Zlatý fond > Diela > Korešpondencia P. O. Hviezdoslava so Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Korešpondencia P. O. Hviezdoslava so Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Daniel Winter, Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Martina Turanská, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 114 čitateľov


 

7. Škultéty Hviezdoslavovi

Paľko môj drahý!

Už som ja len čeľadník. Tak dlho Ti neodpovedať! A veru milý, veľmi milý bol Tvoj list, ale ani sám neviem, čo sa to tento pominulý mesiac robilo so mnou. Nuž ale Ty odpustíš moju nešetrnosť, a či ako mám pomenovať svoju vinu, a ja Ti sľubujem, že bych nabudúce nechcel, abys’ tak dlho musel čakať na moju odpoveď.

Nuž ale tak je to, keď je človek do „olovenej gliedy“ vhodený! A beda mne! ja ešte nemôžem na „zlatú, čisto slnečnú svobodu“! Ešte mi čakať treba, až uderí i mne hodina a z miestností pekelných popred Cerberusa prešvihnúc sa, možno mi bude octnúť sa na tom túženom úslní. Príde to; preto dosť mu i toľkoto papieru, lebo ako vôbec o sebe, tak nerád rozpisujem sa ani o svojich hriechoch.

Ty veru pracuješ, Paľko môj. Veď to je jedno z mojich najväčších potešení. Že by Ti nedostatok slovenskej školy poznať bolo, o tom Ťa, jestli moja mienka môže mať závažia, ubezpečiť môžem, že je to len priprísna sebakritika. Kebych nič viac nebol čítal od Teba, len tento mne napísaný list, už by som Ťa za majstra reči pokladal. Tá „prílišná myšlienkovitosť“, žiaden to div, keď si nenájde vždy zodpovedajúce formy. A vieme to všetci, čo sme dačo slovensky písali, keď sme snáď i boli v slovenskej škole, ako nám treba s rečou zápasiť. Ale tak to bolo v celom svete, že reč, čo by to jak bohatá bola, v podstate iba veľkí poeti vzdelali, vytríbili. Túto veľkosť ja pri našich starších práve preto nenachodím, že ich slovníky sú veľmi skrovného obsahu; nevedeli tvoriť rozličným básnickým zvratom zodpovedajúce nielen slová, ale ani formy; neučili sa reči od ľudu, písali tak, ako hovorí každý náš vzdelanec, tedy, čo sa reči týka, najhorší Slovák. Čo je v mojom oku jednou známkou jak Tvojho, tak Vajanského talentu? Pozhov máličko, lebo to širšieho výkladu potrebuje. Ja od svojho tretieho roku, kým som len do Revúcej do V. gymn. triedy neprišiel, vždy medzi Maďarmi býval a do ich škôl chodil. V Revúcej začal som sa učiť od šlabikára, a poneváč sú štyri roky predsa veľkým časom, naučil som sa všetko to, čo v slovenskej (literárnej) syntaxi a slovníku bolo uložené. Keď som potom do Turca prišiel, sväto-sväte som veril, že som ja na reč najlepším Slovákom, a keď mi pri písaní niečoho chybela myšlienke zodpovedajúca forma a hrýzol som pero, myslel som, že to z necvičenosti pochodí, že to časom všetko príde. Preto som ani nehľadal obcovanie s ľudom; nevedel som ho oceniť. Až keď som po troch rokoch odtiaľ odišiel a teraz som už piaty rok strávil od slovenského žriedla odtrhnutý,[36] vidím, že som sa ja vlastne ani nemal kde slovensky naučiť. Odlúčený súc od ľudu, z literatúry bych sa chcel učiť tomu, čo mi chybí. Ale v tej literatúre takého veľmi poriedku nachodím; iba ako Ty s Vajanským viac začínate písať, napínam sluch a triem si čelo. Nuž a z vás ani jeden nebol v slovenskej škole, jestli tomuto poslednému nepripočítame otcovu školu (ktorá mu ináče tiež radšej v inom ohľade poslúžila).

