ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľko môj drahý!

Došla Tvoja karta, jej obsah rozihral mi srdce a ja sa „prebúdzam“. Mlčanie moje avšak len zdanlivým zapomenutím bolo, lebo keby moje dumy boli skrehli na nejakom blankete, ten mohol by rozprávať o tom, koľko som sa s Tebou zaoberal. Braček, kto je takým priateľom našej literatúry, akým som ja, a z druhej strany, kto sa s takou oddanosťou chová k svojim priateľom, ako zase ja: tomu s Tebou nemožno bolo mnoho sa nezaoberať. Kedykoľvek prišli mi N. noviny alebo Orol s menom Hviezdoslava, ten deň mi vždy sviatkom bol. Úspechom Tvojim som sa tým viac radoval, že som sa Ti spočiatku veľmi bál o múzu pre prach kancelárnych písomností. Takéto bezprostredné spomínanie tohto všetkého nie je snáď ani na mieste; ale Ty mi odpustíš, Paľko môj, veď by ma zadrhlo, keď, hovoriac k Tebe, nenaznačil bych aspoň chatrný bľadý odblesk toho, čo cítim.

Hlucho to ešte vždy na luhoch našej krásnej literatúry, pre mňa však, ktorý som vždy veril, že troje alebo štvoro jarých síl dostačilo by k rozprúdeniu nového života, nekonečnou rozkošou bolo a zabúdal som na všetko ostatné, keď som tak „Maják“ alebo „Ilonu Žltovlas“ mohol čítať. Keby Vajanský nič iného nebol doniesol z juhu, iba názory k spomenutej básni, nemá príčinu ľutovať, že chodil okupovať.^[11] Ako som Puškinovho „Onegina“ prečítal, od tých čias tohto druhu básnický výtvor nelahodil mi ešte tak duši. Ba tón tohto i mimovoľne upomínal ma na „Onegina“. Nuž a „Ilona“? Tá prostota, tá bezprostrednosť citu, to je poézia, priateľu milený, a nie zvučné, ale hľadané a falošné verše!

Tešil som sa tiež, keď začal sa ozývať ten, „čo dávno netknul sa lýry — prsty nadšenými“;^[12] no je to radosť menivá, poneváč ešte vždy nevie sa akosi rozohriať. Ach, teším sa úspechom každého, tým viac, že ohľadom samého seba, jak pre nedostatok času, tak pre nespôsobnosť, sklamali ma nádeje. Predošlé roky rád bych vytrhať zo svojej pamäti, bo som veľkým darebákom bol; teraz zase, keď viac chtivosti cítim v sebe ku práci ako za minulých rokov pohromade, dni i noci pohltené sú mi prácami nevďačnými, prácami, akých sa hrozím, prácami — v ktorých ač tiež hľadel som poslúžiť národnej veci — budú snáď najväčším hriechom môjho života. Časom, keď možné mi bude zdeliť Ti to, alebo napísaný bude jeden odsek histórie nášho utrpenia, iste zvoláš: „Irónio osudu!“ Teraz len toľko, že som medzi iným niekoľko slov[enských] spisov už predsa zachránil osudu Hodžovho „Větína“ a „Dobrého slova“. Ide to ale ťažko, poneváč dve mienky bývajú vypočuté, a ťažko je červenú tužku inej ruky takými barvami začiarať, žeby to zase biele bolo.^[13]

Pritom všetkom zadivil som sa, keď mi Paľko Zoch^[14] písal, že akási choroba dýchala mi z listu. To už nie! Viem avšak, čo to bolo. Podotknul som isté obavy ohľadom svojej existencie, ktoré sa ale iba na definitívne zabŕdnutie do štátnej služby poťahovali. To sú, pravda, obavy, Paľko môj: lebo inšie je to na juridickom poli a inšie u nás. Nuž ale keď kubínsky okresný podsudca obracia im chrbát, nesadnem im snáď ani ja na lep, ktorý toľko príčin mám obávať sa toho. Ľahkomyseľník, akým som ja, nezvyknul sa starať o zajtrajší deň. Tri roky sú v takomto ohľade velikým časom, a ja predsa, ač mi i pokynuto bolo, nepreložil som pod tým časom strany svojho zaopatrenia ani krížom slamy. Ale vôbec ani nemám vôle k „schulmeisterstvu“. Rád mám deti, tak, že bych sa snáď i v prachu na ceste vedel s nimi baviť, ale učiť ich — to už nie.

Ale, odpusť, teraz som sa zbadal, že je už primnoho tohto môjho osobného, čo je mne samému nemilým predmetom.

