ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[651] Elene Maróthy-Šoltésovej 22. 10. 1894.

Odpis uložený v LAMS v Martine pod sg. 21 A 5.

^[652] Koncept odpovede na „úradný prípis a „zápisnica“ z ďalšieho zasadania výboru, uložené v LAPNP v Prahe v pozostalosti J. Menšíka pod sg. I/B/49.

Text uvádzam celý:

Odpoveď na „úradný prípis“ „Dobronivského“ výboru na ostrov Brač do „obci“ Selce v „novej forme“ upravený istému zdezertovanému členovi a spolu z úradu neprepustenému notárovi tohože výboru anebožto pod užším titulom

odpoveď

na poučno[zábavné] káravé reflexie a „zákrutky“ bez všetkej osobnej namernosti, zostavená.

1) Když vidíš bratra svého v pádu, hlediž, aby si sám nepadl, hovoria starí zákonníci. Čím neprepustený z úradu notár síce neuznáva pád iba fyzický, anebožto geografický, na koľko z Hornatej Oravy prihodilo sa mu padnúť na juh do Dalmácie, na ostrov Brač. Novovekí zákonníci na tento „pád“ hneď priložili isté čierne okuliare, cez ktoré raz vidia nesmierne mnoho, druhý raz zase nedovidia, tretí raz zase vidia čoho niet a štvrtý raz nevidia, čo jest. Hneď aj svoj výrobok zovú „úradným prípisom“, čo nenie nič iné ako uzurpovanie, keďže výbor úradne „nezasedal“, ale každý člen chodí, kde mu vôľa a daktorí (s poľutovaním to musím vziať v známosť) tak hrozne dogazdovali (čo nestalo sa pitím limonády z cukrovej vody, ale nebodaj príliš pilným navštevovaním istej pivnice, do ktorej sa „zlodeji vlámali“ a všetky vína „rozliali“) vravím dogazdovali, že nielen nepomýšľajú na vznešené výtky na Štrbskom plese, ale nemajú začo nadobudnúť najelementárnejšie potrebitosti, ako je napr. topánka, alebo krpec — ale chodia (ťažko mi to vypovedať) salva veniam — bosí. Vychodí, že prípis nemôže sa volať „úradný“, čo ťažko pochopiť, že čierne okuliare mohli takto poklesnúť.

b) Neznám, kde ležali tieže čierne okuliare, keď výbor zovú „dobronivským“ a úradný prípis datujú z Turč. Sv. Martina. Tento prípad najhoršie ilustruje, ako poniektorí členovia výboru po „zdezertovaní“ svojho notára upadli, že totiž ich z geografie známosti nemôžu s istotou obsiahnuť ani len priestor medzi Turč. Sv. Martinom a Dobronivou, čo iste nestalo sa pitím limonády a trúfam si tvrdiť ani už „rozlievaním“ nevinného ináč plachtinského a ešte nevinnejšieho almašského vína, ale ako sa [bo] odôvodnene obávam — príliš častým varením tzv. martinskej limonády, čoho očitým a hodnoverným svedkom býval spomenutý zdezertovaný notár výboru. Pri takýchto hrubých pokleskoch niet sa čo diviť, že

c) čierne okuliare Selcu volajú Selcami, poneváč sa často stáva a skúsenosť to potvrdzuje, že ľudia, ktorí pričasto „varia“ spomenutú „limonádu“, keď na cestu vyjdú, vidia cestu do Jahodník jednu hore a druhú dolu a podobne Jahodníky jedny tamhore kdesi a druhé tamdole. Tak sa im prihodilo, i keď pozerali na atlas, videli Selcu jednu tam a druhú naľavo od nej, i z jednej Selce urobili hneď Selce dve. Pričom zabudli pozrieť na vežu selčiansku, na ktorej by boli zaraz zočili hodiny a neboli by nazvali „obcou“ to, čo meritá, aby sa zvalo „mestom“.

