ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Segedín^[211] 9/9 93

Drahý Paľko!

Predsa som len uhádol, že sa hneváš! Dva listy iste boli také, ktorých petita som vyplnil, a nemal čo odpovedať. Z M[artina] vôbec málo dopisujem, a len nutnosti — a Ty si mi tú zlú privyčku[!]^[212] neodpustil. Ad vocem Tvoj černohľad: nemá osnovy. S duchovným úspechom môžeš byť viac než spokojný, uradostnený a k ďalšej práci posilnený. Pauzy nech ťa nemýlia, len blbec žiada od nás nepretržité tvorenie. Veď si nie Fabrikant verschiedener epischen und lyrischen Export-Artikeln mit prompter Bedienung.^[213] Práve naopak, nedaj sa nutkať a siliť k ľúbostným objemom múzy. Vysilené objemy nemôžu splodiť radostný, zdravý plod. Dobre je použiť príležitosť, jako náraz — ale ďalej nič. Konečne chvíle dešperácie nad sebou musia prísť, keď človek neľahne samospokojne na brucho a necení svoje veci, ale hľadí napredovať. Ja tisíc ráz metnem o zem prácu, hnevám sa, som presvedčený o jej ničote, a neraz preto len pauzujem. Nepodarencov je na svete dosť, načo ich množiť. Ale keď sa len už primusím, predsa len niečo vyjde. Tak musíme narábať. Ale myslím, ani tým géniom ľahko nešlo.

Teraz sa mordujem s novelou, a tiež som už neraz praštil pero o nevoľnú dlážku mojej cely. Tu to ide jako po piesku, ťažko ide kolimaha. Človek blbne i samotou, i takými druhmi, jakí sa tu popletajú, i tlačí ťa vzduch i stena. Sme hodne obmedzení, 22 hodín pod zámkou a len dve hodiny blbej špacírky po dvore, okolo múru, 200 metrov majúceho dokola. Za tie dve hodiny behám ustavične okolo, a zakaždým napíšem na múr čiarku. Desať čiarok — dvom kilometrom na fúz. Takých kilometrov mám dodnes 1545. Pekný kus cesty. Že taká rajčula zdravie napomáha, je isté, ale jako ubíja ducha, už z toho vidno, že i kôň v mongle oslepne a oblbie. Ináč by na mňa prirástlo smrduté, nezdravé sadlo od sedenia a osamotnelého jedenia… Čerta je to jedenie! To je tak, jako keď hus napchávajú kukuričnými haluškami: Sotva jej to chutí… dievka ju prikvačí nohou a pchá jej do hrdla tlsté halušky, ľavou rukou mačká ich dolu hrdlom.

Ale o svojich biedach nejdem písať. A čo iného. Pod tuhým prešom nesvobody tratí sa záujem o všetko, čo by to bolo jaké sväté a pekné. Robota nejde, je k tomu treba zúfalého napnutia posledných síl charakteru, aby človek neležal bezčinne a bezmyšlienkove, alebo nehľadel tupo na 30 komínov a stenu kriminálu, ktorá sa večerom osvieti 36 oblokami. I tam čupia ľudia, a všetko stará sa a robí, aby nesmel sa človek hýbať.

Teraz som sám. Je tu jeden žid-socialista, sadzač. Dnes prišiel druhý žid z Jagru, hrdina-duelant. Vôbec teraz židia sú prvými duelantmi v Uhorsku. Bolo ich tu zopár tuctov. Jeden sa zapísal na dvere… „X. X. 12 napot párbajért“. A jakýsi huncút pripísal: „kitől kapott pofont!“^[214]

Nuž zbohom, nebruč, nemuč sa, dobre Ti je!! Veď ani zvery nezavierajú na rok bez samičiek — nuž a mňa hej. A Ty máš aspoň tú potechu, a vozduch, a ľudí vidíš, keď nechceš, nevidíš. Tu všetko ide per muss, i vidieť i nevidieť.

T[voj] Svetozár