ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahý Jozefe!

Veruže ma veľmi, veľmi teší, že som Ťa konečne vyrušal zo sna, z toho totiž, do ktorhos’ bol pre mňa ponorený; bo ja viem, žes’ s inými Tvojimi priateľmi nadostač diškuroval a porád diškurzy prevádzaš, len pre mňa nemals’ posedenia na jednu bárs akú malú klebietočku. No a čo viac, oba my ešte len pred pár týždňami štátnici onakvého kalibru, a či po pravde štátni služobníci — či nie tak? Veďže už len zjav sa, čo si a kto si? a či hádam správne? Ako takí samospasiteľne koľko sme sa už mohli obapolne nakrákoriť! A kde nič, tu nič — tichotichí oba, ako ryby vo vode, pohrúžení až na dno svojich povinností, pohrúžení tým hlbšie, bo veď im čosi kremä úradného biľagu ťažko tlačí i na duši i na srdci i na mysli… Hja, braček! to tak ďalej nemohlo ísť; aspoň jeden ta von z tej olovenej gliedy, von z tých mračných kutíc, von na podstenu, na ulicu, na rínky a na námestia, do šíreho sveta, na — — zlatú, čisto slnečnú svobodu!… A ten jeden, ten prvý z nás som ja! Ihop!! Škoda tých mladých troch rokov v onom postavení strávených, ktoré akoby boli zavítali bez jara a pominuli bez leta. No, Pavle! nežaluj! Vykĺzol si sa tu i tu ta k lúčinám a lesinám, a tam utrhols’ kvietok so sladko-sladkým medom: rozkochaným to pocitom, tu zas polapils’ zavše vtáčka: jednu-druhú to myšlienku… a oboje odovzdals’ ta na oltár národa tvojho zborený! To dosť v jarme, kde ťahať len a mlčať, necítiť a nemyslieť, to dosť! Nežalujem! nie! Ja pracoval verne a mnoho, a čas k oddychu venoval všehdy úbohej, osamelej múze. Braček! ak si dobrým „cour-macherom“ —, nože no sa okolo nej; a viem ja, vieme mnohí, vie zobudené površie národa, že si súci k tomu zvlášte: i nože sa vzrušaj a odnášaj z jej úst čas po čase rozprávočku, ktorú tak krásne a verne opakovať rozumieš!^[23]

Zatváram a predpokladám, žes’ jej stálym a verným milovníkom, predpokladám mnohé nezjavené stopy a rozpomienky na dostaveníčka, vtesnané v labyrintské priečinky Tvojeho písacieho stolíka. Nedovolil by si mi tak pol očkom dnu kuknúť?…

Ver, Paľo Zoch tak mi Ťa^[24] odfoto- a či fonografoval, že mi až vlasy dubkom stali nad žiaľuplným tým, bo i hrozným pohľadom. Môj Valibuk Jožo by mal zmalátnieť!? Nemožno! neveril som, a neklamal som sa. Viem, že mnoho toho, čo k zemi tlačí, všade okolite, a ani zbla z toho, čo by nejak pozdvihnúť bolo vstave; veď ale i štíhly korintský stĺp podržal hrímajúceho Zeusa, — i čo by to isté nevykonal žulový balvan Tatier, tým skôr, keď zlokotná chmára to len nad ním, ktorú jako dovial, i zaveje neustály vietor časov zanedlho.

Cenzuruješ? Toľko, viem, že Ti nezveria; teda podávaš mienku sine voto?^[25] Dôverujem v Teba z tej duše, že obraz Tvojej drahej matere zaslzený Ti zavše vtedy stáva pred očami… Nuž osožíš vždy a všade! a to je pri odvislej existencii dosť, ba veľa! Neboj, chlape, nič!

Ja pracujem, ako vidíš, literárne tak po troche. Braček! Forma mi chybí veľmi, veľmi — — nedostatok slovenskej to školy. Vajanský, s ktorým si následkom jeho vyzvania dopisujem, mi tože vytýka, a vraj akúsi prílišnú myšlienkovitosť, márnotratníctvo v ideách a obrazoch atď. Posúď si! píše mi, že vraj z mladších jediný povolane nateraz básnim! Neprechádza to až hen do sarkazmu!? Pýtal úsudok na svojho krásneho „Majáka“, unikum to u nás; zdelil som mu moje dojmy úprimne, mlčí, snáď aprehenduje…

Nuž zdá sa Ti „Ilona Žltovlas“? Uhádnutý tam tón prostonárodný? Desať spevov z nej už mám, ostatné neviem, kedy sa urodia, asnáď len dakedy v zime; čo bolo uverejnené, nie je iným, lež čistým úvodom. Väčšiu báseň s názvom „Oblaky“ vychystal som bol pre Slov[anský] almanach, nebola ale pre jej rozsiahlosť uverejnená; snáď ju vydám na predplatky samostatne, ježe-li možné bude. Môžbyť, že by Ťa jej myšlienka prekvapila. Drobností viac mám na porúdzi, i zas inú básn[ickú] povesť v rozvrhu. Neviem, nové moje povolanie jak mi dovolí k tomu času!

Čudno mi, že Paľko Zoch tak sťažuje sa na to spiatočníctvo nášho verejného a liter[árneho] života, keď i sám je kňazom, teda smer Tebou označený by mu asnáď lahodiť mal; veruže chvályhodné, keď on sám tak pochopuje z dogmata nevyplývajúce duševné veci národa.

Ten „Hazánk tót nópe“ káž mi, prosím Ťa, u tamojšieho kníhkupca doposlať poštovou dobierkou; som zvedavý na to monstrum. — Jarosl[av] Vrchlický je vskutku zjav neobyčajný, zná výtečne napodobňovať (nehovorím, že otrocky a čo plagiátor) Vikt[ora] Huga; len jeho cudzí smer mi nijak nejde k duhu. Svatopl[uka] Čecha staviam vyššej.^[26] Ináč onen je ešte mladoch, i môže byť prvým v Slavianstve, bo známky toho má.

Budúcne viac. Len odpovedz čím skôr! Zbohom!

Tvoj Pavol

Námestovo 11/6 1879

NB. Banšell^[27] sa tuším čosi durdí; dlhý čas, čo neslýchame jeden o druhom.