Paľko Zoch sťažuje si na konzervatívnosť, ba čo viac na ultra[mo]ntánstvo Nár. novín. Hja, darmo je. To pochodí zo zvláštnosti našich pomerov. Ten istý náter vidíme vo všetkom. Čo sa mňa týka, ja to v politike, ačpráve je taká politika nám snáď najmenej spásonosnou, ešte radšej viem odpustiť ako na inom poli. Najnovšie čísla Ev[anjelickej] školy napr. donášajú články o „protikresťanskom prúde novovekej výchovy“,^[15] v ktorých čo najdrsnatejšie ignorované sú novšie výdobytky vedy a zatracované temer všetky idey, ktoré od časov francúzskej veľkej revolúcie hýbu svetom a z ktorých toľko dobrého ťažilo už človečenstvo. Pisateľ (Čankovský = jestli sa nemýlim, Kovalevský)^[16] na takom cirkevnom stanovisku stojí, že bych sa ho rád opýtať, či ozaj verí v slnečnú sústavu Koperníkovu. Keď dôsledný má byť, odsúdiť by musel Galileiho, tak ako odsúdila ho stará cirkev. Nuž a upevnia snáď tým vieru v Boha?! Alebo aký to nezmysel za protikresťanské alebo plane za protibožské vyhlasovať! — Nuž a článok Orla, nadpísaný: „Mladému básnikovi“?^[17] Predmetom poézie vraj iba Boh alebo viera môže byť. Ach, aké to pochopy, aká obmedzenosť! A to medzi iným tým odôvodňuje, že maliarstvo v 15. a 16. storočí pod plášťom cirkvi dosiahlo svojho vrcholu. Ovšem, ale qui bene distinguit, bene docet.^[18] Vedieť treba, že sa to jednotlivým pápežom má ďakovať, ktorí čo veľkí priatelia umenia, na základe vtedajšej svojej moci poskytli k tomu príležitosť, že sa Raffael a iní slávni géniovia vyvinúť mohli. Cirkev tu, ač koríme sa pred veľkoleposťou látky tých malieb, rozsudne nemôžeme za iné ako za prostriedok považovať. Ja nejdem za nikým, nie som zachvátený žiadnym „prúdom“; vychádzajúc avšak sám zo seba, kým verím v mnohostrannosť ľudského ducha, učenie takéto pokladám za urážku tohože ducha. A kam zájdeme s takýmito zásadami? Čo na to svet povie? — Spýtaš sa ma ale, k čomu tak široké rozpisovanie sa? Odpusť; ale dobre mi padne, keď sa môžem ako-tak vyrozprávať.

Pravda, tento smer nášho života, ako som i vyššie pripomenul, ľahko je k pochopeniu. Nekľajme mu, lež jestli sme sa presvedčili o lepšom, hľaďme ten naraziť. U nás kňažstvo nielen že rozprúdilo národný život, ale až posiaľ najväčší podiel má snáď na ňom. A poneváč veliká väčšina kňažstva nespustí sa tohto ducha, tak, ako najväčší činiteľ, uderilo ono svoju známku i [na] náš národný život. Bože uchovaj toho redaktora Nár. novín, ktorý smel by písať proti vôli len podajedných kňazov! Nás síce oni nech neboja sa, my im v chránení ľudu z drahej duše pôjdeme po ruke, velebiť ich budeme pre ich kresťanské zásady a ciele; ale — ale oni tiež mali by nám dať koncesie, mali by sme sa pojednať.

Slovanský almanach^[19] ešte nemám; bude snáď i pozdejšie k dostaniu. Posiaľ nedochodilo mi akosi naň, ačpráve na knihy a časopisy vydávam z väčšej časti tých desať zlatých, ktoré mesačne od redakcie Nár. novín mám — zväčša nezaslúžene. — Znáš Vrchlického? Česká kritika, ako Maďar vraví, „nagyra van vele“.^[20] Plodnosť je to, pravda, obdivuhodná. Čo skorej chcem si objednať daktoré z jeho spisov, napr. „Duch a svět“ a „Rok na jihu“.

V Gáspárovom „Hazánk tót népe“^[21] máš piesne: „A bátyám…“ a „Hallottam…“ Ja som si vždy myslel, ktovie čo ten čeľadník stvorí, keď sa toľké roky chystá s dielom, a tu Ti vydá niekoľko „prebásnených“ veršov s úvahami, ktoré svedčia, že zo slovenskej literatúry toľko pozná, koľko sa mu práve k preloženiu naďapilo pod ruku. Napospas stoj tu: „A legujabbak közül tehetségesek: Csaják, Dumny, Boto (József); versírással foglalkoznak még Zsello (megh. 1874-ben; hőskölteményeket írt), Graichman Jakab, Országh, Trokan (Miava czimü hőskölteménynyel), Skultéty, Král, Matúska, Tomasek, Godra, Vladár, Kubányi, Zoch, Hrobony, Bansel, Oswald, Krcsméry, Slota, Kellner, Novák, Lojko, Capko, (meghalt 21 éves korában, mint igazán tehetséges, sokat igérő ifju költő), Fábry, Tesnokalsky (a megszünt „Dunaj“ szerkesztője) s mások.“^[22]

Teraz už vari dosť. Píš, Paľko môj drahý, — nezabúdaj!

Tvoj oddaný Jozef

30/5 879