Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Jana Leščáková, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný, Martina Chabadová, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Dominika Gráfová, Ivana Hodošiová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 114 | čitateľov |
[413]Ďurko môj drahý!
Habent sua fata libelli — ali i litterae.[414]
[…][415] Bolo mi veľmi ľúto, čítajúc o Pukanci,[416] že nemohol som sa prihlásiť. Čert nespí, ak mám doktorát, ešte by ma boli zvolili pri Tvojej protekcii na oboch stranách. I zinadiaľ, zo dvoch miest, volali ma za doktora — hrozne ma to rozčúlilo, lebo ináč si už ani nemyslím, len že ma chcú vysmievať pre moje večité kandidátstvo. No myslím, kto sa na konci smeje, najlepšie sa smeje a ja pevne dúfam, že predsa sa len kedysi zasmejem.
Vo fašiangy som bol dosť veselej mysle. Náš večierok, ak je smerodajné číslo — bol skvelý. Žofínsky sál bol preplnený, lebo na konci programu, bez môjho vedomia dali: po prípade tanec. Nech to viem, tak prednášku nesľúbim. Skutočne nahnalo sa publika, problematickej ceny, ovšem, — a ja, vidiac duševnú úroveň, začal som prednášať o slov[enskej] kuchyni. Bolo to tak vydarené, že za každou vetou sa to všetko smialo. Ostatne Ti to Dobronivci snáď rozprávali, ako i môj výlet na Bílou Horu, o ktorom sa v celej Prahe dva dni hovorilo. Bolo totiž moc vozov, takže sa to považovalo už za průvod a veľké zástupy elegantného publika obdivovali predpotopné koče, s koňmi opentlenými a s nami pasažiermi divnými. Vtedy som si pripadal ako komediant a nebol by povďačný, keby ma tak dáky Slovák tam bol videl.
Moja prednáška mala veľký úspech — už ma domŕzajú zo Slávie, aby tam na jour fix[417] prednášal a výbor etnog[rafickej] výstavy[418] ma povolal, aby vstúpil doň. Ja teraz všetko odmietam a nikomu sa nedávam strhnúť do verejnej činnosti ani za svet. Ja som už v Prahe navždy odspolkáril[419] a moja úloha je celkom tu dohratá. Iba čo som písal o oravskom hlade po tieto dni do dvoch čísel Nár[odných] Listov a do Času.[420] Krem štúdia, vlastne popri ňom, upravil som svoju povesť pod tlač — Dies irae, ktorá sa odohráva roku 1874, keď bola u nás cholera. Je 7 hárkov husto písaných, takže vyjde nákladom Naklad[ateľského] spolku v Martine a ja, poneváč je téma dosť pošmúrna, bárs momentky daktoré nie sú raz bez humoru, predsa aspoň jednu kresbu pripojím,[421] aby zošit bol celých 10 hárkov. Ostatne neviem, ako redaktor Škultéty v tom rozhodne. On ma tuho napeká a chlácholí honorárom, len aby to ta poslal a ja to idem odročiť až do novembra, lebo sa bojím, že s tým bude fiasko. Pováž si len smelosť: v povesti prichodí prespanka, chlap, ktorý ju prespal i s celou famíliou a podobné krásne veci, ba i choroba je opísaná, bárs som sa vystríhal napádať slabé nervy v tomto ohľade nášho p. t. publika. Ale ináč to nemožno — treba sa smelšie rozpísať, ak človek nechce večne zostať pri idylách a la Gessner.[422] A ja, ako vieš, seriózne sa chystám na román z revolúcie.[423] Horšie je to s kresbou, tiež už hotovou, kde som sa trochu neopatrne dotkol pomeru medzi farárom a rechtorom.