Ah, aká to radosť bola, keď som došiel v liste na pasus, v ňomž nastínil si mi výsledok svojich prác. Len von s nimi — na svetlo! — Na tú „prílišnú myšlienkovitosť a márnotratníctvo v ideách i obrazoch“ narážal som i ja, ač netrebnejšie, keď som vlani, unesený ódou „Oživneš“, písal bol v Nár. novinách.[37] Hľa, chyba, ktorej ani neviem koľká čiastka dosť by bola za skvelú vlastnosť stých a stých! Je to ostatne len preto k vytýkaniu, že niečo podobného nemôže užiť väčšia masa, ktorej je to pekné, čo je ľahké.

Pavle! Ako si to rozumel, že „krásne a verne rozumiem opakovať rozprávočku“? Veru ja dávno cítim mizernosť svojej fantázie a začínam nadobúdať presvedčenia, že to s ňou ďaleko nedovediem. To si veru trafil, snáď i nechtiac, klincu na hlavu. Aknáhle dopustí mi čas, chytím sa k spracovaniu niečoho väčšieho, najviac preto, abych vidieť mohol, či to ozaj pôjde a či sa zriecť všetkého.

„Hazánk tót népe“ som Ti poslal — svoj exemplár. Keď som už ja vyhodil zaň peniaze, nechcel som, abys’ i Ty platil. Posielať ho naspäť nemusíš; keď zájdem dakedy do Oravy, nájdem si ho.

P. Zoch v Nár. novinách nepodal verne referádu „Osvěty“ o Slovanskom almanachu. Nie pozoruhodný, lež velice pozoruhodný talent — stálo tam.[38]

Otázny almanach by som si bol chcel nadobudnúť už i pre Tvoje práce, ale sa mi už veru sotva dostane naň peňazí. Keď pôjdem dakam medzi Slovákov, snáď ho nájdem na daktorom stole, takže možno mi bude prečítať ich. Keď sa už vydanie druhého ročníka strojí, na ten treba peniaze chystať, ba jestli bude ducha, chcel by i ja začarbnúť niečo do neho.

Nazdar, Paľko môj! Píš, prosím Ta, čo skorej.

Tvoj oddaný Jozef

18/7 879



[36] Jozef Škultéty, hoci rodák zo slovenskej časti Gemera (narodil sa v Potoku pri Ratkovej), vyrastal v maďarskom etnickom prostredí; keď mal tri roky, presťahovali sa jeho rodičia južnejšie do dediny Sútor. I strednú školu začal navštevovať maďarskú, v Rim. Sobote. Národne sa uvedomil iba potom, keď prešiel na slovenské gymnázium v Revúcej. Po skončení strednej školy nastúpil učiteľskú stanicu (na jeseň 1871) v Sučanoch v Turci, rok (1873 — 1874) učil na Vrútkach, no v jeseni 1874 dostal sa opäť do maďarského prostredia, do Budína, za vyšším pedagogickým a odborným vzdelaním, a ďalších päť rokov v maďarskom prostredí (Pešť, Rim. Sobota) potom aj pôsobil.

[37] Hviezdoslavova báseň Oživneš! vyšla v Nár. novinách IX, 1878, č. 119. Škultéty o nej nadšene písal vo fejtóne v Nár. novinách IX, 1878, č. 125.

[38] V českom časopise Osvěta IX, 1879, 431 referoval o Slovanskom almanachu Primus Sobotka. O Hviezdoslavových básňach tu hovorí: „Také v oddílu slovenském setkáváme se s talentem velice pozoruhodným, jenž pode jménem Hviezdoslav (bez pochyby pseudonym) podává tu dvé delších básní: allegorickou Vatru, prodšenou vřelou láskou k bratřím slovanským, a lesklými barvami vylíčenou Púť ducha.“ — Na tento referát sa odvoláva dopisovateľ Nár. novín z Dolnej Oravy (podpísaný ako „dobre známy“) vo svojom príspevku v Nár. novinách X, 1879, č. 68.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.