Následkom toho dokázal [som], notár neprepustený z úradu, že poniektorí členovia „dobronivského“ výboru padli tak hlboko, že nielen notár im zdezertoval, ale na „úradnom“ prípise nemohli zohnať [ani] podpisy ani druhých členov, ktorí pravdepodobne štítili sa spoločne s nimi figurovať. To značí mnoho, i je veľmi výmluvným symptomom, keď sa pováži, aký nátlak sa mohol robiť na oných „zdezertovaných“ členov, keďže na takýto nemilý bohu spôsob okyptený výbor pribral si známeho ukrutníka „kapitána“ iste na to, aby zdezertovavších držal na Vôdzke, respektíve, opäť ich vohnal do spoločného košiara.

Ale o páde svedčí

2) že predsa natoľko sa zapustil, že — neborák — zabudol už i písať, takže prinútený bol na spôsob oných najnovších členov výboru postaviť za svoje meno (X). Od hlavy ryba začne — čosi robiť. Tak sa stalo i výboru, čo zdezertovaný notár už dávno, dávno predvídal, ešte vtedy, keď istí členovia v druhej izbe vydávali zvuky podobné ta ta ta a ga ga ga čo už bolo príznakom, že koketujú s istým vtáctvom, ktoré stojí u gurmanov vo velikej povesti, ale v prírode nestojí na takom vznešenom mieste ako onen vták, od ktorého ktosi svoje meno odvodzovať za česť si pokladá. Badal úpadok notár zdezertovaný.

b) vtedy, keď sa po domoch roznášali cúštelungy od súdov, ktorými jednotliví členovia boli zdvorile vyzvaní zodpovedať sa zo svojich skutkov pod ramenom spravedlnosti. Bolo to zaiste tým nápadnejšie, že títo členovia hľadeli cúštelungy do súvisu doniesť s inými vecami a nie s tými, pre ktoré cúštelungy im doručené boli. A menovite predseda ťažko bol pokáraný za svoje nesčíselné hriechy, a menovite krstila ho Nemezis za istý predmet, ktorý sa spod sklíčka bol var stratil a nazad prinavrátený — vzdor mnohonásobnému urgovaniu — nebol. Čo notár nepripomína kvôli urgovaniu — akoby onen predmet reklamoval, poneváč pod južným nebom sa nachádza v tom výhodnom postavení, že vo svojej farmácii samej mohol by podobnými predmetami zaopatriť okolo 1000 sklíčok, neberúc do ohľadu druhé kuče, ktoré v páde potreby ochotne by mu na pomoc prispeli zo svojej — bohatej — hotovosti.

3) Spomínaným čiernym okuliarom prihodilo sa nešťastie, že mesiace a mesiace hľadajú na druhej strane Pohľadov a nemôžu nájsť, čo hľadajú. Zdezertovaný notár na svoju žalosť už vytkol, čo „zatemnilo“ spomenuté čierne okuliare i v prípade tomto, že nemohli nájsť, čo skutočne sa tam na druhej stránke nachodí a čo spomenuté okuliare pravdepodobne nájdu, ak sa ešte raz pustia do prehliadky. A ako všetci, ktorí spávajú v peci, myslia, že sú tam všetci — i spomenuté čierne okuliare, čo nemohli nájsť, vinu toho uvaľujú na neprítomného zdezertovaného notára, v ňom už sa zračí krivda veliká, nie menšia tej, ktorá sa stala istým členom výboru dobronivského so slivkovými knedlíkami. Lebo príroda zatajiť sa nedá a čím hrniec navrie, i tým večne páchnuť bude. Tak kto krivdu naučí sa robiť i v krivde i naďalej bŕdne.

