ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Záhreb 29. apríla 1928.^[1254]

(Na deň promócie.)^[1255]

Drahý kmotor a odteraz i môj slovutný kolega!

Pri príležitosti dnešnej slávnosti prijmi moje srdečné a úprimné blahoželania. Stojíš na prahu nového obdobia života, ba priam nového sveta. Keď bol život ťažký, v boji a v starostiach, vídaval si ho očami fantázie v čarovnom mámení ako nejaký nový druh zeme sľubov, raj, ktorý Ťa očakáva po námahe a práci. Ako kmotor, ale i ako kamarát alebo spoluobčan toho istého sveta, po ktorom si neprestajne tak túžil, vítam Ťa a prajem Ti, aby si v ňom našiel všetko, čo si v ňom tušil a čo si od neho očakával. Nech Ťa neprekvapia sklamania a neobkľúčia pochybnosti. Nech na ceste, na ktorú si vkročil, kvitnú samé kvety.

Tento deň som čakal s radosťou, že sa budeme spolu s Tebou radovať obaja. Zatiaľ pred samý úsvit toho dňa moja družka, ako vidíš, neprišla. Nedošla s nami, stratila sa vo zvláštnom svete.^[1256] Ja, osamotený, nemám odvahu vojsť do slávnostnej dvorany medzi ľudí opojených slasťou, kde nájdu iba nádeje a sľuby šťastnej budúcnosti, aby som nevniesol nezhodu a nepokazil Vašu veselosť. Dnes pred mojimi očami nie je kúzlo Vášho nového sveta, ale skutočnosť príliš ťažká a ukrutná.

Vidím ju vždy v záhrade pod stromom v jarnom kvete, ako ma očakáva a beží mi v ústrety zo skupiny svojich kamarátok, ktoré jej osud pridelil. Očakáva ma ako posla onoho sveta, v ktorom jej chýbala sila vydržať a ísť napred. V ňom bola fantázia a príliš mnoho ťažkostí a sklamaní. Tak sme tam spolu a predsa nie sme spolu, ale každý osamotený, každý v inom svete, čakajúci, či sa ešte zídeme — a preklenieme hlbokú priepasť medzi nimi.

Žiaľ, priepasť zostáva, ba sa ešte viac prehlbuje do priepasti. Jej svet je nám neprístupný ako náš jej. Ona sama si ho tak zriadila podľa svojich zásad, prosto, neobzerajúc sa na kompromisy. Nikdy nemala rada auream mediocritatem.^[1257] Alebo všetko, alebo nič. Pretože náš svet nikdy nedaruje „všetko“ — hoci tu i tu sa nám zdá, že niektorí šťastlivci majú všetko — ona keď nemá všetko a možno ani menej ako všetko, odvracia sa a hľadá útočisko vo svojom zvláštnom svete, ktorý si sama vytvorila.

Je vinná? My, normálne organizovaní tvrdíme, že je a preto sme ju dali tam, kde je. Vyčítali sme jej, že nejde po našich stopách, po chodníkoch, ktoré sa všelijako vinú medzi vežami, kde rozkazujú zariadenia nášho spoločenského života, a odkiaľ hádžu na nás, ktorí tadiaľ ideme, každým dňom ťažšie bremená a požiadavky, bez toho, aby sme videli pred sebou priamo určený cieľ. Vzali sme jej slobodu a postavili sme ju za naše ohrady, lebo sa nechce podriadiť bremenu, ktoré jej bolo priťažké. Tak je tam pod stromami vo svojom svete so svojimi kamarátkami, vyhodenými zo spoločnosti ako i ona, lebo nechcú vziať na seba jarmo, ktoré je ťažké ako Ježišovi kríž, keď ho niesol na Golgotu. My, ktorí sme sa ohradili proti nim, máme právo. Ale aj ony, keď sa dívajú na nás spoza svojich ohrád, si myslia, že sú v práve. Vidia pred sebou absolútno, neuznávajú relatívnosť.