[424] Papulnatí rechtori a ortodoxi-farári ma ukameňujú — to viem. A hľadel som to vyhodiť von, ale nijako mi to nejde a tak ma čosi pokúša, že by mi to rebrá vystavilo, keby to zamlčal zbabele. Ale ako vravím, z opatrnosti to nedám až v novembri do tlače, keďže, keď ma budú kameňovať, už, ak boh dá, budem doktorom a tak nič zlého sa nestane vratkej lodičke mojej existencie dobrodružnej. Bývam teraz i cez nedele doma, lebo pi. Neureutterovej, keď ona to nechce urobiť, teda zľahla kuchárka, má chlapca ako dubec. Pi. N[euretterová] sa šla vystonať z toho do Abazzie, neviem, či nezamrzla, lebo tam panuje teraz bóra. Neboj sa, že pre tú kuchárku máme opletačky my, hostia. Už si ju i vzal Neur[reutterov] podriadený, strážnik u cla: dekórum teda neutrpelo. Kmotrom som bol ja a jedna slečna…[425] Bývam najviac doma a to sám. Iba v noci spáva v susednej izbe dievča asi 18 ročné, dosť takto k svetu. Moja gazdiná totiž po Vianociach sa zbláznila, ja som ju transportoval do krajinského blázinca. Pravdepodobne sa budem 1. apr[íla] stadeto sťahovať, lebo nemienia sestry gazdinej tento kvartír naďalej podržať. K holkám som prívetivý, ako doktor má byť, ale cele chladný a odmeraný — teda si nemysli, že sa dejú nočné výlety a prelety do susedov. Z patologickej anatómie som si musel vziať kurz, pitvám teraz denne o dušu, až sa hory zelenajú.
Tvoju naozaj veľmi obšírnu správu o voľbách čítal som s velikým pôžitkom a zadosťučinením.[426] Som ti povďačný za ňu. Tvoje stanovisko ako Slováka pritom by musel odobriť najväčší ortodox. Bár by sa tak všade zasahovalo do verejných vecí, neboli by sme takí opovržení doma ale i tu, za hranicami. Ja som sa nikde nesmel ukázať, známi a kamaráti Česi brúsili si vtip na vyzvaní ústredného výboru strany slovenskej.[427] My tu sme sa hanbili ako psi, lebo vzdor všetkému je vidno na celom enunciamente,[428] že je to len verejné priznanie slabosti. Veľmi dôležité je to, čo hovoríš, že nezahadzujeme od seba vodcovstvo. Je to len výhoda pre celok, keď jednotlivec náš zaimponuje tamtým, že má v ľude také korene. Ak dakedy budem mať spôsob, nikdy nezmeškám tým smerom pôsobiť, ako si Ty, lebo nateraz je to jediná, výlučná cesta. Veď to všade ide tak, že si ľudia robia vzájomné koncesie a koristia pre dobro svojej strany, kde a ako môžu. Že Ťa vymačkajú, odhodia atď., to je formula politických detí, medzi ktoré — nemôžem si pomôcť — patrí i Tvoj zákonník.[429] On sa Ti tak drží svojho, do čoho sa raz zahryzne, že s tým nenie možno protivníkovi vychádzať, ani paktovať, to je typ „starej školy“. Disciplína musí byť v strane, nech je i v našej: ale čo je pre mňa za formu tzv. Ústr[edný] voleb[ný] výbor str[any] nár[odnej]?# Kto mu dal mandát, kedy? ako? […][430] Hľa dr. Kubina[431] tiež by nebol v parlamente, keby bol zákonník ako Tvoj brat. A ten je tam treba, škoda ale, že on neinterpeloval vládu o oravskom hlade — mohol hneď obrátiť na seba pozornosť. Lebo ak to zamešká, stratí sa medzi bezfarebnými a za päť rokov sa obšuchá, že ho vlastný okres zunuje, poneváč nesplní nádeje. Nie je to ozaj dobrá zásada, vyhýbať sa pánom ako ohňu — človek môže s nimi obcovať, ale zato nemusí byť ani lump, ani kurváč, ani kartár, lebo Janko[432] sa len toho vlastne bojí.
