Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Jana Leščáková, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný, Martina Chabadová, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Dominika Gráfová, Ivana Hodošiová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 114 | čitateľov |
[386]Drahý môj priateľu!
[…][387] Ja som Vianoce strávil tak pomaly, najviac samotný, v očakávaní vecí, ktoré prísť mali, no neprišli. Ja som totiž vynašiel, že z internej viem málo. Teda som sa učil celý január ešte a február skoro celý, takže tú nešťastnú skúšku urobil som 25. februára. A mal som nos, ako vraví porekadlo, lebo v januári nebodaj by bol dostal kúpeľ, ktorý v takej zime zadal by mi na zdravie. Dosť mi je už samého hlúpo toto, ako sa to so mnou robí. Jedujem sa — ale čo? Jed Ťa neurobí Med[icinae] un[iversae] doktorom. A jedujú ma i druhí. Tak som už dostal dva dotazy, či by k nim nešiel za doktora! Vieš, táto irónia ma tak dopálila, že som sa tomu bodrému mužovi ponúkol nie za okresného doktora, ale šustra. Na moju ponuku nemám dodnes odpoveď.
Z najdôležitejších udalostí Ti musím spomenúť večierok,[388] na ktorý si i Ty poslal svoje vstupné (ako som počul). Keby sa rátal zdar dľa počtu hláv — nuž bol najpodarenejší zo všetkých pod slncom. No keby si bol všetky hlavy dal do mažiara a stĺkol rozum dovedna — pochybujem, aby bol vážil dva celé lôty. Bolo tam dám taká hať, že keď som vyšiel na pódium, videl som iba ženské hlavy všakových rozmerov. No reku, keď ste tu ženy, budem Vám prednášať o slovenskej kuchyni.[389] A skutočne, vynechal som z prednášky všetko iné, len kuchyňu som pertraktoval. Vieš dobre, ako sa ja do tých vecí rozumiem. Hotelier na Žofíne, p[án] Zelenka, kritizujúc moju prednášku ako fachman, vyslovil mi pochvalu, že bola veľmi krásna a že by ju on dal uverejniť do Hostimila, časopisu hostinských.[390] Ba i ďakoval mi, lebo následkom mojej prednášky poslucháčstvo vyhladlo a vyprázdnilo celú kuchyňu. Iba ľutoval, že som sa mu nezdôveril s vecou. On by bol vraj dal postaviť plotňu — t. j. šparherd — na pódiume, bol by mi uviazal zásteru a tak by bol demonštroval dámam, ako sa hádžu halušky. Efekt bol kolosálny, lebo mal som dobrú vôľu a prednášal som žartovne, takže za každou vetou sa všetko smialo. Daktorí ovšem na mne samom, lebo musel som byť tam hrozne komický. Jedna čiastka dám — emancipovaná — odišli hneď po mojej prednáške, urazené, že vraj naschvál som prednášal o kuchyni, aby sa vraj vysmial ich emancipačným snahám. Za to ale dostal som na nasledujúcu nedeľu od pi. Nevoľovej (sestra našej Radlinskej)[391] pozvanie na kapustu so švábkou, lebo o tom som najdlhšie prednášal. Dostavilo sa korporatívne i gymnázium Minerva — totiž ženské gymnázium. Dosiaľ má len dve triedy, prípravnú a piatu. Tie ale zostali až do 6. rána, lebo potom bol tanec. V raštunde[392] som im pripil po česky a končil reč: Ať žije páta třída! Neviem, či sa daktoré i nenahnevali.
Toto bolo také malé vyrazenie v mojom súžení. Teraz ale i z druhej strany musím podotknúť, že ako ma prenasleduje osud. Pohľady ma vždy a vždy upomínajú o prácu atď. Musejú byť vo velikej tvŕdzi o práce. Nuž ja robím, čo a ako môžem. Napr. pošlem teraz prácu, ktorú som u Vás napísal a nemienil nikdy pustiť na svetlo božie.[393] Spolu som sa zaviazal do novembra najďalej oddať práce pre jeden zväzok nakladateľského spolku — neviem kedy to vyjde. Práca je hotová, zbývajú len opravy, ktoré tak veľký čas a práce už vyžadovať nebudú.[394]
[…][395] Jurko, ako obyčajne, ma prekvapil toho roku všakovými vecmi svinskými, a síce po uverejnení Miša, teda znak, že sa nehnevá. Len by si bol vari žiadal, aby ho bol spomenul, menovite dačo vyzdvihol uňho. Šándor[396] mi poslal šunku za pekné drobné rúčky. Vidíš, ako dobre je mať fantáziu: nielen priložiť, kde nieto, ale i odložiť, kde jest!
