ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Braček zlatý!

Začínajúc druhé — mizerné: bo chlebové — povolanie ab ovo,^[3] budeš vedieť, čo to pri tom za starosti, omrzlosti a obtíže; človek je i samému sebe primálo v takýchto okolnostiach: i čože môž’ tu zostať z neho ešte aj pre druhých? Nuž uznáš, — bo i sám skúsils’, — že, najprv za drahný čas materiál zbierajúc, teraz ale k budovaniu nového hniezda sa všetkými silami ducha i tela oddajúc, veruže nemožné mi bolo na Tvoj dopis, už i len z nedostatku onoho zvláštneho poeticky kľudného naladenia, až podnes odpovedať. Ešte som síce nie v riadnej koľaji, avšak rozhodnutím premeny povolania pobúrené vody mysle už-už rozbehom v najširšie kruhy sa skoro skonejšili, že môžeme už dosť uspokojení odbiť a odveslovať… Rušaj tedy, veslo moje, a či pero!

Čo v svojom dopise spomenuls’, to všetko cítim a týmže spôsobom ponímam i ja sám. Niet života, niet histórie, niet obživujúceho zaujatia za rozvoj literárny, niet rady, pokynutia, pomoci: niet pohnútok, motívov!… Beda! beda! bezcieľna všednosť, naničhodné živorenie! — Nuž jak bych sa netešil Tvojemu návrhu? Lapám sa ho všetkými dvadsať duše mojej! Ja prenáramne vyhrám s tým! A Ty, braček, z mojej zdielnosti ozaj myslíš tiež dajaký osoh vziať? Sklameš sa, chlape geniálny! — V liste svojom ma ozaj na vysokú paripu staviaš! Nechlípala tá, braček, nikdy zo studníc parnaských a sotva kedy chlípať bude! Nuž daj pokoj irónii, i sám mám jej dosť oproti sebe!

Tvoj „Maják“, braček, — je opravdovým majákom vo vodách našich! Krásna malá povesť; len škoda, že nie je dlhšou, aby ju človek čítať mohol až do nekonečna… Ty vytýkaš mi akúsi prílišnú myšlienkovitosť (horká moja bryndza!), nuž a táto Tvoja báseň nie je preplnenou pokladnicou veľkolepých myšlienok a rýdzo nových obrazov a porovnaní? Veruže, a preto je tak krásnou, preto je poviestkou a nie suchopárnou kronikou. Lenže, braček, ešte jedna v Tvojom pere výhoda! Si totiž vo forme ozaj totým umelcom zlatníkom! — Keď nič na básni Tvojej haniť nemôžem, zato nenazdaj sa, že Ti lichotím a nie som úprimným a otvoreným. Len takto žiadam si i ja do duševného spojenia s Tebou vstúpiť.

V básni predsa jedno nezdá sa mi byť dosť jasným, a síce únos Milevy matky. Skrze koho? Tiež skrz Veselína? Nemožné! Kolorit zmaľovania situácie a dejišťa špeciálne krásny, škoda, že i charakter Despy nie viac individuálny. Dialógy utešené! Nápad Lubraga k stroskotaniu majáka veľkolepý, v tom etický motív krásne víťaziaci! I Despa konzekventne zahynúť musela, lenže vo vlnách morských, ktoré ač ju aj zavraždili, ale predsa nepoškvrnili…^[4]

Braček, básniš ani sám Apollo! Nazdar! „Vít“ kedy bude hotový?^[5] Ja bych mal tiež jednu báseň k vydaniu,^[6] nemohlo by sa to stať odrazu s Tvojím Vítom? A kníhtl[ačiareň] by náklad neprevzala?

Prečítals’ úvod k „Ilone Žltovlas“?^[7] — bude prostonárodný tón nejak uhádnutý? I tejto básne mám už asi polovic; sama povesť je a bude písaná metrumom krakoviakov. Čo rečieš k tomu? — Do Orla som vám poslať nemohol, bo do Námestova som so sebou nič nedoniesol — a vnuknutie tu, pre starosti začiatkové, ešte žiadne nezavítalo. „Tak pustne zem“, báseň v N. N. uverejnená,^[8] ako sa Ti zdala? Keby len i tá „besednica“^[9] častejšie stávala k službám. — Pošli mi Orla, ako možno skoro, sem. — Pozdrav Ambroža^[10] i ostatných známych.

Zbohom

Tvoj Hviezdoslav

V Námestove 26/5 1879