ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko môj dobrý!

Tvoj milý lístok našiel ma v posteli, kam vrhlo ma razom nastydnutie, ani neviem, kde pri pominulom peknom počasí ulovené: takže do dneška odŕham ani najatý, z izby ani na krok, ináč mi ide roztrhať mechy. — Preto len dnes som ako tak vstave reflektovať na finál Tvojho lístku; lebo vari to aj očakávaš.

Nuž, braček, z môjho správcovania pri tunajšej filiálke je — nič: ta dospel som po dlhom a všestrannom uvážení. Predne: som chorý človek, na čo som, keď bol tak láskavý vyhľadať ma p. hl[avný] direktor (cítiac sa obstojne), ani nepomýšľal. Odkedy mám tú pliagu v hrtane,^[396] — je tomu už na tretí rok, — nemal som ani jednej pokojnej zimy; obyčajne pri premene počasia, v novembri (teraz, hľa, už o mesiac prv) ma to prikvačilo a držalo už potom vo väzení izbennom až do marca či apríla, takže vonku nesmel som sa ani ukázať; a predznaky sú už tu, že tak bude i v nastávajúcu zimu so mnou a bezpochyby až dotiaľ, kým ma je kus. — Nuž teraz už takýto neduživec, invalid, má sa zavesiť na krk ústavu a drepieť tam daromným balastom? Nie, to mi nedopúšťa jednoducho svedomie.

Potom: nie som odborníkom na takú stanicu, a učiť sa teraz na staré kolená: k tomu u mňa ani chuti, ani schopností, keďže mal-li som nejaké, zodral som ich už dokonale.

Konečne: od správcu tutejšej filiálky požaduje sa vari aj, aby bol dákymsi náčelníkom a vodcom Slovače oravskej; no a k takémuto zástoju u mňa nieto podmienok, politika nebola mojím živlom nikdy, ani nebude.

Viac podobných príčin vedel by som ešte uviesť, no nač sa nepotrebne rozpriadať? Boh môj svedok: jak rád bych spoludejstvoval s p. Štefanovičom a bol mu všestranne nápomocným! no vidím, nie som súci.

P. Štefanovič podujal sa vypáčiť „Tatru“ z priepasti, kam zavalili ju nešťastní šafári — babráci: a k tejto — nechcem povedať Sisyfovej, no predsa len — obrovskej práci potrebuje predovšetkým mladé, vyprobované, svojich povinností povedomé a svedomité sily. (Ej, metlu! metlu…) A také musejú sa nájsť, nemajú-li — ako si na to narazil — nad nami sa zavrieť vody. — Verím tedy, že aj v našej, ač biednej Orave nájde sa muž k tomu povolaný, uspôsobený; nie, odo mňa starého, telom-duchom zošlého nemôže odvisieť prospech ústavu ani v najmenšom. Ej, braček, áno, tie 4 roky tu zmrhané, tie ma tak zložili, znevolili, všetkej pružnosti a energie pozbavili, takrečeno zhrýzol som sa…; lebo stojí, že zišiel som sem ešte dosť jarý, čerstvý na tele i duchu, s nádejami a — trebárs skromný vždy — i s istou ambíciou: no čo som našiel, bol chlad, cudzota, odskok a práve zo strany „Tatry“ i zaobídenia, akého som si vari nezaslúžil.

No, dajme rekrimináciám pokoj; ničoho sa nimi nenapraví.

Nuž nechajte ma pri mojich veršoch; tým žijem i trvám, bár sotva tiež — nadlho.

P. Štefanovičovi vykonaj moju zvláštnu úctu; mal by som mu už tiež v známosť uviesť svoje konečné rozhodnutie, no akosi ťažko padá mi ono, keďže nemôže byť iné než záporné.

Len ma potešíš, keď vyjde môj ľúby Hamlet čím bezúhonnejšie.

Zbohom, Jožko môj!

Tvoj úprimný Pavol

V D. Kubíne 6/X 1903