ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sveto môj drahý!

Tvoj milý lístok i lakonický urgens riadne došiel. Vláčil som sa sem a ta po D. Kubíne, Ružobrehu^[105] etc., nuž nezbývalo času na odpoveď a poďakovanie.

Obsah Tvojho listu ma potešil, pozdvihnul, no i prekvapil. Chlape! nepreháňaj, nedvíhaj do výše, kde moja skromná i skrovná makovica nevydrží, nepáľ kadidlo, od ktorého ma len kýchačka schvátiť môže, nezveličuj, nehyperbolizuj — hej, poznám ja až pridobre svoje citlivé stránky, nedostatky, slabosti; že svojstvo? čo za svojstvo vo vykrúcaní a prekrúcaní jazyka? v bizarnosti slohu? v krkolomnosti slovosledu? To, hľa, mám ďakovať maďarskej výchove, požívanej vyšno-kubínskym chlapčiskom, z dedinskej školy vyšlým a zavezeným zrovna ta medzi miškoveckých tös-gyökerešov;^[106] bodaj bych jej bol nikdy neokúsil; to moja kliatba, ľpiaca ešte vždy na dávno ináč presvedčenej a dýchajúcej hrudi — to! Ach, Tvoja čistota a jasnota mluvy, príď čím skorej ku mne! Keď príde — no netrôfam si, že by prišla dakedy, akže Ty sám ma nezasvätíš do nej, — potom, hej, potom nedáme sa ani za sto svetov, no za jedného Sveta iste i vtedy vďačne, skokom, hupkom, a čoby sme stí boli! Tak, brat mojej duše, tak, hľa, chápem a chápať budem veci o Tebe a v maličkom o sebe do nekonečna.

Prácu istotne dokončím, keď uverejníš prvú časť, eo ipso dlžníkom som so zakončením naproti obecenstvu. A nesmiem kompromitovať ani Teba — redaktora. Aký bude koniec, uvidíš; bárby sa vydaril lepšie ako začiatok, tu potom potešil bych sa tým, že „Ende gut, alles gut“.^[107] Že zdĺhavosti sú tam mnohé, nahliadol som hneď i sám, no parom ho vie, ja akosi ku každej pletke prilieham s celou tiažou duše, prilieham ku pramienku, jako bych mienil vychlípať v ňom celé more, parom ho vie, že neznám ľahko podať, čo je ľahké a jednoduché. Tak sa mi zdá, Vlček mal pravdu, keď ma v jednom svojom liste uistil, že epikom nebudem nikdy; mal pravdu, a to ma veraže škrie; nuž vzpieram sa všemožne proti tomuto výroku, čo ma aj drúkom odbijete z tejto cesty, vrátim sa vám naspäť, zateremtetujem a pôjdem ďalej, majúc ešte nejeden plán, ktorý stoj čo stoj v tomto obore chcem a musím uskutočniť. Konečne sa len vybrúsim, čo i len na hladkosť zvariaka, cvik urobí majstra, zasmej sa mi, všetko jedno, nezmýlite ma…

Tvoj román^[108] s túžbou, s dychtivosťou očakávam. No pošli čím skôr čo aj korektúrny odtisk, nenechaj ma dlho smädnúť a hladovať. Kebys’ vedel, na akú vďačnú pôdu rozseješ zrno svojho ducha, neotáľal by si ani okamihu.

V listoch svojich nepretieraj,^[109] to si vyprosím, čos’ raz na papier listovný položil, to patrí mne, o tom ja rozhodujem.

+ písal mi zase,^[110] a pýta na poistenie obdržania dopisu odvetou jedno „áno“, nič viac; nuž poraď, čo robiť? Predsa nechcel bych mať z toho korešpondenciu. A ako mi píše! Mráz by Ťa prešiel. Keď zomrie, vraj iba 24 hodín ma ponechá nažive, keď nie tu, nuž tam vraj musíme sa spolčiť duševne. Nie je to hlupstvo nad všetky hlupstvá? Sporiaď Ty dajak veci, aby sa toto viac neopakovalo. Ja sotva bych vedel byť dosť nežným a útlym pri tom, nuž vezmi úlohu Ty na seba, Ty prevedieš úkol zaiste tak, že ani + nebude pritom urazený, ale predsa dovtípi sa.

Jožkov lístok som tiež dostal, pozdrav ho, a povedz mu, že jestli stihnem, napíšem žiadané a dopošlem zavčasu. I bratovi Pietrovi povedz, že v budúcom roku rozpamätám sa na „Hlásnika“.^[111] Pozdrav ho tiež.

Zbohom!

Tvoj Pavol

V Námestove 15/12 1883