ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko môj drahý!

Pre Tvoje uspokojenie odpovedám Ti bez odkladu. Ja že sa na Tebe hnevám? Ani zďaleka! A prečo? niet k tomu pražiadnej príčiny! A skadiaľ si toho domnenia? nebodaj, že posledné čiastky „Tragédie“ prichádzali Ti v sprievode jednoduchej značky; no tu mali by sme si podať ruky: lebo veru i ja som priťarbavý do písania listov, a preto tiež — odpusť!

Veru som veľmi rád, že Madácha som konečne striasol z pliec, ač nemôžem povedať, že jeho prekladanie nebolo by mi chutilo; však odtiahlo sa to — až hrúza! i že som sa prerátal čo do času, to ma mýlilo a — rozčuľovalo. O pôvodnom pracovaní medzitým — ani reči; čo som stihol napísať, podal som Ti vo „Steskoch“, a rád som, že i tie mám ako-tak z krku. Čo teraz? Nuž, keďže bez práce ešte nateraz nemohol bych žiť: bude ona akiste teraz už len samé — prekladanie; k pôvodnému niet vôle, niet chuti: ej, starnem, Jožko môj, a upadujem! — Na stole mám Aranya, toho chcem teraz odbaviť, a potom? asnáď zo slavianskych poetov ešte niečo, zo Shakespeara atď., dá-li Boh zdravia a života. A neprechovávaj obavy: čo urobím, bude prácou pre Pohľady. Veď mrzí ma až podnes, ako špatne podala mi „Dennica“ sedem básní Aranyových, skoro som na tom, pokúšať Ťa, či by si mi ich neuverejnil v Pohľadoch, pravda, musel by som Ti k tomu cieľu vlastným rukopisom poslúžiť. Čo povieš na to?^[500]

Bôľne sa ma dotkol pasus Tvojho listu o neriadoch teraz zasa pri kníhtlačiarni. Preboha! čo to z nás bude, jestli každý náš podnik takto podožierať bude hmyz korupcie!? Hrozné! hrozné! A naši ľudia len sa neprebúdzajú, nenapravujú; ale ľahtikária veselo ďalej! A my chceme posudzovať náživu, šafárenie protivníkov? Nemáme ani iskierky oprávnenia k tomu! Ba horší sme od nich: tí strovili svoje, trebárs i zdedené majetky, my ale zmrhali mozole — ľudu. Lebo či je ináč s Tatrou? Hej, máš svätú pravdu v tom, kto prekazil nápravu u tohto ústavu, a ja by som Ti vedel i udať príčinu (nebohý Štefanovič^[501] vyrozprával mi jednu škaredú historku z pomeru menovanej Tebou osoby k Tatre; nuž, toto bolo treba zakryť — — ). Nie, nebude ti ináč u nás, kým nezrečieme sa vypínavosti, pýchy, nádhery (zvlášte u žien), rozkošníctva, hýrenia… a nenaučíme sa prísne ponímať život a jeho povinnosti tak v dome ako i mimo neho, prikrývajúc sa tak, ako nám pokrývka stačí. Ba Meakulpínskych^[502] čím viac! hodne a často prať do toho, až narazíme cestu inú, napravíme, preporodíme sa! — Ja narazil na jedno-druhé v „Steskoch“, lebo ver mi, zúfam nad naším stavom, a ani nie tak pre ústrky nepriateľské na nás, ako pre naše vlastné hriechy a poklesky; a nebodaj pre toto zanevrel na mňa — Sveto, lebo keď bol tu na poslednom divad[elnom] predstavení, ledaže stratil so mnou slovo. Ako? náš Svetozár, duch tak prenikavý, prezieravý, nemal by dovidieť, že priepasť je, kam sa rútime? Nemožno! — Ale dosť o tomto.

V deviatom čísle Pohľadov dokončenie „Tragédie“ celkom správne je podané, opravovať tedy niet čo; a ako Ty čo opravíš, s tým som ja vždy uzrozumený, veď to robí naša — autorita.

Kukučin ani mne sa neozval; inu, revanš, veď i ja hodne som sa opozdil s oným veršom.

Maj sa mi dobre, Jožko môj, zbohom!

Tvoj úprimný Pavol

V D. Kubíne 12/X 1906

NB. Čo som Ti odpísal tu intímneho, podrž, prosím Ťa, za také i Ty. O.