ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1017]Vážená správa!^[1018]

Prostredníctvom p. tajomníka pobočky Dalmácia prijal som dňa 13. mája t. r. jeden odpis listu, ktorý p. Juraj Jordan,^[1019] predseda pobočky Dalmácie, poslal Ústrednej Správe J. N. O. vo Valparaise, a druhý odpis má zostať v archíve pobočky Dalmácia. Spolu s odpisom dostal som aj list p. tajomníka pobočky, v ktorom sa mi oznamuje, že odpis je určený pre mňa a mojich druhov a že je to odpoveď p. Juraja Jordana na jednu časť listu, ktorý sme dňa 1. apríla poslali váž. správe, a to odpoveď najmä na onú časť, kde sa hovorí o článku p. M. Bartulicu, ktorý bol uverejnený v orgáne pobočky „Juhoslovanská domovina“^[1020] čís. 107.

Pretože som ja autorom spomenutého listu, ktorý som s niekoľkými inými poslal váž[enej] správe, odvažujem sa odpovedať na odpoveď p. Juraja Jordana, ale iba v mojom mene a nie v mene mojich bývalých druhov spolupodpisovateľov. Dôvod k tomuto postupu uvediem nižšie.

Kvôli pravde musím vyhlásiť, že sme sa naším listom z 1. apríla t. r., ktorý sme svojho času poslali váženej správe, usilovali s ňou vyrovnať a dostať sa do súladu. Najmä v tej časti, ktorú spomína p. Juraj Jordan, neobviňovali sme ho ani priamo, ani nepriamo a ani sme nič netvrdili, čo by nezodpovedalo pravde.

Skutočnosť je, že vážená správa dovolila uverejniť vo svojom orgáne „Juhoslovanská domovina“ na prednom mieste čís. 107 článok, ktorý napísal p. M. Bartulica. Vážená správa mohla jeho uverejnenie zakázať, ak by to uznala za vhodné, pretože „Juhoslovanská domovina“ je orgánom pobočky a Správa tejto pobočky bezpodmienečne rozhoduje o liste.

Skutočnosťou je, že ten článok má nadpis „Pozdrav bratom Juhoslovanom na krajnom juhu Ameriky“. Nemôže sa teda vzťahovať, ako teraz uvádza p. Juraj Jordan, na bratov Juhoslovanov v Antofagasti, ani v Buenos Aires, pretože tieto mestá sa nenachodia na krajnom juhu Ameriky. Článok sa môže vzťahovať iba na bratov Juhoslovanov v Punta Arenas. Toto moje tvrdenie potvrdzuje i tá okolnosť, že spomenutý článok bol uverejnený iba v „Juhoslovanskej domovine“, orgáne puntarenských Juhoslovanov, o ktorých písal, a nebol uverejnený v „Jadrane“, ktorý bez prirovnávania má väčší počet čitateľov ako naša „Domovina“,^[1021] a ani v žiadnom inom časopise v Južnej Amerike.

Skutočnosťou je i to, že sa p. M. Bartulica bez akejkoľvek pochybnosti inšpiroval k napísaniu článku iba informáciami, písanými alebo ústnymi, ktoré dostal odtiaľto z Punta Arenas, keďže nepozná Punta Arenas, ani tamojších Juhoslovanov. Nebol to jeho vlastný náhľad, ak i niekedy bol v Punta Arenos, hoci to nemohlo byť v poslednej dobe, takže si nezistil osobne príčiny roztržiek a nepokojov v našich radoch, o ktorých píše v spomenutom článku.

Skutočnosťou je, že list môj i mojich druhov z 1. apríla neuvádza meno, kto p. Bartulicu informoval a svojou informáciou inšpiroval, aby napísal článok v tej forme, ako ho napísal. Nie je teda pravda, že by sa to mohlo vzťahovať na p. Juraja Jordana. Je mi záhadné, odkiaľ berie p. Juraj Jordan toto tvrdenie, ktoré by sa nemohol nikto odvážiť vysloviť, a kde ešte napísať, a to preto, že nám absolútne nie je známe, odkiaľ p. Bartulica čerpal informácie o osobách a udalostiach v Punta Arenas.

