ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko môj!

Mojím úmyslom bolo skutočne, že do budúceho čísla zase pošlem niekoľko tých „Steskov“, no akosi nevedel som prísť do predošlej koľaje, i pohodil som počiatky ich stranou a oddal sa znova — do Hamleta, ktorého štvrté dejstvo pripojene Ti aj odosielam. Veď z môjho úbohého pera čo by aj i len z máčnej čiastky mohlo nahradiť velebný a prerozkošný prejav Shakespeareov, najmä v jeho Hamletovi? A tak istotne každý (ak len môj preklad dostačí k tomu) len s povďačnosťou prijme jeho pokračovanie.

Nabudúce prídu asnáď daktoré „Stesky“, lebo ostatok Hamleta strojím preložiť už len dakedy na jaseň; potrebujem i oddychu i asnáď dákeho toho liečenia v daktorom kúpeli (snáď v moravských Luhačoviciach) cez leto. A preto, ak by som i vystal z Pohľadov, musíš prepáčiť.

V terajšom dejstve tiež som markíroval, kde čo má sa drobnejšie tlačiť. Len škoda, že už i k prvému dejstvu nepridal som tej úpravy: a predsa i tam, napr. citáty (a či sú to v dejstve druhom?) tak by sa boli mali podať. Darmo je.

Pohľady došli i hneďky prezrel som dejstvo tretie. Ač i nie značnejšie, no predsa nachodím chyby tlače. Vyznačujem ich, akže by sa im mohlo vyhnúť v knihe: —

na str. 332 po verši „bo schudobnejú mysli šľachetnej“ čiarka (Komma) zbytočná je;

na str. 337 v ôsmom riadku oddola veta: „Ó, Bože! váš jediný figliar — obveseľovateľ“ má byť zavŕšená bodkou a nie znakom otázky (ale, ozaj i v rukopise by tak bolo? zrejmý omyl!);

na str. 342 v dvanástom riadku oddola má stáť „k službám“, nie „k službán“;

na str. 344 v piatom riadku odhora má stáť „opustite ma“, a nie dlhé í;

na str. 348 v piatom riadku oddola má stáť duál „rukama“, a nie rukami;

na str. 350 v dvadsiatom riadku oddola má stáť „vsiaklé“, tedy s dlhým e, na rozdiel medzi adj[ektívom] a adv[erbiom];

na str. 351 v ôsmom riadku oddola neúplná tlač slova „sĺz“ (bodajže tie zodraté písmená! i ony ešte musejú przniť tlač).

V tej zvláštne delikátnej vete namiesto nášho znamenitého datívu „dievčati“ dostal sa nemčúrsky genitív. Škoda!

Konečne napadlo mi, že na dvoch miestach vypadli slová „jeden“ a „jednu“. Viem, že s týmito číslovkami opatrne treba zachádzať, aby sme neupadli do germanizmu. No, v oných pádoch, nemyslím, že by ony boli týmto zapáchali. Tak v „Nemohre“ počína môj text: Vystúpia jeden kráľ etc. Nuž akože počínajú naše ľudové povesti, či nie „bol jeden kráľ“? Zaiste, bo tu neurčuje sa: ktorý, ale len „ktorýsi“, „istý“, tedy jeden, a ani nie viacerí, najmenej ale onen Claudius sám. A na str. 342 ôsmy riadok oddola dľa mňa bol by mal znieť: Ó, podivný synák, ktorý vstave je tak [do] úžasu priviesť jednu matku! Tu, myslím a ešte lepšie cítim, to „jednu“ na mieste je pre stupňovanie dôrazu; avšak o tomto nechcel bych sa škriepiť, lebo možno, že sa mýlim. Práve pozrel som do Aranyovho prekladu: a veru i on má v oboch pádoch svoje „egy“. Sládek ovšem nie, no na to nekladiem váhy. Aj z tej delikátnej vety vypadlo slovo „jedna“; a asnáď tiež na ujmu veci. Ale s filológmi sa priečiť neradno.

Zdravstvuj!

Tvoj Pavol

V D. Kubíne 25/VI 1903