ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko môj!

Posielam Ti spomenuté — nateraz — zakončenie cykla;^[377] ak možno, umiestni mi ho v terajšom čísle cele. Už včera bol bych dospel ku koncu, no na nešťastie došla mi obchodná zpráva „Tatry“^[378] a tu len jedno nahliadnutie do nej — už bol som z koľaje von! Skutočne, hanbím sa, že som Slovák, keď vidím rezultáty spolku, ktorý uzurpuje si posvätné meno „Tatry“, kdežto prináleží mu iba ak meno… no okúňam sa ho vysloviť. Toľký groš zobrať kedysi na chudobnom národe a cez dlhých 17 rokov nepodať iného mimo porážajúcich dôkazov a svedectví našej ničomnosti, nesúcosti, ľahtikárstva. Nech s toľkým grošom manipulujú napr. Rumuni: skvelý muzeálny palác stál by na námestí martinskom a húfy mládeže odchované by boli za delníkov národných podporami a štipendiami z dôchodkových zbytkov takého spolku. A tu nekonečné straty a straty, mrhanie bez hraníc, šafárenie na posmech. Nuž, podľa tohoto čo sme my iného než zberba, ktorá sama seba zdiera do deviatej kože, až sa i požrie? Ba zmaďarizovať nás alebo počeštiť! sme púhy i to najhorší stavebný materiál — blato a bahno! A my sa opovážime odsudzovať otáčajúcu nás „gentry“, že tak a tak pogazdovala? alebo osmeľujeme sa kritizovať šafárenie v obciach, v stoliciach, v krajine? Frfrať na aziatske, hnilé pomery? Nemáme takého oprávnenia ani za máčny máčik! Na hospodárskom poli máme cele! slobodné ruky: a kam sme to doviedli už pri viacerých spolkoch s touto svojou autonómiou? A my snívame o podmienkach „národa“, o Slavianstve!? — Len sa divím, že vláda nezakročila dosiaľ kontrolou; stíha naše biedne časopisy, a kde sa skutočne páchať musejú alebo zrovna nadužívania alebo hrubé nedbalstvá: ta nevstrčí zobák daktorej tej „kavky“. Hja, najskorej patrí to do jej systému: samovoľná depauperizácia a demoralizácia… Hrozné! hrozné! kam takto zájdeme? akože sa dostaneme kedy k ľudu, keď nie sme schopní zavarovať, ale iba zmrhať jeho mozole? Nech ho Boh chráni od takej inteligencie!

Schodí mi na um Zigmundíkov ohlas vlani v Hlase:^[379] ako ho odbili naše N. noviny? najvyšším cynizmom!… Smutné, až srdce rozrývajúce, dušu párajúce!… Iste prídem i na túto najboľavšiu ranu nášho bytu vo svojich „Steskoch“,^[380] čo aj vykričaný budem za odbojcu, motaja, „hlasistu“. Nahliadam: takto to nemôže ďalej ísť; bez morálnej postati sme — stratení. — Odpusť, odfúkol som si trošku vo svojej rozhorčenosti; verím, neporozumieš mi zle.

Zdravstvuj!

Tvoj Pavol

V D. K. 30/III 1903