Ja síce nebažím za tzv. panskou spoločnosťou, ba mám proti nej velikú nechuť a predsudky — ale kde ma osud vrhne, ja sa uťahovať nebudem od verejných vecí a stanem sa takým lokálnym patriotom, že ľudia i hlavou budú krútiť nado mnou. Lebo ak má byť dačo z nás: treba národnú vec vždy odieť do lokálneho kepeňa. Tu to robili tak, i robia dosiaľ a národnú vec spraví taký mladočeský radikál[433] i z obecného bachtára. Ale zato majú ľud mocný a neboja sa nič. A keď sme my raz v uh[orskej] krajine, my musíme uznať fakty a žiť tam, ale nie kdesi vo vybájenej akejsi zemi. Nár[odnie] nov[iny], to som už moc ráz povedal: z pohodlia sú panslávske a píšu o troch svetoch v Ázii, do ktorej nás nič; lebo keby písali o turčianskom hlade, o planých cestách, o martinskom kostole atď., mali by hneď nepriateľov plno na všetky strany. Z tých už nikdy nič nebude — ja im prorokujem veľmi biednu smrť.
Braček, Ty si veľmi nediskrétny, keď si vyklebetil Margitke,[434] čo nebolo pre ňu. A ešte jej dáš to i čítať. Vidíš, ja by to už neurobil. A maj sa na pozore, aby som Ťa horšie nepochrámal, ako v Mišovi! Margitka je dievča pekné — aspoň bola! — spôsobné a — r. st. Čo si Ty urobil, to je už krok veľmi-veľmi akýsi na neisto. Ostatne i tak si moc nerobím z toho, lebo na Vaše strany bohviekedy sa dostanem. Nemyslel som, že sa vec tak rozhlási a Pohľady budú tak hľadaná vec.[435] Ja som sa nazdal, že to ostane v kruhu Slovákov a tí predsa nebudú behať k tamtej strane to ukazovať tým viac, že Ty si ozaj v tom komisne angažovaný. Ty sa ale vyhovor na mňa, ja v Bátovciach nikoho neznám okrem Fabiánovcov,[436] teda, som nemohol o nikom tam písať. To sa môže považovať, ako vymyslená epizóda na posolenie nudnej rozprávky o Mišovi, a skutočne len ako taká ta prišla. Ak sa dakomu zapáči, predpisovať mi, ako o čom mám písať — v tom ma nájde vždy hotového, lebo v tom si predpisovať nedám nikomu, ani urazenej Tinke, ani inému. Ak sa mu to nepáči — tam je tlačová porota, a ak ani to nie — tu som ja. Hockoho sa ja nezľaknem — od Vianoc sa učím šermovať u majstra Aspekla, ktorý bol fechmajstrom[437] na vojenskej akadémii vo Vied[enskom] Novom Meste. Bárs mi to ide biedne, bo ruky sú slabé, predsa len do konca roku budem vedieť iste toľko, že sa nazľaknem nikoho tak chytro. […][438]
Z histórie D. z Tr. si ja nič nerobím. Ja som celkom odložil ten projekt, už neurobím ani pokus, kým sa dakde neosadím. Aspoň budem mať celkom voľnú ruku na všetky strany. Ožením sa tam, kde ma náhoda zanesie. Ak nenájdem pre seba súcu — nehám všetko tak. Čo sa týka mojej hygieny — ja už ženu môžem i celkom postrádať a ak mi jej bude treba — Bože, na svete ich je hať. Neženatý človek má výhodu i tú, že ja ako štaatskripeľ, nech si vezmem Irenku,[439] tiež kripľa — naplníme si dom všakovými lekármi: takto ale chlapcov majú bratia a sestra dosť — adoptujem si, ktorho a kedy budem chcieť, ak by ma nadišli otcovské dáke city. Ja aspoň neviem, s ktorou by mohol byť teraz už šťastný. Taký hnusný handel, aký pred tvárou celej Európy spáchal Stodola s Polónyim,[440] hnusil by sa môjmu lepšiemu presvedčeniu. Smutná vec, že naše národné pomery sú už dosť široké vypestovať takéto zarmucujúce prípady. Keby ja bol Pauliny,[441] ja by toho filistra a lakomca verejne dehonestoval, že by ho ostatnia suka neobsíkala. Veru divné zjavy to idú u nás na površie!
