ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brat môj drahý!

Aby ste sa nenazdali, že do Slov. pohľadov ozaj prispievať nechcem: tu máte toho protidôkaz; a to ešte pred ustálenou lehotou. Obe básne sú plodom jednej neskornej noci, na znak, že keď mi deň nestačil, vďačne venoval som vám kus svojeho spánku.

Teraz ale, čo ja zase žiadam na vás, je to: že v treťom čísle obidve mi musíte odtlačiť, predpokladajúc prirodzene, že toho za hodné je uznáte.^[63] V básni o tých piesňach chcel som si asi vyliezť na pôvodcu nedávneho článku v N. N., tuším „rozvoj spisovný“ nadpísaného, kde pôvodca, ako sa mi zazdalo, citujúc z mojeho verša „Na hromnice“, s jedným druhým výrazom ironice pohráva, predstierajúc, že by sa už raz „túžiť, veriť etc.“ prestať, a činiť, konať etc. započať malo. V jednomdruhom má zaiste pravdu; lenže „cesty mohou býti rozličné“: — jeden je vstave iba to a nič viac, druhý je vstave zase iné: prečo teda tento druhý, tretí etc., bárs je vstave, nerobí zhola nič? Veď pracujte už dač, az ebadta! Komu daná moc piesne a nič iného, ten, ajhľa, spieva, — a že sa nič nerobí: teda túži, verí a čaká na dobu lepších delníkov.

Nuž vyliezť som si chcel na neho; ale viac ostria ponechal som pre inú pieseň.

Nuž uverejníte obe? Ak nie, beda vám! Veď o ten zajtrajší deň sa tak prílišne zase nestarajte; príde jaro, príde…

O tom „anachronizme“ mi ale viac nehovor:^[64] až budeme raz vedno, vybavíme túto narážku už potom definitívne.

Že sa Vám verš „Na Hromnice“ predsa vskutku tak zapáčil, len tešiť ma môže.

Na prítomných veršoch zaiste nenájdete lákavého ničoho, ač niemenej i ony zo srdca pošli.

Hovoríš o veľkých dielach, o velikej budúcnosti. Braček, ku veľkým dielam treba velikých darov ducha; takých ale vari len u mňa nehľadáš? Nerob, vopred Ťa ubezpečujem, že by si sa náramne sklamal. A potom, k väčším dielam potrebno i času, bezstarostnosti, pokoja od zovnútorného sveta, vnútorného pokľudu atď. a toho všetkého u mňa niet. Konečne pri tej skúsenosti sveta a vedomostiach, aké mám, ak mám, nemožno pomýšľať na nič neobyčajného. — Kto je velikých diel u nás schopný, ste vy tam, moji drahí! Toto úprimne vyznávam, nože s chuťou sa do toho!

„Eklogy a písně“^[65] došli; onedlho je späť obdržíte. Uver, kremä jednoho-dvoch obrazov, nič ma v nich neprekvapilo. Snov som ale ešte viac ako vy načítal. Ten človek ozaj zo sna básni: a preto obraznosť jeho pracuje síce, ale srdce — necíti. To chladná, snivá, mlhavá poézia — luny.

Sveto iste na dačom väčšom pracuje vo viazanej forme, keďže do Slov. pohľadov ani budúcne neprispeje.

No zdravstvujte oba! Nazdar!

Pavol Országh, adv.

V Námestove 10/4 1881