ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sveto môj!

Viem si vysvetliť Tvoju a vôbec vašu tam rozhorčenosť nad počínaním „mladých“, bo je ona i odôvodnená pre spôsob, akým títo prihlásili sa do verejného života.

No ja myslím, že vari pritragicky ponímate veci, privlastňujete väčší dosah pohybu, než aký má a či vlastne ešte len môže mať v skutočnosti; a vari i súdite o ovocí, o ktorom ešte ani slychu. Mladosť — pochabosť, hovorí príslovie; prečo i povinní sme preminúť jej jedno-druhé, a nie odsudzovať ju tak, aby sme ju zahlušili. Prihlásila sa k životu akoby vrením vína: nechať ju vrieť a kvasiť sa — uvidíme, kam, akým smerom sa pretríbi; ovšem pritom, ako to už úlohou starších, sprevádzať ju pozornosťou a upomnúť i zavrátiť, keď vidíme toho potrebu. Nuž ale k naplneniu tohoto potrebná je nám predovšetkým chladnokrvnosť —

Neverím, že by nás obrátili čím hore tým dolu, zotreli nás z tváre zeme, zrumili všetko našimi predchodci a vari i nami postavené: toho, ako hovoríš, už i len pre svoju „nepripravenosť“ nedovedú, a jestli by i pripravení boli, tedy nad hlavy nám vyrástli, hádam — ani nechcú. Chcú čosi — a my vyčkajme: čo? Bo či sme tak dokonalí, žeby tí, ktorí naše miesta zaujať majú, mali a museli nás akoby vzory vo všetkom nasledovať? Nerobme sa nedotknuteľnými: máme vady i poklesky, boli sme i sme ľudia; keď tedy kto chce byť lepším od nás: či nás to má zlostiť a nie tešiť? Keď naši „mladí“ chcú asnáď apoštolovať medzi ľudom, uvedomiť ho i pozdvihnúť viac, než ako sa nám to podarilo: či ich máme v tom hatiť a nie opačne ich k tomu povzbudzovať. Ak kto, ja bych si prial celé šíky takých zahorených mládencov, akí hŕstkou kedysi stáli u kolísky nášho znovuzrodenia!^[253]

Len či mi zle nebudeš rozumieť pre tieto moje^[254] nejasné a nejapné expektorácie!? Nerob, bo ver mi, som tým, čím som bol dosiaľ: nehybným, pohodlným, zo dňa na deň prežívajúcim i prežúvajúcim ani ten črviak v chrene — inu, úplným od- a vyžitým starcom… „Sto bohov-prabohov! či to vždy tak bude!?“ neraz mal by som vôľu zazlorečiť s Bottom,^[255] a vtedy jak vďačne začaroval bych sa s tým ktorým „mladým“; ale zavše potrvá to veľmi krátko: a zavládne mysľou mojou pokoj, ten hnilý pokoj, ktorý je asi predobrazom toho posmrtného… Nie, nežiadam od nikoho, aby ma nasledoval: mňa leňocha, púheho výdelkára a nájomníka, okrem toho nešikovného verša ináč nepreloživšieho krížom slamy za dobro a povznesenie nášho ľudu; ba rozhodne žiadam od každého mládenca nášho: nechoď za mnou! buď lepší, užitočnejší, prospešnejší tomu ľudu, z ktorého si pošiel, obetuj sa zaň nie slovom, ale skutkom etc.

Takto ponímam veci ja a ver mi, cele úprimne. Ublížil by si mi, mysliac: tá kritika jeho verša v „Hlase“^[256] ho tak napravila. Nie, natoľko nie som slabým, tedy márnivým: počítal ja hodne krušných slov a asnáď i nespravodlivých o sebe, a to ma ani najmenej nezronilo, ba akoby vrazený osteň popohlo skorej k ďalšej premyslenejšej práci; a naopak zase chvála zapŕlila ma skorej, než potešila, zrodiac zavše tú najprísnejšiu autokritiku vo mne. Aj hanbím sa vskutku za tie namyslenosti kde-tu vo svojich veršoch, menovite v poslednom „Ponose“…^[257]

No abych Ťa ešte lepšie prekonal, že nehybne drepím na svojom stanovisku: vďačne — — zahryznem do pera.^[258] Len, braček, vypadajú takéto tendenčné veci u mňa pramizerne zavše, a k tomu „Cicero pro domo…“!? Nerozmyslel by si si to ešte raz? Mali by sme ozaj príčinu brániť sa? Každá taká obrana je čosi malicherného, nemiestneho… Ale aj musel by si počkať s tým, bo nateraz tou chlebovou — som zahrnutý, i ťažko padne mi rozkývať sa. Pýtali odo mňa už i do „Hlasu“ dajaký príspevok: a práve preto neposlal som ničoho.

Tedy — potlač rozčúlenosť! Génij len v tichosti svojho pableskovania je velebný…

Zdravstvuj!

Tvoj Pavol

V Námestove 24/VIII 1898