ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko môj!

Zakrič: už je kôš hotový! — Áno, čo pripojene Ti posielam, je — celok, okrúhly celok!^[188]

Kedysi (— prišla reč o tom do prvého zväzku zbierky —) poludňoval som; teraz, ako z názvu vidíš, zas odbavil som večeru; myslím, keď človek dva razy dňa je, nemá sa čo báť smrti od hladu: no aspoň dva razy musí a má jesť na každý pád! tedy keď neraňajkujúc (bo raňajkovať je čisto zlozvyk), poobedoval, nech si potom ešte i — zavečeria.

No, ani sa nenazdávaj, že Ty a Kvapil s vašimi skvostnými kritikami^[189] (za ktoré isteže veľmi a veľmi ďakujem!) primäli ste ma k tomu: aby som po „poludienku“ prichystal ešte i „večeru“. Nie, myšlienka k tomu vznikla u mňa bola hneď vtedy „popoludní“, no s prvým zväzkom súrili ste, a tak vystala „večera“ asnáď pre druhý zväzok. Medzitým posielam Ti ju predsa i do Pohľadov.

Keď ale práca zrejme súvisí s „Poludienkom“ (áno, osoby sú tie isté!): tak, jestli vradíš ju do Pohľadov, prosím Ťa, učiň poznámku pod *, označujúcu onú súvislosť, aby obecenstvo už vopred orientované bolo, a ak mu ďaka, čítalo prácu túto hneď za prečítaním Poludienku!

Pri tejto poslednej síce rozpriadol som sa až priveľmi; no nebolo možné ináč; a aspoň snáď niektoré čiastky — uspokoja Ťa.

Pritom všetkom ale, že je práca pridlhá, prosím Ťa: nerozkúskuj mi ju, ale uverejni či už v terajšom a či v prvom čísle celú, pravda, čo večera, tedy akt v sklonku dňa a tak i roku, hodí sa vari lepšie teraz do ostatného čísla. O správnosť tlače tiež, prosím Ťa, postar sa, a čo kde som možno pri náhlom strúhaní či varení pochybil, čo náš vážny lingvista — oprav to.

Onedlho započnem — väčšiu prácu; len neviem, svoju chatrnú sekerku či nezatnem do — neprimerane veľkého kmeňa. Všetko jedno, musím; nedá mi odlihu.

V ostatnom ako sa máte? Čo je s pravotou Svetovou?^[190] Dôjde predsa len k meritórnemu pojednávaniu? — Vyzvanie ohľadom založenia ved[eckého] spolku^[191] i s podpisným hárkom hneď za horúca poslal som — Murdžákovi, aby, reku, on primal kňazov svojich ku pristúpeniu; on od tých čias mlčí a neposiela mi hárok spiatky. Týchto ľudí museli by ste bližšie poznať: potom by ste videli a vedeli, čo to za nenapraviteľná čeliadka.

Konečne, Jožko môj, nemám čo čítať. Nuž pripojujúc 1 zl. na poštové útraty (bo nechcem, aby si sa pre mňa oškodzoval), prosím Ťa, pošli mi dačo z tohoročného Světozora, Zlatej Prahy a Květov alebo i len z ktoréhokoľvek. Viem, už dlhujem Ti lanskými ročníkmi, no neboj, pošlem Ti ja to raz všetko rúče.

Lit[erárne] listy, hľa, ani si len nepovšimli mojej zbierky.^[192] No nič to; zato ony i bez toho poštipnú ma tu i tu. Pravda, nesmie ma bolieť, lebo pravdu hovoria.

Zbohom!

Tvoj Pavol

V Námestove 13/11 1892