ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko môj!

Veľmi ma potešila zpráva, že nášmu Štefanovičovi je už lepšie; dal by Boh, aby čím skorej a úplne prišiel k sebe!

Ďakujem Ti za ochotu, že si hotový najbližšie pozhovárať sa so Štefanovičom vzhľadom na moju demisiu. Tu mu ale povedz (čo ostatne i odo mňa samého počul neraz), že ja pri „Tatre“ nezostanem na žiaden pád, i prosím ho demisiu moju už raz definitívne vybaviť, čo že sa behom tohto mesiaca stane, istotne očakávam, nestojac dobre za seba, že ináč s 1. novembrom bez všetkého opustím ústav, lebo 4 mesiace už len mali dostatkovať na jej vybavenie, a silou-mocou akoby sa zdržovať ďalej nedám. Výslovne pre próbu som prijal postavenie, a na tej doposiaľ mám dosť.

Spomínaš akési premeny tu pri ústave; nemám úradnej známosti podnes o ničom, ale, áno, počul som „kdesi zvoniť“. Ak myslíte, že toto by bol spôsob udržať ma na čele ústavu, veľmi sa mýlite. Len to by ešte treba bolo: ku iným bremenám postavenia ešte i „odium“ si zadovážiť, že pre mňa ublížilo sa komukoľvek už či s právom alebo neprávom; nie, o tomto z ohľadu na mňa nemôže byť ani reči. Opakujem, na žiaden pád nechcem zostať pri ústave, jednoducho preto, že je on neznesiteľnou ťarchou pre mňa bez ohľadu na osoby; mňa postavenie toto duševne ubíja, a takejto obeti nesmie a nemôže nikto vyžadovať na mne! Bola by to pokuta, akej som si vari predsa len nezaslúžil. — A keď ja odídem, nedbám síce, nech sa dejú premeny akékoľvek; ale predsa by som aspoň na čas odrádzal od takejto kúry.

Kvasu je, trebárs i nie v rozmeroch toho v centre, ale predsa i tu nadostač. Tento ale vyčistiť mojím zdaním je možno iba pri pomoci tých, ktorí sú do každej veci bezprostredne zasvätení. Noví ľudia sotva by sa vedeli vyznať v jednom-druhom, a to je potom nezdolateľnou prekážkou. A našiel by sa proti tomu ešte nejeden závažný dôvod, ktoré rozberať tu nejdem.

Tedy, prosím Ťa opätovne, kadenáhle bude toho možnosť, pohovor v onom zmysle so Štefanovičom. Ufám sa, nahliadne príčinu môjho jednania, nahliadnete ju všetci! Veď var’ len nechceli by ste ma pozbaviť jedinej radosti životnej, práce totiž literárnej, nech si je ona akokoľvek nepatrná, bezúspešná? ako? Vidíš, od júla tri básničky som stačil preložiť (lebo prvé dve sú prácou v Železnom),^[429] to je všetko! Ako mi je možno takto žiť? Nie, duševnej samovraždy nespácham, ale sa ani duševne zabiť nedám! to je moje konečné slovo.

Servus!

Tvoj úprimný Pavol

V D. Kubíne 13/X 1904