4) Zdezertovaný notár i vtedy je na muke postavený, keď dačo neurobí. Vôbec ak urobí dačo, preto naň žehrajú čierne okuliare, že to vykonal, a ak zase neurobí — že to nevykonal. Následkom toho proti nemu pozdvihujú sa vždy tie isté žaloby, čo je dosť ľahko, keďže nie je prítomný. Nedá sa uprieť, že na Dobronivú neprišiel, zapríčiniac tým daktorým členom škodu na zdraví, ale sa nepováži, že on, neborák, vtedy už bol naložený na vagón a nachodil sa v príjemnom položení, sedieť a očakávať veci, ktoré prijít mali — miesto aby sedel za stolom, obťažkaným lahôdkami a pravdepodobne ozdobený habkochom, ktorý… Nemožno ho opisovať ďalej. Ale vzdor tomu, že tam nebol, na Nový rok, zavčas ráno, poslal sa v duchu zo Zvolena na Dobronivú, ovšem nemohol sa zavrieť do koverty, poneváč nemá takú spôsobilosť stlačiteľnosti, ako druhý ktosi, aby v koverte nielen na Dobronivú, ale i do Dalmácie putovať mohol. Následkom toho vari odpadne ona poenitencia s dobrou ženou a ešte lepšou švígrmutrou. Keďže sa pováži, že výbor nie je zrozumený s tým, aby žena i švígrmutra pochodila z Dalmácie a také dobré byliny presadzovať pod toto horúce klíma je spojené s poenitenciou nie tak zdezertovaného notára, ako pre presadenú ženu i švígrmutru, keď sa pováži, že by museli vážiť cestu 24-hodinovú po rozbúrenom mori, čo by im „skormútilo srdce a dušu“ a ďalej 1 hodinovú na „koni“, čo by z nich vysepkalo všetku zlosť žensko švígrmutrovskú.

5) Z tejto príčiny i zdezertovaný notár cíti sa v dosť velikej bezpečnosti pred argonantskou výpravou veleslávneho výboru, zvlášte ale jeho istých členov, ktorí tam v druhej izbe isté známe hlasy vydávali. Preto ani nemieni zariadiť svoj kvartieľ tak, aby obsahoval dvoje dverí, aby sa v páde súrnosti ušmyknúť z neho mohlo. Ako výstrahu na ochladenie dobrodružnosti uvádza im, že i on, keď bol na argonantskej výprave, cítil veliké skormútenie a „vydával“ i to, čo nikdy neprijal, napr. i spomenuté knedlíky. Ale aby sa istí členovia nenazdali, že notár

6) zdezertovaný sa bojí (okuliarov) — nehovorí ešte určite, ale iba signalizuje, že sa môže dosť ľahko prihodiť, že nie vrch k Mohamedovi ale Mohamed k vrchu — t. j. notár zdezertovaný pustí sa na argonantskú púť, aby zoči-voči pozrel na tie všetky obžaloby. Čo nateraz ešte urobiť síce nemôže, keďže to spomínané zlaté rúno neuchvátil. Následkom toho v novej svojej vlasti dlhší čas pravdepodobne tráviť musí a preto

7) nesmie byť indiskrétnym oproti novej svojej vlasti a písať o nej tónom, akým by sa mu chcelo. Mohlo by sa totiž prihodiť, že keď by písal priindiskrétne, ako to robieval, prevzali by to chorvátske noviny, dostalo by sa to patričným do uší a čo sa nestalo v starej patrii — že ho totiž neošinuli kolom — to by sa mu mohlo tu veľmi ľahko dostať ako mastný honorár. Preto táto okolnosť bude mu vodiacou hviezdou pri ďalších indiskrétnostiach, ktorých sa ešte celkom zriecť nemieni, ak len choroby ho v tom nebudú hamovať.