Pravda je, že keď svet nakladá na nás čím ďalej, tým väčšie bremená, tak je tým viac takých, ktorí sa zdráhajú a zaostávajú na ceste. Koľko sa ich sklonilo do svojho zvláštneho sveta, kde vládne ich absolútno! Na nás sa pozerajú ako na nedokonalé bytosti, lebo nejdeme rovno, najkratšou cestou bez ohľadu na to, či vedie rovno do múru, alebo do priepasti. Nechápu, ako sa trápime, keď hľadáme krivoľaké cesty i po stranách, aby sme sa vyhli vežiam a jamám našich zariadení. Keby mali väčšinu, ako ju máme my dnes, vyšli by odtiaľ, kde sme ich zatvorili a na to isté miesto by zatvorili nás.

Kto má právo koho zatvoriť? My alebo oni? Vždy má právo väčšina. Ale — ale…

Všetko mi znie v uchu, čo mi povedala. „Keby sme urobili to — keby sme neurobili ono, tak…“ Keď sa pozriem, čo sa skrýva v slovách, vynorí sa mi pred oči obraz minulosti, čo užila a pretrpela. Ju, slabej postavy, život ukrutne napadol. Nevyzbrojila sa dosť bezohľadnosťou a sebeckosťou. Predstavujem si jej osamelé detstvo, keď jej rodinná hrdosť nedovolila vyhľadávať spoločnosť veselých detí, lebo to boli deti sedliacke. Aj mladosť mala utláčanú starými, ktorí čerpali zo života, dokiaľ mohli všetko, čo sa dalo, dokiaľ sa nepresýtili až do zhnusenia. Viaže ju iba sebectvom s ich spotrebovanou starobou, s bolesťami a túžbami. A vidím ju i ďalej pri mne ako sa postavila na moju stranu a po nejakom popude si naváľala na seba starosti a námahy viac ako mohla, či nemohla. Tak vidíme, že sa unavila, nemôže ísť dopredu. Zatvorila sa do svojho sveta a ostrým pohľadom prezerá tesné priesmyky, ktorými sa dostala tam, kde je. Nemôže v nich dopredu. Ale keď sa ja ukážem pod stromom, rozbehne sa mi v ústrety, raduje sa, že som u nej a spytuje sa, či nechcem s ňou ísť do jej tak jednoduchého a prostého sveta.

S týmito myšlienkami a náladou iste i podľa Tvojho náhľadu dobre robím, keď bočím od Tvojej slávnosti. Miesto seba posielam svoje najlepšie priania, nech Ti bude osud priaznivý. Osud, myslím, je v tomto prípade slovo bez pojmu. Keď sa lepšie prizrieme, vidíme, že to, čo nazývame osudom, v skutočnosti ani ním nie je. Miesto osudu obstojí vôľa, silné rozhodnutie. Máš cestu na výber, lebo si na križovatke: vyberaj. Ak pozbieraš sily a postavíš sa svojsky, nepochybujem, že budeš mať úspech. Vytvoríš sebe i svojim teplé príjemné hniezdo a zaopatríš si príjemnosti života, ba i slasti. Záleží na Tvojom rozhodnutí, v čom si praješ vidieť cieľ a zmysel života.

Slovák Štúr v onej dobe povedal: Postavili sme sa do služby ducha a vybrali sme si cestu života tŕnistú…^[1258] Tvoj nebohý otec postavil sa tiež do služby ducha,^[1259] lebo v celom živote hľadal viac šťastia iných ako svoje a bojoval proti všetkému, čo myslel, že nevedie k úžitku celku. Ale i teraz sú v našom stave čudní ľudia, ktorí sa viacej pozerajú na úžitok celku ako na seba a tak ich cesta vedie nešťastnými priesmykmi akejsi divej Albánie. Keby sa mohli vrátiť nazad, znovu by si vybrali tú istú zlú cestu, čo aj boli vyčerpaní a pobití. Hovoria, že najťažšia cesta je najkratšia.

Pozdravuje Ťa, objíma a bozkáva Tvoj kmotor a druh

dr. M. Bencúr