S pi. Šoltésovou som mal malú listovnú potýčku, to boli už ako dozvuky dobronivskej konferencie.[397] Ako vždy, i tu, musel som ja kapitulovať, tak vie pozavracať i sem i tam. Nuž ale nebude dlho trvať a zase sa vari pustíme do toho. Ja by nedbal jej prácu jednu dať preložiť do nemčiny. Škoda, že ja nemecky tak hanebne málo viem. A síce jej prvú prácu „Z dediny“, to je veľmi súca na to. Poslal by ju do Reclamovej bibliotéky.[398] Ale nieto medzi nami Nemca ani trošku obstojného. A to je chyba. S Vajanským je už ťažšie sa ta dostať, ten je pre Nemcov pritendenčný a potom nenie špecificky slovenský, ale viac internacionálny. Len preboha to nevravte nikomu, ani pi. Šolt[ésovej], lebo ja som jej o tom ani nevravel nikdy, ale by ju bol nedbal tak naraz prekvapiť, že by ja bol patričný zošit poslal. Ale ako vravím, pochybujem, že by z toho bolo dačo.
Minulú nedeľu som bol na výlete na Bielej Hore, známej to z času 1618.[399] Bolo 12 kočov privátnych. Pozval nás istý Selinger, K. U. K. Hofwagenfabrik.[400] S ním som sa zoznámil u Neureutterov a jeho syn sa ide etablírovať ako kníhkupec a nakladateľ.[401] Família milionárska. Koče boli jeho i kone v kočoch tiež, mali zapletené hrivy všakovými stužkami. O 15. večer sme sa viezli Ferdinandskou triedou a Priekopami,[402] v hodinu, keď pražský svet je na prechádzke. Pred konduktom[403] šli 3 a za konduktom 3 na koňoch. Bol to naozajstný maškarný sprievod, iba že maškár nebolo, len my. Boli tam okrem synov, zaťov a dcér toho pána ešte pár údenárov so ženami a dcérami a pekárov s podobnými príveskami. Svoboda Fr. X., o ktorom Švanda toľko píše, zastupoval českú, spolu i s istým Sovom a Růženou Jesenskou,[404] ja zas slovenskú literatúru. Táto literatúra i s dámami — Svoboda je ženatý i má sestru — zaujala jeden lovecký vozík, kde totiž sedadlá idú nie paralelne s osami, ale paralelne s ojom. Sám miestodržiteľ sa díval na Priekopách na nás a veľmi si naprával monokel a vravel vraj: Colosal![405] Aspoň tak to mal ktosi počuť. Pod Bielou Horou bola večera a my sme sa vrátili kedysi o 12. v noci domov v nálade až veľmi fašiangovej. Aby som literatúre neurobil vostudu, zavesil som si na vestu ťažkú zlatú reťaz s pečiatkou a na nej chronometre za 130 zl. I prsteňov som mal plné palce — to všetko mi požičali dvaja Hanáci — vôbec tak som bol upravený, že jedna uzenárska dcérka dva razy sa na mňa usmiala a jej pán táta ju predo mnou za to nevyťahal za uši. Tenže Svoboda pravdepodobne vyhrá i tých 500 zl., čo Neur[eutterová] vypísala na drámu z pražského života. Jeho kus už hrali v Nár[odnom] divadle s kolosálnym úspechom.[406]
Tu je hrozná zima, nestačím na uhlie dávať. I sanica bola veľká.[407] A čo ešte zlého: moja gazdiná sa zbláznila, že okolo 15. febr. som ju musel dať transportovať do ústavu.[408] Do 1. apr. bývam ešte tu — ďalej už sotva, lebo gazdiná je nevyliečiteľne chorá a usque ad finem vitae[409] zostane už v ústave. Som v celom byte, 2 izby a 1 kuchyňa, celé dni a večery takrečeno sám, lebo gazdiná je bezdetná vdova, iba čo tu i tu prídu nazrieť a riadiť jej sestrine dve dcéry. Tak keby si sem prišiel a spýtal sa na Vinohradoch, kde p. doktor bydlí, každé dieťa Ti povie — i jo — to je milostpán! totiž ja som považovaný za samostatnú partaj. Nuž použi príležitosť a poď ku mne, dám Ti kvartieľ […][410]
Tak prosím Ťa, len i píš, keď budeš môcť a budeš mať vôľu, lebo listy Vaše sú mi duševnou pochúťkou bez frázy rečeno.
[…][411] som Váš oddaný a vďačný kostoš
M.
4./III. 892.[412]
[386] Jánovi Slávikovi 4. III. 1892.