Skutočnosťou je, že každý článok, už či bezvýznamný alebo dôležitý, ako každý literárny výtvor nemôže sa chytať vo vzduchu, ale musí mať svoj základ a musí byť napísaný pod vplyvom inšipirácie, ktorú autor čerpá z vlastného preskúmania alebo z cudzieho rozprávania a správ. V tomto zmysle sa hovorilo v našom liste z 1. apríla o článku p. M. Bartulicu, a ďalej, že bol inšpirovaný čistým vlastenectvom, lebo sa nezakladal na pravde a spravodlivosti.

V našom liste z 1. apríla neodsúdili sme p. M. Bartulicu ako vinníka, pretože sme vedeli, že článok sa nezakladal na vlastnom preskúmaní, a chápali sme, že i najlepšia informácia z tretej ruky nie je to, čo je vlastná skúsenosť. Povedali sme, že článok bol prenáhlený. Nepochybovali sme ani o jeho vlastenectve, ani o jeho šľachetnom úmysle a najmenej o morálnej integrite jeho pera. P. M. Bartulicu som si od začiatku vysoko cenil pre jeho morálnu nezávislosť, hlbokú erudíciu a vlastný zvláštny štýl, ktorý mu dáva niečo individuálneho, čo je jeho vlastné a čo sa od nikoho nenaučil. V tejto práci p. M. Bartulica nepotreboval obranu p. Juraja Jordana. Je to smutné, že p. Bartulica je do tejto veci zapletený bez svojej viny, a to len preto, že sa opieral o informáciu, ktorá, žiaľ, nezodpovedala pravde.

P. M. Bartulica nie je vinný, že v článku napísal: „Podľa všetkých znakov je vidno, že nepriateľská propaganda je medzi nami silná a že má za úlohu nás rozdvojiť a roztrhnúť. Dosť rušivo už zasiahla naše prostredie a pod vplyvom jej direktívy, ktorá je zákerná a skrytá, začali sa po našich kolóniách objavovať akési roztržky a akési incidenty a rodiť akési disidentské listy.“ Tak isto p. M. Bartulica nie je vinný, že ďalej píše:

„Všetci oni naši ľudia, slabí duchom a slabí vôľou, slabí charakterom…“ a tento odstavec končí slovami: „Naše strany si aj od celého nášho trpiaceho národa zaslúžia skutočný trest za národnú zradu, za zradu svätej národnej práce…“ Ešte raz opakujem, že nie je on vinný, že niečo takého napísal vo svojom článku, lebo čo píše, píše so svätým úmyslom, z čistého presvedčenia, že sme slabí duchom, slabí vôľou, slabí charakterom, že si od nášho trpiaceho národa zasluhujeme skutočný trest za národnú zradu svätej národnej práce. Avšak nie je o tom presvedčený z osobitného zistenia veci, ale na základe správy, informácie, teda inšpirácie, ako by sa ináč povedalo. Pretože táto informácia bola od začiatku až do konca nesprávna a nepravdivá, povedali sme, že žiaľ, pero M. Bartulicu bolo zneužité bez jeho zlého úmyslu, keďže on bol presvedčený, že jeho pramene sú vierohodné a že jeho pero slúži národu i za trest zrady.

Skutočnosť je teda nevývratná, že nám „bratom Juhoslovanom na krajnom juhu Ameriky“ vložil na čelo pečať národnej zrady, a to v orgáne našej pobočky, na ktorý orgán i my takto označení prispievame. Avšak pán predseda tejto pobočky si myslí, že všetko uspokojil, keď vo svojom liste jednoducho napísal: nie je pravda, že ten článok bol uverejnený na odporúčanie niektorého člena správy, pričom nám ním vkladá na čelo hneď vedľa pečate zrady ešte aj pečať klamstva, keď ako dôvod uvádza, že: „… jediný, kto to mohol urobiť, bol on, ale nemyslel pri tom na nič zlého, neurobil to, lebo to nepokl. za potrebné.“

