ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozefe môj drahý!

Predovšetkým poznamenávam, že keď rest rukopisov pre prvý zväzok svojich prác znova Tebe odosielam, Dula nemôže mi za zle mať, veď nie on, ale Ty poistil si ma aj o prijatí druhej zásielky a vôbec len Ty čo mi vše podáš zprávičku o pokračovaní diela. Uznám, Dula má mnoho inej a oveľa závažnejšej práce, než aby korešpondovať stihol s verzifikátorom; tým viac som tedy na pravej ceste — k Tebe.

Predne, brat môj, strašne ma mrzí, že tak snadno, nerozvážne poslal som Ti svoju fotografiu. Čo si ozaj môžete myslieť o mne? a to vy, na ktorých dobrej mienke mi najviacej záleží? — Nuž prosím Ťa, upustite od pripojenia podobizne — aspoň nateraz! Zadrž si ju Ty — pre seba, jestli Ti vôľa. Ľahko postihol by ma osud — Grajchmanov,^[170] a toho sa hrozne bojím; takto incognito môžem sa pŕliť koľko chcem — nevidí ma nik, lebo pŕliť sa môžem v úkryte — doma.

Teraz o tých Tebou žiadaných opravách. Vlastne ešte prv ja žiadam Ťa o jednu. A síce už raz prosil som Ťa do ktorejsi sloky venovania položiť namiesto slova „Borba“ — „Jarmo“; teraz ani toto posledné sa mi nezdá, ale ráč položiť slovo „Rabstvo“. Toto zodpovie obsahu sloky — lepšie.

Tebou ale žiadaná oprava nech znie: — Tedy neokiadzam Ťa darmo tymianom slávy… veľký rozsievač i žnec rodným lánom; svoje tvorby atď. Ináč opraviť mi to akosi nejde, tým menej, keďže len kus sloky si mi zdelil, aj niť celej práce umkla mi z pamäti — a nechcel bych sa opakovať.

A teraz pár slov k pripojenej zásielke. Nuž Dula bude iste rád, alebo teraz zase i nerád, keďže vari hodne presadil som hranice, akými pôvodne označil mi objem zväzku. Lebo len pozri, prácu „V žatvu“ rozšíril som skoro o dvadsať strán! Doložil som mnohé takrečeno — krvou srdca, no mnohé i hodne plytké, píšúc takrečeno — jedným dúškom. Ale akokoľvek, našiel som za potrebné dočerpať takto tú žatevnú náladu, i jeden i druhý doplnok, tuším, je na mieste.

No tlačiareň bude ale ozaj — mučiareň, kým to všetko pekne zloží, lebo toľko tam opráv, úprav! Doplnky kam umiestniť sa majú, určil som azda dosť jasne. Len bedli, Jožíčko môj, na správnosť tlače i formy. Jednotlivé scény Salva dobre začal oddeľovať, no neskôr strepal všetko na hŕbu. Preto sú tie moje poznámky: „redšie, nižej“ etc.

A Jožko môj, keďže, ako píšeš, na jednu stránku príde až 39 riadkov: nebude to zase tá drobná písmena, akou odtlačená bola napr. „Hájnikova žena“? Ak tak, to by ma veru hodne znechutilo. A predsa písal som bol o tom Dulovi, vysloviac sa proti týmže typom.

Konečne nájdeš záverečnú báseň „Prvý voz“. Ozaj preplnený, všakver!? Nu chceli ste tak, majte si; a teraz i samého ma teší, že podať môžem v prvom zväzku i dačo nového.

Ešte pri Žatve dbaj, prosím Ťa, i [o] to, aby prívet „prameňa“,^[171] ako som to všade i sám označil, osobite, tedy asi riadkom nižej prišiel vysádzaný aspoň čo druhá časť dialógu. Ostatné značky vari sú dosť jasné.

A po tomto už iste „odkvapne“ dačo i Pohľadom.

Odpíš mi, Jožko môj, či dostal si toto riadne? a ako ďaleko sú tam so sadzbou? Ja, ako vidíš, i pred termínom posielam ostatok.

Ej, kebys’ mi tak poslal tých pár lanskoročných ešte čísel „Zl[atej] Prahy“ a „Květov“,^[172] veru by si ma obživil; ale ak pošleš, pošli — o mojich trovách. Všetko Ti potom naraz pošlem.

Zbohom!

Tvoj Pavol

V Námestove 16/I 1892