ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko môj!

Priložene posielam Ti ešte tri preklady z Aranya, čím odbavil som nielen jeho, ale i maďarskú literatúru vôbec. Ak môžeš ešte, popraj im miesta v terajšom č[ísle] Pohľadov, a to v tej správnej podobe, ako bol si láskavý podať predošlé, za čo som Ti naozaj zo srdca povďačný. Na tých troch básňach^[519] pracoval som hodne dlho, sú neobyčajne ťažké čo do formy, ale aj najkrajšie balady Aranyove; zvlášte posledná je akiste unikum v celej svetovej literatúre, len neviem, názov jej či som podal dosť primerane, stojí, že uvažoval som o ňom dni a dni, i kutal po ňom v starinách, kde sa dalo (poťahom na ordálie, Božie súdy totiž). Ak by si Ty vedel primeranejší názov, nahraď ho ním, prosím Ťa. V predostatnej písal som „Szondi“; ale už vidím, že v poslednom čísle odtlačil si „Siládich“, tedy asnáď zostaňme dôslednými a v celej básni použi slovenským pravopisom „Sondi“. V poslednej balade, keďže nič historického na nej, i mená myslel som premeniť, prispôsobiť slovenčine, ale naostatok z piety naproti autorovi upustil som od toho.

Poťahom na predošlé preklady prosím Ťa o dve opravy chýb, ktoré som sám zapríčinil.

A síce v básni „Dieťa a dúha“ (čísla kdesi chodia rozpožičané i nemôžem sa na č[íslo] a str[anu] odvolať)^[520] v prvej sloke ostatný riadok znie: „ale plavé vlásky mal“, a má stáť: no počerné vlásky mal. Skutočne tak som to aj chcel pôvodne preložiť, bo už antitéza to vyžaduje; no zmýlil ma môj maď[arský] slovník, že „szöghaj“ je vraj „blond“; a až potom v mojom maď[arskom] plátku peštianskom čítal som medzi odkazmi redakcie na čísi dotaz, že „szöghaj“ je: korom sötét haj.^[521] Tu máš! Prirodzene, opraviť sa to musí.

Po druhé. V ostatnom č[ísle] v ostatnej básni (Osirelý chlapec)^[522] tretia sloka má nasledovné verše:

Tu záleží chyba v tom, že chlapec tyká macoche, kdežto inde vyká jej, ako to aj má byť, bo tak je medzi naším ľudom. Neviem, že som to prezrieť vedel a pridržal sa pôvodiny. Opravu tedy prosím takúto:

Ostatne, ako sa máš? Zdravý si i milá rodinka Tvoja? Vybiehate častejšie niekam? Pravda, leto neveľmi toho dopúšťa pre ustavičné dažde.

Zbohom, Jožko môj!

So srdečným pozdravením som Tvoj

oddaný Pavol

D. Kubín 16/VII 1907

NB. Dľa povery v ľude mátohy rastú. — Ale mohlo by stáť i

lenže bolo by to asi opakovaním nasledujúcej sloky, kde chlapec otca vidí „vo bielom“, šakver’?^[523]