A skutočne to nebolo potrebné. Prečo zvlášť redaktorovi doporučovať, keď p. Bartulica pripísal na originál tieto slová: „Prostredníctvom p. Juraja Jordana“ a potom ho doručil p. Jordanovi a p. Jordan ho sám dal redakcii časopisu. Načo ešte odporúčanie pre redaktora, keď do redakcie prišiel článok z ruky toho istého predsedu pobočky a ešte s poznámkou: „Prostredníctvom p. Juraja Jordana“. Nie, nebolo odporúčanie. Ja ho tiež chápem, nie tak kvôli odporúčaniu, ako za nepriamy príkaz. Redaktor to tiež tak pochopil, lebo článok hneď uverejnil, ako ani ináč nemohol urobiť, keďže je podriadený pobočke a predovšetkým predsedovi.

Vyššie som už zdôraznil, že vina nie je na p. M. Bartulicovi, ale na zlej správe. Ohradil som sa, že som niekoho priamo alebo nepriamo odsudzoval, lebo neviem, kto p. Bartulicu zle informoval o našich pomeroch. No, skutočnosť je nevývratná a svedkom je sám p. Jordan, lebo to bol p. Jordan, ktorý mal v rukách ten článok, dokiaľ bol ešte v rukopise. On mohol vtedy upozorniť p. M. Bartulicu, že článok nezodpovedá pravde a do duše uráža ľudí, ktorí nie sú vinní. Keby si bol vtedy p. predseda uvedomil svoje postavenie, bol by tiež vyčiarkol slová: „Prostredníctvom p. Juraja Jordana“ a nebol by článok vlastnoručne dodal do redakcie „Juhoslovanskej domoviny“. Bol by si v tej chvíli spomenul, že on je predsedom pobočky, že mu predsedníctvo nedovoľuje, aby spolupracoval na takej veci, ktorá jeho spoluobčanov pobočky, ako i jeho odporcov označuje pečaťou zrady, lebo odporcom bolo treba ukázať veľkodušnosť. A on predsa lepšie vedel ako hocikto iný, že v našich radoch nebolo nepriateľskej propagandy, že roztržka bola vyvolaná otázkou konzulátu a zostrená propagandou, ale nie „nepriateľskou“, ale priateľskou. Táto vznikla najprv na volebnom zhromaždení, avšak nijako nebola vytvorená tými, ktorí boli prehlásení za nespokojencov, disidentov a napokon i za zradcov národa.

Toľko, vážená správa, som pokladal za potrebné oznámiť váženej správe kvôli pravde a spravodlivosti a aby každá zostala na svojom pravom mieste.

A teraz potvrdzujúc, že som v poriaku prijal odpis listu p. predsedu, ktorý poslal Ústrednej správe vo Valparaise, musím s povinnou úctou oznámiť váženej správe, že som ho ďalej neposlal „druhom“ nespokojencom, ako to bolo naznačené v liste p. tajomníka, a že ho ani nechcem ďalej poslať. Robím to preto, lebo sa nepokladám za vodcu a náčelníka nejakej skupiny spolučlenov pobočky, alebo ako sú ešte i teraz nazývaní nespokojencami tí, ktorí list poslaný správe dňa 1. apríla spolu so mnou podpísali. Ak som bol vtedy náčelníkom nespokojencov, dnes by ma vážená správa nemala za takého pokladať, lebo od 7. apríla sa okolnosti veľmi zmenili. Skupina nespokojencov sa viacej neschádza, ani nejestvuje v tom zložení, v ktorom jestvovala 1. apríla tohto roku. Prial by som si byť členom pobočky ako hocikto iný, bez toho, aby sa mi podstrkovalo náčelníctvo v skupinách a klikách členstva. Nikdy som nebol stúpencom treníc a intríg, takže by mi to ťažko padlo, keby ma v Punta Arenas stihol taký osud. Vážená správa iste vie, že zhromaždenie terajších nespokojencov sa vytvorilo prirodzeným vývojom udalostí v posledných bojoch. Pod nátlakom nutnosti, po prudkých výtržnostiach na volebnom zhromaždení pripojil som sa i ja ako aj niektorí z mojich priateľov, ktorí sa neodlúčili odo mňa v dňoch skúšky, k tomuto zhromaždeniu. No my, ktorí sme sa v boji o konzulát usilovali zachovať nestrannosť,^[1022] ponechali sme si aj v tomto zhromaždení naše pôvodné zásady a nijako sme ich neodhadzovali, ako nám to vyčítala väčšina. So zhromaždením sme bojovali za slobodu názoru i presvedčenia, za disciplínu, ktorá podľa nás mala platiť nielen pre menšinu, ale aj pre väčšinu.