Menšíkov odpis Kukučínovho listu v LAMS v Martine.
List publikoval Štefan Letz v článku Pražské listy Martina Kukučína (Slovenský hlas 1, 1938, č. 294, s, 22), pozri list č. 17.
[387] Omlouvá se, že dlouho nepíše; měl sen „haubkoch“ — Byl vždy řádný korespondent — „tak si myslím: že v čom som bol prvej neporiadny, v tom som sporiadnel a v čom som bol poriadny, nuž to akosi zanechávam.“ — V únoru dělal interní u Maixnera, měl štěstí. — Potom patologii a III. rig. To je jeho postavení, co dělat? „Taký zanedbaný medik ako ja a k tomu taký rozkalovač vlasov! Ja just tak ťažko robím skúšky ako Paľo Kramár, i taký patriarcha som medzi kandidátmi — s tým ovšem netvrdím, že i takým výtečným doktorom budem ako on.“ Z Letza: Ja Vianoce… zdravie.
[388] Moravská beseda a Detvan usporiadali 29. 1. 1892 na Žofínskom ostrove slovenský večierok.
[389] Kukučín mal na večierku prednášku pod názvom Slovák z domácnosti. (Správa o večierku bola napr. v Národných novinách 23, 1892, č. 15 zo 6. 2.).
[390] Josef Zelenka bol členom výboru Ústř. jedn. čs. hostinství Hostimil. V časopise Hostimil (9, 1892) prednáška nevyšla.
[391] Pravdepodobne žena Milana Nevoleho (1846 — 1907) českého chemika, docenta na českej technike v Prahe.
[392] (z nem.) cez prestávku
[393] Azda ide o poviedku Tichá voda (Slovenské pohľady 12, č. 4 a 5 z apríla a mája 1892, s. 193 — 208 a 281 — 293). O tom, že ju Kukučín nemienil uverejniť, pozri i list č. 30.
[394] Ide o novelu Dies irae, ktorá vyšla v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine r. 1893.
[395] (Je členom „Athletic club“ od nového roku, učí sa váhy dvíhať, pasovať sa, boxovať, korčuľovať sa a šermovať. Viděl, že mu to prospívá, cíti se zdravější. Je sice hubený jako vyžle, ale dosti mocný.)
[396] Alexander Bernáth, pozri list č. 22, pozn. č. 10.
[397] Pozri list č. 20.
[398] Universalbibliothek (1867 — 1902), nemecká lacná séria z diel domácich i preložených. Vyšlo 4370 zväzkov. Šoltésovej práca Z dediny tam pravdepodobne nevyšla.
[399] R. 1618 sa začala česká vojna. Bola signálom k veľkému medzinárodnému konfliktu, ktorý sa rozrástol v tridsaťročnú vojnu. V rozhodujúcej bitke 8. 11. 1820 na Bielej Hore pri Prahe boli protihabsburské vojská porazené a český národ bol ešte väčšmi prenasledovaný ako pred povstaním.
[400] (nem.) cisársko-kráľovská továreň na dvorné vozy
[401] Nepodarilo sa zistiť, o koho ide.
[402] Dnešnou Národnou triedou a Příkopami v Prahe.
[403] (lat.) sprievodom
[404] Českí spisovatelia: František Xaver Svoboda (1860 — 1943) a jeho žena spisovateľka Růžena (rod. Čápová, 1868 — 1920); nevie sa presne, o ktorého Švandu ide, či to nie je zámena mien; Antonín Sova (1864 — 1928) a Růžena Jesenská (1863 až 1940).
[405] (nem.) kolosálne, skvelé
[406] F. X. Svoboda poslal do konkurzu o najlepšiu drámu z pražského súvekého života, vypísanom neznámou abonentkou Národného divadla (Marušou Neureutterovou) hru Smery života. Premiéra hry v Národnom divadle v Prahe bola 5. februára 1892.
[407] Tu… veľká (Text z Letza).
[408] Ide pravdepodobne o prototyp domácej, ktorej osudy stvárnil umelecky v Zápiskoch zo smutného domu (Slovenské pohľady 14, 1894, č. 1 a 7, s. 43 — 56, 408 — 425).
[409] (lat.) až do konca života
[410] Nuž… kvartieľ (Text z Letza).
Menšíkova poznámka: (Na hlavní poště má list z Bátoviec poste rest., nechtějí mu jej vydati.)
[411] Text medzitým Menšík vybodkoval.
[412] Menšíkova poznámka: Velký formát, hustě drobným stojacím (místy těžko čitel.) 4 str., Slávikovi do Dobronivé, 4. III. 1892.
— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam