ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[352]Drahý brat môj Janko!

Môžem Ti úprimne z celého srdca povedať, že nikdy by sa nebol nazdal, čo za ťažkú úlohu som prejal na seba kupovaním čiapky pre Tvoju paniu. To Ti je, človeče, niečo tak zvláštneho, že keby mal času, ako ho nemám, ja by o tom celý román mohol napísať… Keď sa osudný deň blížil, bol som veľmi znepokojený, či prevediem misiu. Prehliadol som všetky výklady kušnierske a módne, ale nevidel som v nich ten ideál, ktorý žil v duši mojej o čiapke Tvojej milosťpanej. Áno, bol to ideál vo mne a dakoľko ráz sa mi o ňom snívalo. Ale, ako býva: skutočnosť vždy kuľhá za ideálom… Na ulici, keď som stretol dámu, každej som obzeral hlavu, či nenosí môj ideál. Z toho pomaly i neprjemnosti by mi boli sa povstali, lebo dámy si mysleli, že obzerám ich a nie čiapky… S tlčúcim srdcom som vošiel do sklepu pána Vondráčka pri staromestskej radnici. Bolo mi nevoľno, vyznám, lebo ani jedného chlapa som tam nenašiel a keď som povedal „dámskou čepici“ všetky sa dívali na mňa ironicky, že nie som dáma a kupujem „čepici dámskou“. Bohvie, čo si mysleli. Prezrel som ich veľkú kopu. Boli tam i s dlhšou srsťou, ale bez toho „okolku“ a boli také široké, že by si ich mohol dať na hlavu granátnik alebo Čerkes, ale nie Tvoja pani. Po dlhom otáľaní vybral som túto v nádeji, že nebude celkom planá. Ak nebude dobrá, ja za to nemôžem, že inakšej fazóny nebolo a že je teraz taká móda. Je pomerne lacná, 3 zl. 50 gr.

Čo sa mňa týka, teraz sa tuho učím. Myslím, že budem dobre pripravený. Je čas, konečne. Minulý týždeň mi zaľahlo kolosálne v ľavom uchu, že som naň nič nepočul. Poneváč teraz potrebujem menovite sluch veľmi dobrý, šiel som k ušnému doktorovi. Dlho ma obracal — až, neveril by si — vytiahol mi z ucha vatový tampón, ktorý aspoň poldruha roka tam bol. Ako vyzerá, môžeš si predstaviť. Ja som onemel — i on onemel — dívali sme sa na tú vec oba ako blbí. Potom sme sa rozosmiali a ja počujem znamenite, čo mi na rigorózum k dobrému poslúži. Z toho si ber naučenie: vatu si do ucha nedávaj, lebo Ti tam zostane.

[…]^[353] Čo sa fajčenia týka, to som i tak musel cez influenzu nechať, lebo mi ani nechutilo a po nej sa veľmi premáham. Sú dni, kde iba tri cigarety vyfajčím, čo ma veľa premáhania stojí. Či sa zmôžem natoľko, aby sa cele zriekol, neviem. Ja by veľmi rád, lebo cítim, že nikotín mi srdce veľmi poburuje a robí ma často nervóznym, čo je nie moja obyčaj. Snáď predsa len zdravý sa dočkám toho doktorátu a keď budem mať doktorát, pohodlnejší život ma i na zdraví reštauruje, že totiž budem vážiť viacej. Bohužiaľ, všetky Vaše námahy teraz vyšli nadarmo, lebo ja som zas ako vyžla, ani vari inakším je v Prahe už nebudem.

[…]^[354] Veru tak, nenazdali sme sa, Vianoce tu. Ja pravdepodobne pôjdem na večeru do Slávie,^[355] kde nám darmo pripravia večeru zdejšie domácnosti, nám „hazátlan“^[356] ľuďom. Ak by videl, že budem iba sám zo Slovákov tam — iní sú už povolaní do privátnych domov — tak ani ja by nešiel, lebo samotnému Slováčkovi by mi tam bolo nesmierne clivo. V tom páde by som večeral doma sólo, echt po staromládenecky. I taká večera má svoje kúzlo, čo vy ženatí však nechcete uznať. Ale čo robiť, keď bude clivo? Tým si nepomôžeš. Ostatne i Ty si takto držiaval Štedrý večer kedysi, ja viem. Keď bude sedem hodín večer, budem práve zapíjať si vianočku čajom a vtedy si pomyslím: Ej, čože robia naši v Dobronivej? Bol by ten večer trávil u Neureutterov, no tí minulý týždeň odcestovali, a síce pani vraj má od doktora nariadené ísť na zimu do Alexandrie. Viem, že má bronchiálny katar, ale že ta šli, zavdalo podnet ku všakovým klebetám. Však vieš, ako ľudia vedia veci do spojitosti poprinášať a konklúzie ťahať. Na každý pád i pre katar i pre inšie bolo by výhodnejšie, keby bola šla radšej do San Rema alebo do Alžíra, len do Alexandrie nie. Ja som to otvorene povedal, no — „rada je na to, aby sa neprijala,“ hovorí ktorýsi mudrc.[…]^[357] Do divadla sa teraz ani chodiť nedá, dávajú samé ľahké veci, výpravné veci, na čom len oči pásť. Iba minule dávali Gogoľovho Revízora, tak som šiel naň. Ten kus urobil na mňa veľmi hlboký dojem, že dva dni som bol ako zabitý. Ten koniec je veľmi tragický. Tu ho dávali veľmi dobre.

[…]^[358] Chcem zároveň s týmto listom odpísať i pánu advokátovi Hanzlíkovi do Bystrice,^[359] lebo ako vidím, ten človek mi je naklonený a ja ho budem musieť v istej záležitosti najprivátnejšej unúvať. Pravda, neviem, čo nato povie. Potrebujem totiž zimné šaty a menovite kabát. A naň groše teraz nemám. Tak aby on to zariadil, ak bude chcieť. Ako vieš, groše moje sú vyrátané na iné ciele a zimný kabát by potreboval už nový. Neviem, čo na to povie, uvidíme.

[…]^[360] Ostatne ja to už dávno viem, že som tam z grácie vypadol a to od toho času, čo som povedal, že u starého mládenca je lepšie. Ale ona mohla povážiť, že človek to, čo bolo, vždy akosi v krajšom svetle vidí, ako to, čo je. Tak i vtedy, keď som u Vás bol, zdalo sa mi, že u almášskeho tatíka lepšie bolo. A ono dnes vidím… Nie, nebudem to odvolávať, milosťpani by hneď Jurkovi písala a i tam by bolo na mňa zle. A ešte by povedala, že je to kvôli tej bravčovine; že ako Jakub kúpil za šošovicu prvorodenstvo, tak i ja že som predal almášskeho farára^[361] za bravčovinu. Ja som mu odpísal, aké martýrstvo znášam preňho! Nech vidí, aké je moje priateľstvo! A Ty že si ma nezastal, braček, nezaslúžiš, iba aby Ti na Kristkindla poslal tie zošity: an der schönen blauer Donau.^[362] Lebo ako vidím, zas si utratil pozíciu, ktorú som Ti celé leto pomáhal vydobýjať. Prorokujem Ti, že Ti bude prichodiť tie mreže dať vylámať takýmto spôsobom. Škoda, že som to len pred mesiacom nevedel! Ej, bol by ja vedel, čo mám robiť, teraz je už trochu pozde. Ale aby Vám ukázal, že ja viem byť veľkodušný — odpúšťam. Nielen to — chystám Vám prekvapenie k Novému roku!!! Tu je obyčaj na Nový rok prekvapovať. A nielen Vám: i almášskemu a vrženickému tatíkovi, či drženickému — Pukančanom; na Lôme pánom rodičom, vôbec celému Hontu, nevynímajúc ani Linku z Fúrie, či kúrie, ani Miša a Kocmanku.^[363] V čom to záleží — to je dnes moja tajnosť! Nie, ani Tebe nepoviem, Ty sa mi zdáš byť trochu nasiaknutý iným duchom. Ty bys’ ma vyzradil, ja chcem, aby to aspoň bola revanž za tú bravčovinu. Pokuta je toto citlivá, omnoho citlivejšia ako moja, bo známo, že milosťpani by celú šunku oferovala, keby vedela, čo ja viem.

Pozdrav všetkých srdečne, na Lôme, u Bernátov, Langych, Pepichov, notárov, i u Gálych i Janka Krúdych.^[364]

19. XII. 1891.^[365]