[…][442] Aby si veľmi nespyšnel, že len Ty z jednej misy jedávaš s pánmi, ja Ti tiež oznamujem, že k pánom chodievam. Zajtra totiž povediem deputáciu slovenských študentov ku gr[ófovi] Harrachovi, ďakovať mu za 500 zl., ktoré daroval hladujúcim Oravcom a za vyzvanie v novinách od neho napísané „pro milé, drahé bratry naše, Slováky pod Tatrami“.[443] Pôjdeme do snemovne k nemu, uvidím, čo povie. Ak by mi jednu z komtes ponúkol, hneď Ťa zavolám za družbu […][444]
Sám neviem, či som v Orave, či v Prahe. Vietor funí obrovský, avšak sa formálne valí od včasného rána až dosiaľ […][445]
Keď teraz už pozdravujem všetkých dobrých priateľov a známych: pána brata umolestovaného voľbami, Pukančanov, v Bátovciach a Šándora, taktiež Miška a Kocmanku,[446] zostávam Tvoj úprimný brat
M.
11. III. 892.
Keď mi budeš písať, rekomandovane, už neadresuj na špitál, aby nemal oštary, ale K. Weinberge N°° 519. II. St.
Servus!
[413] Jurovi Slávikovi 11. 3. 1892.
Menšíkov odpis zlomku Kukučínovho listu, uložený v LAMS v Martine. Štefan Letz v článku Pražské listy Martina Kukučína publikuje z listu iba časť a datuje ju 11. 4. 1892. Pozri list č. 17.
Menšíkova poznámka: Formát veliký, 22.5 × 14.5, hustě, drobným stojatým písmem psáno, na pěti str. Jur. Slávikovi v Bátovcích na Almáši? bratovi dobronivského. Na koniec dátum 11. III. 892.
[414] Majú svoje osudy knihy — ale i listy (lat.)
[415] (Odepsal mu po obdržení svinských věcí, ale list zůstal na stolku.)
(Jeho dlouhý list, vlastně denník z Bátoviec — dostal po dlouhých kalam., byl poslán poste restante, nechtěli mu ho vydat, šel na ředitelstvo k Šafaříkovi, tam náhodou i starý Neureutter list dostal, frajle dostala vynadáno. Proto se odpověď opozdila.)
(Pochutnali si na vepřových věcech) „Ďakujem všetkým i Šandorovi, ja len zásluhy od seba odmietam, lebo nie ja som príčina, že má pekné malé ruky.“ (Měl 25. II. zkoušku z interní, udélal ji u Maixnera eminenti cum effectu. Učí se, snad koncem máje bude mít II. rig. s krku a do Nového roku bude doktorem. Dostal zase katar hrtanu a trachei a kašle dosud jako starý Kubinyi.)
[416] V Národných novinách (23, 1892, č. 1) bol vypísaný súbeh na miesto lekára v Pukanci.
[417] T. j. v schôdzkový deň. Nie je známe, či Kukučín mal túto prednášku.
[418] Spolok Detvan však úzko spolupracoval s týmto výborom a Kukučín sa práce aktívne zúčastnil. Detvan zastupoval však Jozef Minárik (1868 — 1928).
[419] Bencúr odmietol napr. prijať predsednícke miesto v spolku Detvan (29. 11. 1892).
[420] Nepodpísané správy o hlade na Orave sú v Národných listoch 33, 1892, č. 65 a 71 z 5. a 11. marca (O hladu v oravské stolici, Bratřím pod Tatrami) a v Čase 6, 1892, č. 11 z 12. marca, s. 174 (Hlad v Oravě). Články sú uverejnené v knihe Martin Kukučín: Dielo XX, Bratislava 1971, s. 379 — 389.
