ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[737] Elene Maróthy-Šoltésovej 20. 11. 1895.

Menšíkov odpis zlomku Kukučínovho listu, uložený v LAMS v Martine.

Menšíkova poznámka: Lístek, psáno na jedné straně dopisu pí Šoltésové dat. 20. XI. 895 posílá prácu „První zvada“.

^[738] Ide o Kukučínov príspevok do Letopisu Živeny (Martin 1896, s. 1 — 37). Prvá zvada. Zachoval sa koncept, ktorý má 13 listov, t. j. 27 popísaných strán (Literárny archív Národního múzea v Prahe).

^[739] Ide zrejme o rodiny Jána Slávika, Jura Slávika a ich otca.

^[740] Mužom Eleny Maróthy-Šoltésovej bol od nej oveľa starší národneuvedomelý obchodník Ľudovít Šoltés z Martina, kde potom žila (1875 — 1939).

^[741] Prvá zvada vyšla naozaj bez podtitulu v Letopise Živeny (Martin 1896, s. 1 — 37).

^[742] Šoltésovej odpoveď z 29. 11. 1895 sa zachovala v Menšíkovom odpise (LAMS v Martine):

Turč. Sv. Martin 29. nov. 1895.

Veľactený pán Doktor!

Váš predposledný list ma veľmi obradoval. Jeho cena a celé závažie obsažené boli v jeho trojslovnom postškriptume (P. S. prácu tedy pošlem!) No, reku, prácu pošle, chvala p. Bohu — nie je on predsa taký zlý akým sa činí. A postškriptá má vždy, reku, podarené. A teraz, po dlhšom nedočkaní tej, v nezvratnej dôvere očakávanej práce dojde mi rekomandovaný lístok malého formátu zo Selza della Brazza. Nuž, čo že sa, reku, porobilo — vari z práce už nebude nič? — zabedujem. Lístok bol síce trochu tučný — ak sú to, reku, samé výhovorky prečo prácu nenapísal, nuž, reku, už tie budú majstrovským dielom a dáme ich do Zborníka vytlačiť. Iba keď sa ti mi tu vyšúli 14 rukopisných listov! Radosť rozumie sa, bola veľká. Ale, mimochodom rečeno, mohla by som si vari aj hlavu staviť, že žiaden spisovateľ v celej civilizovanej Európe neposiela svoje rukopisy v listovej obálke toho najmenšieho dámskeho formátu — iba Martin Kukučín. Prečo to robí — ? ja to viem. Jeho terajšie úzkostlivé postškriptum mi to povedalo. Nechce sa dať za živa upiecť (čo je potešiteľný znak životaschopnosti), preto posiela rukopisné práce v lístokovej obálke, aby jeho Selčania a menovite Selčianky neuhádli a nevysnorili jeho alotriá. I takto neviem, či sa celé Selce nezbúrili, keď sa od poštára dozvedeli, že dottore poslal do Ugarskej rekommandovaný list na ženskú adressu. Vidíte, ja si aspoň viem ceniť, čo ste nám to, slávnej Živene, priniesli za obeť tou prácou.

No ale teraz krem špásu: ďakujem Vám srdečne! Na Vás sa človek môže držať. Bielek, Chorvát mi košíky podávali, s výhovorkami — a tak sa nečudujte, akže len sám jediný budete vyčnievať zo žensko-spisovateľskej kompánie. Veď už teda pre to Živenino nádejné varenie — učenie nech Vám je nie ľúto, že ste sa jej prenaložili. Že je práca vlastne dlhšia, než akú som ja pýtala, z toho si ja celkom nič nerobím, ani slova z nej nevynechám. Ale čo sadzač na ňu povie, to už neviem; lebo ho iste oči rozbolia, ak si ich len akosi neozbrojí, keď ju bude sádzať. Také sporivé písmo (i táto sporivosť je z príčiny zavedenia Selčanov) je hotovým mordárstvom na oči, dvojnásobne hriešnym keď ho lekár prevádza — mňa moje rozboleli keď som Vašu prácu čítala. Len čo sa trochu zotavili, keď od smiechu slzili pri scéne, kde zhromaždené ženy (keby o tom Selčianky vedeli!) zháňajú doktorovi handričku a vodu na obkladok pre malú „zabitú“ Lukricu. Len Vás už prosím, na druhý raz buďte taký láskavý: už aspoň neprekvapte ma rukopisom v navštívenkovom formáte… Tento malolistový je veru dostatočne bravúrny i originálny.

Ináč však som ja s prácou veru spokojná. Také taliansko-dalmatínske aróma — to bude od Kukučína nová maškrta pre naše obecenstvo. Ja som trochu aj pyšná, že Ste mi tak po vôli urobili. Viem, že mi napríklad p. redaktor Škultéty bude trochu, tak len po kresťansky, aj závidieť — a viete, tak trochu závidenia od iných je srdcu človeka milým pôžitkom.

No ale už dosť — treba ísť spať.

Slávikovcom po tieto dni strojím písať — a svedomite vykonám Váš pozdrav.

Môj muž Vás pozdravuje, a aby ste milosrdnejšie zaobchodili s pacientkami.

K Vášmu potešeniu musím Vám ešte podotknúť, že všetci ktorých som o práce do Zborníka požiadala, posiaľ dajú nám čakať — už nebude to tohoto roku vytlačené. Iba pani Vansová jediná poslala do 1. novembra. Podjavorinská len z polovice sľubuje, lebo má pod revíziou všetky dosavádne svoje práce — má ich, tuším, Detvan vydávať. Bielek sľubuje až vo februári — ten je vari predbežne do Ameriky angažovaný. Elena Maróthy-Šoltészová tiež je ešte nie hotová s prácou — tiež má všelijaké výhovorky. Inu: ženská obyčaj. Vajanský — tomu sa už ani len neufám. Nuž tak to ide biedne, na jeden malý zväzoček ledví sa naznášame.

No ale už naozaj dosť.

Ináč sme zdraví. Zima nás už chytá.

Dobre sa majte! Srdečný pozdrav i vďaku prijmite, a to úprimnú vďaku, od

Eleny Soltészovej,

na tento čas bez čierných okuliarov.

Ale švígermuttre ste ani v tejto práci neodpustili — aká to slepá antipatia u mládenca! Nemáte jej a nenávidíte ju. A deti v Dalmácii nepadajú zo stolov dolu, aby si rohy na čele narobili, ale s mulíc. Ländlich sittlich. Práve minule vyšla v Über Land und Meer tiež povesť z Dalmácie, (aj Brazza sa tam pripomína) od Bernhardíny Schulze-Schmidtovej; a počudovala som sa, ako sa tá Nemkyňa vžila do ducha toho ľudu.

Ozaj: Kapitánovi mal by slávny Výbor obežníkom gratulovať k jeho zvoleniu do Krajného — keby výborový notár bol na čo súci. No ale už i postškriptumu dosť — naozaj!

(Nahoře připsáno tužkou: Aká to zhoda: moja tvoriaca sa práca má nadpis: Prvé previnenie — a Vaša: Prvá zvada. Samé poučenia pre mladých manželov. To je tiež úloha Živeny dôstojná.)

Šoltésová Kukučínovi na Brač. Formát dopisní, papír mřížkovaný, popsány 4 strany, obálka razítko 1895, 30. listopadu, adresa: „Wohlgeboren Herrn Dr. M. Bencúr, Kreisarzt, Selza Insel… Dalmati…