8) Keďže sa zdezertovaný notár takto skvele rehabilitoval, osmeľuje sa upraviť otázku na výbor vôbec a na isté okuliare zvlášť, kde že sa podel istý hrubý zväzok všakových foliantov, do ktorých nie každému smrteľníku bolo popriano nazrieť. Notár ubezpečuje, že prezeral, prehliadal každé číslo Pohľadov, ale s menom istých okuliarov nikdy sa tam nepostretol. I prichodí mu myslieť, že všetka spisovateľská činnosť obmedzuje sa teraz na písanie sudobných protokolov alebo čo horšie na varenie istej limonády, ktorej jednotlivé čísla i do Dobronivej na ukážku prišli. A tak teda i tu vyšla najavo stará pravda, že okuliare…

Zápisnica

druhého zasadnutia výboru ga-ga-ga, povereného valným zhromaždením spoločnosti ta-ta-ta, odbývaného dňa 8. sept. roku štvrtého vyhnanstva hlavného zápisníkovho, pod predsedníctvom E. Zlatohorskej vo fare zlonivskej.

Za jediný predmet tohto zasadnutia vzalo sa vyhnanstvo hlavného zápisníka a s tým súvisiace otázky.

Najprv ústne predložená a pojednávaná bola zápisnica z predošlého zasadnutia, ktorá vyvolala milé rozpomienky. Ku slovu hlásila sa najprv pani podpredsedníčka Dedičná Richtárka a predniesla nasledovnú veľavýznamnú reč: „Ach jaj!“ Za ňou prevzala slovo pani predsedníčka, vysloviac uzavretie v ten zmysel: „chudák!“ — Zatým Stehlíková prevzala slovo, trpko sa žalujúc, že bývalý hlavný zápisník utratil hlas natoľko, že ho už úplne nemožno počuť a rozumieť. Keď ešte i dočasný titulárny námestný podzápisník spáchal výrok, znejúci v ten zmysel, že „babrák!“ Áno, keď bolo počuť i ostrejšie výrazy, ako „darebák“, atď. — uzavrelo sa po zrelom uvážení a po tuhej debate nasledovné:

1. Hlavnému zápisníkoví má sa vysloviť ostré zazlenie tak pre jeho tvrdošijné zotrvávanie vo vyhnanstve, ako i pre zanedbávanie svojho už temer neslyšateľného hlasu.

2. Hlavný zápisník má bezodkladne svoje sedlo mulicové predať; fľaše, skleničky, skleničôčky a tégliky vyprázdniť; bielizeň a vrchné háby do kufrov spakovať a tieže ako i seba smerom do L. Sv. Mikuláša expedovať.

3. Predbežne ešte má sa dať vo svojej sláve ako rajtár odfotografovať a po jednej fotografii poslať do múzeí jedného každého výborníka.

Dôvody:

Pani predsedníčka na svojej výskumnej a organizátorskej ceste po Martine, Turanoch, L. Sv. Mikuláši, Krajnom atď. atď., podniknutej tým cieľom, aby svoju osobnosť zase uviedla v láskavú a starostlivú pamäť turčianskych, liptovských nitrianskych novohradských a zvolenských slúžnovcov a slávnej žandarmérie, — so žiaľom a zhrozením počula nepriaznivé úsudky o degenerovaní, zakrpatení a otupení hlavného zápisníka výborového; čo je dostatočnou príčinou i ku zvolaniu tohto zasadnutia, i ku vyneseniu prísneho, zvýš napísaného uzavretia.

Zápisnica táto má sa zdeliť čím skorej hlavnému zápisníkovi. S uhodnovernením tejže poveruje sa celý výbor.

Dané v Zlonivej dňa 8. sept. 1897 r. s tým doložením predsedníčky, že sa ona nebude za ním pochabiť.

Ivan Stehlík, doč. tit. nám. podzápisník.

E. Zlatohorská, predsedníčka

Dedičná Richtárka

de Turócz Szt. Márton

zarmútená podpredsedníčka

B. Stehlíková

v očakávaniach sklamaný

člen výboru

Ďurík Slávik

tohože náhradník

Ottília Dérerová

nový člen výboru

^[653] T. j. odporúčanie Šoltésovej románu Proti prúdu.

^[654] Šoltésovej román Proti prúdu vyšiel r. 1894.