[421] Novela Dies irae… vyšla samostatne.
[422] Salomon Gessner (1730 — 1788), nemecký idylický básnik, maliar a rytec.
[423] Z revolučných, vlastne predrevolučných — a porevolučných čias napísal Kukučín romány až po návrate z Ameriky. Vyšli až po jeho smrti (1929).
[424] V tie časy podobnú kresbu neuverejnil.
[425] Vybodkoval Menšík alebo Kukučín.
[426] Nepodarilo sa zistiť, či ide o listovnú alebo publikovanú správu, ale pravdepodobne je z nezachovaného listu.
[427] Osvedčenie Ústredného volebného výboru slovenskej strany z 9. januára 1892, uverejnené v Národných novinách 12. januára 1892, vyzývalo slovenských občanov, aby sa pre národnostné perzekúcie nezúčastnili aktívne ani pasívne na voľbách do krajinského snemu.
[428] Vyhláške, vyhlásení (z lat.)
[429] Ján Slávik písal aj pod týmto pseudonymom.
[430] Text vybodkoval pravdepodobne J. Menšík.
[431] Dr. Jozef Kubina, advokát v Svätom Jáne, (dnešnom Liptovskom), 28. 1. 1892 zvíťazil vo voľbách za poslanca do snemu.
[432] Pravdepodobne Ján Slávik.
[433] Stúpenec Národnej strany svobodomyslnej, tzv. mladočeskej, ktorá existovala v r. 1874 — 1918. Bola stranou českej buržoázie, zmýšľajúcej národne-uvedomele, liberálne a buržoázno-demokraticky.
[434] Pravdepodobne prototyp z poviedky Mišo.
[435] T. j. čísla, v ktorých bola uverejnená Kukučínova poviedka Mišo.
[436] Rodina Vendelína Fabiána, ktorý bol po r. 1871 učiteľom v Bátovciach.
[437] Učiteľom šermu (z nem.)
[438] Menšík: (Na zdraví mu to působí znamenitě, ačkoli rány šavlí i skrz polštáře velmi bolí). (Ptá se, kdy mu bude gratulovat k zasnoubení.)
[439] Štátny mrzák (z nem.)
[440] Azda narážka na veľkú svadbu Vincencie Polónyi s Emilom Stodolom (*1862), advokátom v Mikuláši, ktorá bola v Bukurešti 8. 5. 1892. (Svedkom na svadbe bol S. H. Vajanský. Pozri Korešpondencia S. H. Vajanského V, Bratislava 1972, s. 31 — 32 a 361.) Otec Vincencie Gabriel pochádzal z Kláštora pod Znievom, odišiel do Rumunska najprv za pomocníka do obchodu, neskôr sa osamostatnil a zbohatol (mal v Bukurešti na hlavnej ulici obchod s jemnou bielizňou). Za ženu mal Turčianku. Vychovali päť detí v slovenskom duchu. Polónyi napísal do Martina, aby mu poslali súceho ženícha-Slováka pre najstaršiu dcéru. Takto sa dostal Stodola na vohľady do Bukurešti. (Pozri o tom i Ivan Stodola: Náš strýko Aurel. Bratislava 1968, s. 116 — 177).
[441] Pravdepodobne Zigmund Pauliny-Tóth (1865 — 1906).
[442] (Do Dobronivé psal nedávno. Janko se naň hněvá, dává mu rady o 3. rigor., ale je teprve v 2. Církevníci mu píši pamflety, když káže jim o nečistotě, — aby je políbil v řiť, že je také takový.)
[443] Jan Nep. Harrach (1828 — 1909) bol dlho na čele českého národného politického a hospodárskeho života. 8. februára 1892 napísal výzvu na pomoc hladujúcim Oravcom, ktorú spomína Kukučín.
[444] Poznámka J. Menšíka: (Vtipkuje na Slávika).
[445] Text vybodkoval J. Menšík.
[446] T. j. Jána Slávika… Alexandra Bernátha a prototypy poviedky Mišo.
— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam