ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sveto môj!

Omakajúc Tvoj včera došlý list, nazdal som sa, že asnáď náš Juzek^[93] k srdcu pripustil si dôtku a nasršený ani nie sám, ale skrz Teba posiela mi späť môj svetlopisný „parsún“, ku ktorému po kľučkách-háčkach konečne bol prišiel. Lež namiesto bradatej tu vykotúli sa Ti z obálky hladká ženská tvár. Akoby ja ešte na predaj bol. Nevieš ešte, že som ženatý? Pravda, o krstoch nič neslýcham, ani nemám také trampoty s dojčením, ako Ty, no, ženatý som, — to vedz! a nepokúšaj. Čo mi povie moje rešetko, ak sa o tom dajak dozvedelo, alebo dozvie? To by mi ešte treba bolo; krem kancelárskej (ale nie ríšskej) a inej vnú- a zovnútornej roboty a klopoty ešte i striete familiárnej, napr. žiarlivosť, hnevček, rozopra atď. a potom nebodaj ešte i ženský duel. Daj pozor, braček!

Krem žartu, zásielka prekvapila ma, hútam — rozmýšľam — nikam, hádka a hádka, tajomstvo a tajomstvo. Áno, zvedavý som, s kým to mám do činenia; teda zdeľ mi za horúca, a s tým iste odokryješ mi všetko. Prečítal som najprv, — rozumie sa, po milom dopise Tvojom, — báseň; a musím zoznať: že to zriedkavé, u nás nevídané, neslýchané. Žena a takýto poet ex asse! Pravdu máš: fantázia i hĺbka citu. Ty si redaktor beletr[istického] časopisu, Tvojou povinnosťou je v prvom rade túto silu pritiahnuť, systematizovať, vytríbiť, od istého i mojím zdaním chorobného kalu očistiť, a tak plodnou a tvorivou urobiť. Teda k dielu! máš k tomu povolanie i spôsob, poznáš ju, dá sa Ti spravovať etc. Môžeme mať z nej čo aj nie druhú Krásnohorskú, teda aspoň Irmu Geisslovú, a to vždy veľká výhra u nás! Zvlášte dá sa očakávať veľa, je-li ženská táto ešte mladá, v takom veku, čo myslí a píše, pošlo by to zaiste z opravdivého talentu.^[94]

I báseň táto hodila by sa snáď do Slov. pohľadov, no určená je samým pôvodcom k zmaru, a potom Hviezdoslav tam spomínaný je a — ako?

Kyrilicu som preslabikoval, asnáď s väčšou zvedavosťou, ako Eber,^[95] a či iný ktorý učenec egyptské hieroglyfy. Ozaj otvorené srdce dokorán, až závrat ma pojal. Načo to všetko? nerozumiem, nepochopujem. Moju „Máriu“^[96] zle porozumela. To je pomník mojej nezapomenuteľnej sestre postavený, ktorú miloval som ozaj bratsky a milujem ešte i v hrobe a v nebi, čo tam z jej života vzaté, nikdy neprešlo žiadneho pokušenia. Ona svätica bola a — mučedlnica. No i dopisovateľka drží sa statne, o tom nepochybujem, lenže narazila na čosi, čo z mojej pohrobnej dumky nedá sa vyčítať, ani len následkovať.

Podivný dopis, neobyčajná spoveď! Sme my ozaj takí pomazaní kňazi? No neobrátila sa na posmešníkov alebo klebetníkov, prečítané, vypočuté a — pochované. Hĺbka to mysle nedohľadná, škoda, že pritom i zmítorená, rozorvaná. Ty, lekáru, lieč a hoj, tým viac a tým skôr, poneváč žaluje sa na poranenie skrz Teba. Vlastne tak chápem tento list, akoby viac, alebo jedine na Teba upravený bol. Ipse, vtip se. Povedz, rozlož mi význam a jadro celého, čo značí to blúznenie sem a tam, to zaklínanie smrti, to hrozenie, jestli to a to sa nestane, ten posthumný pseudonym,^[97] ba i sama fotografia, tá celá analýza duše a života — nač to všetko? Ak vieš, zdeľ mi bezodkladne. Nerob ma pritom zvedavou babou, ale pováž ako muža, ktorý takémuto zjaveniu na dno chce vidieť. Už i čo psychologická hádka — je hodna štúdiumu.

Ufám sa, že žiadosti mojej vyhovieš.

Dopisovateľke daj znať, že stalo sa so zásielkou dľa jej vymienenia. Môj list asnáď len nemyslíš jej doposlať? To bys’ ma večne rozmrzel!

A teraz o Tebe.

Nuž jeden Vajanský žiada potechu, pozdvihnutie odo mňa? Chlape, čo myslíš? Tak vylusknutý muž — poet z hlavy Minervy a či Apolóna, a on žiada posilnenie od slabocha. Pri daroch, aké Ty máš, prenášať možno hory-doly: toľko tam pevnoty a sily. Besedy zle platia? Treba duriť na všetky strany, to ináč nejde v dnešných pramizerných časoch, duriť a zase len duriť. Musí ísť, a čo by sa drúzgalo. Že potlesku nič? Že v samom Nitriansku Ťa neznajú? Neverím ani na jedno, ani na druhé. Ja u mňa našim, samo sebou sa rozumie, maďarským sudcom prečítal jedno-druhé z Besied a dúm, ba oba vzali knihy, prečítali a unisono povedali: že v slov[enskej] reči tomu podobné ešte nečítali (oba utcumque znajú slov[enskú] spisbu), závideli Ťa a závidia — druhého vraj Mikszátha — slov[enskej] spisbe, — čo chceš tedy? Že našim, nám si neoceniteľný, to je sväté. Keď Ty o tom nevieš — a ani nevedz — vedia to druhí, všetci. Že nečuť slova, nediv sa tomu, kde, v ktorom orgáne má sa ozvať? Čo som Ti predošle písal, písal som z presvedčenia duše. Jako Ťa o tom ešte uistiť? Áno, píš a pracuj; to treba, to musíš; príde i uznanie i odplata! Nuž a neceníš-li to povedomie, že nenechávaš úhorom ležať, čo Ti Boh za postať vykázal? Ozaj nepocítiš radosť, slasť zo samej práce? Neverím. Nuž a či to nič nehodno? Ja, ak som vôbec okúsil blaženstva voľakedy, tak okusujem ho vtedy, keď môžem byť sám svoj, keď môžem duševne vykrvácať.

Sveto, divný si; alebo sa mi takým staviaš. Nedávno „Květy“ čo povedali? Malo by to byť nepravda, že Ty mužným nosičom si celého, čokoľvek deje sa u nás na poli literatúry?^[98] Pravdu povedali, a Ty — tajíš sám seba. Nech Ťa takého viac nevidím. Ja predstavujem si Vajanského čo ducha obra, siahajúceho do oblakov, obra, ktorého nepremôže nik a nič; ním si a ním máš a musíš byť.

Áno, so mnou je to iné. Ja trudím sa, vädím každodenne v sparnu životnej mizérie; a keď koniec tomu k večeru, kde potom vziať síl? No, neklesám, ani neklesnem, a dá-li Boh zdravia, čo aj po klásku prinesiem z času na čas do spižírne. Vidíš, čo sa týče epiky, ja ešte vždy neviem, na čom som, a tu bych zvlášte rád niečo vykonať.

Toho leta, možno, zozbieram i zväzok lyriky; tlačte potom, ak ľubo. Od spísania „Agary“ nestihol som dač na papier hodiť; už cítim, že miera preplnená. — Teda hore sa! Zbohom! Píš!

Tvoj Pavol

26/4 1883