^[655] Kukučín naozaj napísal recenziu do Slovenských pohľadov (14, 1894, č. 12, s. 754 — 760) pod názvom Niekoľko myšlienok o románe Eleny Maróthy-Šoltésovej Proti prúdu.

^[656] Azda narážka na Neureutterovej zámer založiť kúpele na Slovensku, v ktorých by bol Kukučín lekárom.

^[657] Narážka na zásnuby, resp. ženbu Jura Slávika a jeho zvolenie za farára v Dačolôme.

^[658] Nič, z nuly je nula (nem.)

^[659] T. j. Slávikovcov a ich priateľov. Odpoveď Slávikovcov na Kukučínovu „odpoveď“ je v LAPNP v Prahe. (IB/49) Uvádzame ju v plnom znení:

23. XI. 1894

Brat môj drahý!

Tvoj obežník sme čítali, aj zákonníkovi písaný list, ale obzvl. s tým prvým sme nie spokojní, zvl. s jeho pesimistickým tónom. Čo Ti ale najviac vytýkam, je to predpokladanie, ako by nás nezaujímal Tvoj osud, Tvoje žitie. Ba to si ťažkáme, že pre nás nemáš úprimnej priateľskej zdieľnosti. — Vzdor sklamaniu sa v Tvojej z Prahy opovedanej návšteve, sme tvrdo čakali, že nám odpíšeš: ako si ta prišiel? Ako Ťa v Selci prijali? do akých pomerov si ta prišiel? ako máš domácnosť zriadenú? ako žiješ? ako sa cítiš? atď., čo priateľ priateľom by nevyhnutne mal zdeliť, — a čakali sme tak dlho darmo. Nie div, že sme si mysleli, že „legkisebb gondod is nagyobb annál“, aby si na nás aspoň pomyslel.

Potom sme ani my, pravda, nezdeľovali nič o sebe, o našich atď., mysliac na základe predošlého, že Ťa to nebude zaujímať. — Však by to nebol musel byť dlhý list, ani vyšpikovaný vtipami a duchaplný, — ale len tak po sproste: ku akým ľuďom, taký list. — No úfame sa, že nás pri sľúbenej návšteve Horniak azda len neobídeš.

Pri obežníku spomínaš Ďurkovi pripojený list: no ten tam pripojený vraj nebol, ani direktne od Teba list nedostal. Preto sa nediv, že si ten ešte najviac ťažká na Teba.

Inu človek myslí, že má priateľa tam „v ďalekom svete“: a ten priateľ ani nemyslí na človeka.

Ďurko prešiel už na Lôm, aj sa už oženil, aj sa vžíva do toho, — a klky azda nebudú vyzerať. Je spokojný, lenže teraz veľmi zaujatý, kým zameškané práce v cirkvi, veru dosť zanedbanej, dohoní.

Želka Bernáthová sa vydala za istého Becser Lajoša, kníhvedúciho do Velkej vo Spiši. Sobáš bol po maďarsky, sobášil jich tu Becserov brat, farár z Gemera. Je prešťastná. Maďarský sobáš — bola zvl. jej žiadosť. Svadba velká, nóbl; klasa tanečníkov plná.

Adelka je ešte „zu haben“, dala už dva košíky, Becserenbergovi a kremnickému kaplánovi, dákymu pochábľovi namyslenýmu. Ruženka šla do Pančovy ku svojmu ujcovi, Barbierikovi, tamejšímu profesorovi na polgárke. Toho roku sme mali celô leto nepríjemnú trmu-vrmu: bývali nám v dolnom šparherte tesári a murári, reparovali, vakovali a pľachom pokrývali vežu. — Ináč žijeme ticho, utiahnuto.

Ten inserát Didolićovcov do N. N. si, nočak, Ty posielal? — Na rok — ak P. Bôh dá — si snáď dáme doniesť toho čiernyho, ak bude dobré. No teraz sme už zaopatrení vínom.

Srdečne Ťa pozdravujú

v Dobronivej dňa 23. nov. 1894

Tvoji Ti oddaní priatelia

Slávikovci