich povesť! — Vtedy niekoľkí mladí zasvätenci nosili na svojich pleciach celé Slovenstvo; národ mal len ich, oni mali len národ. A to boli za chvíle — ich hrdinovia s hrdosťou povedomia dumali si: „A čo je viac?!“ Áno, živšia, rezkejšia bola spolková činnosť mládeže i v týchto poslednejších rokoch. V Revúcej, Viedni, Prešporku atď. ochotne súkala rukávy k práci nádej národa.

A tak hor sa i Vy, ktorí pri svojom vzdelávaní za úlohu máte spolkovitosťou pripraviť v Pešťbudíne pôdu slovenskému životu! (Byt predsedníctva je vo vnútornom meste, Farská ulica, č. 1.) Horže sa k činu ruka v ruke, aby nástupníci naši nemuseli zlorečiť našim menám, keby po nás nič nenašli. Premeškalo sa už síce dosť, ale nie toľko, že by sa to nedalo napraviť.

K slovenskej študujúcej mládeži v Pešťbudíne. Národnie noviny, 1874, č. 138