Potom, keď sa vášne trochu upokojili, usilovali sme sa, aby sa vec bratsky usporiadala. Zhromaždenie nespokojencov, hoci málopočetné, urobilo prvý krok a poslalo 1. apríla list váženej správe. Avšak jeho jeden bod bol podnetom pre p. predsedu, aby naň dnešným listom odpovedal. Tento list našiel u váženej správy bratský ohlas a zamyslenie. Napokon sa konala i spoločná schôdza medzi „nespokojencami“ a členmi váženej správy, ktorá sľubovala veľmi pekný výsledok. Bola snaha, aby sa všetko obojstranne priateľsky urovnalo a dokonca niektorí z „nespokojencov“ boli poctení váženou správou, aby spolupracovali v niektorých vážnych prácach pobočky k prospechu juhoslovanskej propagandy v Amerike. Po tejto schôdzi skupina „nespokojencov“ sa viacej nezišla. Ja i moji priatelia pokladali sme naše zhromaždenie „nespokojencov“ v zmenených okolnostiach za zbytočné, ba dokonca škodlivé pre jednotu a úspešnú prácu. Na schôdzke pobočky dňa 11. mája t. r., kedy vážená správa pokladala za vhodné, aby sa kolektívne vzdala, som prehlásil a potom aj p. Luka Bonačić,^[1023] že my sa považujeme za členov pobočky ako každý iný, že chceme spolupracovať v Organizácii, že nevidíme dôvod, pre ktorý by sa malo prijať rozhodnutie správy, pretože sa teší všeobecnej dôvere. Skupina „nespokojencov“ bola teda na ceste, aby naviazala na prácu, kde ju prerušili horespomenuté udalosti. Bolo treba ešte akosi dosť trpezlivosti, vychádzať si v ústrety druhej strane, ako to dovoľovala hrdosť. V ústrety vychádzala aj vážená správa a na poslednej rozprave ukázal sa aj srdečný, bratský tón medzi jednou a druhou stranou. A keď tu 13. mája, dva dni po mojom vyhlásení na zhromaždení, dostal som od váženej správy spis, ktorý pôsobil na moje ilúzie ako ľadová voda, lebo po malom prímerí vyhlásil nový alebo lepšie povedané starý boj. Sám pán predseda uznal za vhodné odhaliť staré rany a hľadať, kde sa odsudzoval. Za akým účelom sa to stalo, nechápem, ale vážená správa ho asi pochopila a schválila, keď rozhodla, že sa vráti opäť na starú cestu, z ktorej sa pokúšala vystúpiť, keď nám išla v ústrety.

Obsah listu teda z uvedených dôvodov nemôžem oznámiť. Ak teda si myslí vážená správa, že tento list, ktorý som dostal a ktorý napísal p. predseda, by mohol posilniť jednotu, svornosť, bratskú lásku a disciplínu medzi nami, potom nepotrebuje nič iného, ako odpis spomenutého listu priamo doručiť každému jednotlivému podpisovateľovi.

S juhoslovanským pozdravom znamenám sa s vynikajúcou úctou váženej správe oddaný

dr. M. Bencúr

Punta Arenas 14. mája 1918