ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

27. februára 1889.

^[215]Drahý priateľu!

Ako už z tohto lístoku vidíš, v dobrom zdraví i v dobrom poriadku som obdržal Tvoju dupľovanú a mnohostrannú zásielku. Veru ani neviem, kde nájsť slová, aby Tebe i Tvojim spoločníkom a lepšie spoločníčkam sa za to hodným a primeraným slovom a spôsobom poďakovať. Robím to teda celkom obyčajne, bez všetkých okrás, tak ako mi slová do pera idú. Je toto toho roku už druhá zásielka mäsa, ktorá na moje meno do špitála prišla. I môžeš si predstaviť, čo sa tam zas včera robilo, keď ma pán Javůrek c. kr. portýr špitála zavolal, že majú tady vopět maso. Mäso som dal dovliecť domov od drotárikov, ktorí, kde ma vidia, všade za mnou bežia^[216] i do samého špitála a tu doma od svojich domácich duchov (kolegu Szmetanayho a dvoch starých panien, panej a pána „geschah ein allgemeines Schütteln des Kopfes“,^[217] že je to totiž už nie s kostolným riadom, mne, ktorý som vždy tvrdil, že rodiny žiadnej nemám, od ktorej mal by čo očakávať, mne dostávam takto nápadne pak za pakom so šunkami a svinským Zubehörom.^[218] A keby si vedel, aké už staré panny sú vynaliezavé. Za tými šunkovými ováciami ňuchajú pekné biele zásterky a „karmínové rtíky“ a krútia oči k nebesiam nad skazenosťou dnešnej mládeže. Dobre lebo nebárs, otvorím pak a tu sa vyvalí z neho list, a z obálky známe bankovky, ktoré som hneď schoval, ako nik nespozoroval a aby ešte nepovedali, že „moja“ ma „vydržuje“.

Amice, keď som Tvoj list prečítal, cítil som sa, ani keby mi bol dakto zaplatil dve túry na Ringlšpíli, k čomu — môžeš si myslieť, prispeli tie biele rúčky i tie karmínové rtíky. Pane bože — zvolal som ja v extáze — teda si ty predsa len taký tvor, za ktorý orodujú i také stvoreniatka, o ktorých si myslel, že o teba sa neozrú! Ale veru vzdor všetkému tomu, že ten pocit ma oduševňoval, jedoval som sa na Teba, že si len tak to nadštrkol, zaluskol a potom pretiahol závoj nad svojím tajomstvom. Máš moju celú minulú noc na svedomí, lebo sa mi len o nich snívalo a dnes vo špitáli som už chcel jedno dievčatko, šumné a tiež s karmínovými rtíky osloviť, či tam nebola i ona, ale som sa spamätal a s doktorskou na pohľad chladnokrvnosťou preklepal ku všeobecnej i svojej spokojnosti. Nuž nedobre si to urobil, že čo si začal, nepovedal si celkom.

V minulom čase dostal som viac peňažitých zásielok z toho okolia, kde si Ty,^[219] zo Zvolenskej, takže mi je to i nápadné a prišiel som k tomu presvedčeniu, že sa to deje dľa čiehosi plánu a na čiesi urgovanie, lebo ja v tom ohľade som sa nikam s prosbou neobrátil. Kto je to ten neznámy, ja tuším, ba predobre viem, že sa naňho nehnevám, je vec istá, a že Ti jeho meno nepoviem, to považuj za „revanche“ pre karmínové „rtíky“, ktoré si my Ty detto zamlčal. Moja vďačnosť je veľká, prevyšuje ju len akýsi pocit ťažkej zodpovednosti. Ja, totiž dieťa Slovenska, lebo ma ono takrečeno tu udržiava, musím so sebou rátať, či som ja hoden toľkých dôkazov lásky, koľko som ich skutočne dostal a či vyplním nádeje a očakávania, ktoré mnohí za dobré uznali k mojej osobe a chatrným silám pripútať? Keď si povážim, koľko ráz boli Slováci sklamaní v ľuďoch, za ktorých bol hotový každý vložiť ruku do ohňa, tu moje obavy sú viac než základné. Lebo keď i vystúpim do života, či tam vyvediem niečo neobyčajného? Budem ľudí troviť a najviac Vám eklézii dopomáhať k zárobku.^[220] Ale On pruží sily k práci veľmi mocne, sily, ktoré by často poklesnúť by chceli, lebo vieš, v mojom veku sa už hrozne zle študuje, lebo čo dvadsaťročný mladík pochopí razom a o čo sa viac neozrie, to my starí študentskí veteráni, keď i pochopíme, hneď neodhodíme, ale nad tým škrupulujeme a ťaháme ďalšie konzekvencie, na čo u medicíny nenie na mieste, lebo medecína žiada — nauč sa a čuš.

Z príležitosti tej, že som viac tých zásielok dostal, umienil som si tuho, že v lete, ak len bude možné, urobím výlet tam v tie strany, lebo, hľa, mám tam i rodinu pána Szontagha,^[221] ktorý ma už tiež citovať dal. Ergo^[222] v Martine sa budeme azda môcť o tom definitívne dohovoriť. To sa rozumie, že na Almáš by prišiel, ale iba pod tou podmienkou, ak do tých čias nevpluješ do prístavu tichého manželského,^[223] lebo v tom prípade by som sa toho zriekol. Že prečo? To by mal z diskrétnosti zamlčať, ale vediac, že Ty s tým na trh nepôjdeš a vec sama o niekoľko dní azda vyjde na svetlo, tak Ti poviem. Vec je tá, že kde ja dlhší čas na vakácie sa usalaším, ak je na dačo súca pani v dome, hneď Ti so mnou príde i požehnanie s góľou.^[224] Ja som to považoval dosiaľ len za náhodu, ale teraz nahliadam, že je to stelesnenie dikta: Dávajte a budeť vám dáno — totiž že boh za mňa a čo mne preukážu, touto cestou ľuďom nahrádza.^[225]

Akže sa to stane, že v tie strany prídem, potom budem zoči-voči vidieť tie karmínové rtíky a rúčky, čo za mňa tak pekne a skvele orodovali. Do tých čias, ak sa Ty nado mnou nezmiluješ, neostáva, ako Maul halten^[226] podľa austriackého reglementu a čušať a trpezlive očakávať. Len jedného sa bojím, totiž sklamania. Ja sa nesklamem, viem, lebo ich mám živo pred očami, ako si ich predstavujem a moja fantázia je nie štedrá čo do predstáv na ženské postavy, ale skôr ony sa sklamú. Často som to pozoroval, že komu som sa zblížil, zvlášť ak to bola, sit venia verbo,^[227] žena, že sa odvrátila odo mňa a po krátkom čase na tvári jej bolo čítať sklamanie. Božínku, nenarodil som sa ani v Paríži, ani v Londýne, ale len v Jasenovej a môj otec nosil krpce i starý otec, a ja ich možno tiež budem ešte nosiť, lebo sa ničoho nehodno odriekať, hovorí porekadlo. Nuž nie div, že veru veľmi ďaleko padám od ideálu, ktorý si také dievča o šikovnom a hodnom chlapíkovi utvorí. Stalo sa mi v Liptove, v jednom slávnom meste,^[228] že dievčatá odo mňa utiekli. No, reku, to je už primoc a cítil som sa skutočne urazený. Iba potom mi ktosi vysvetlil, že sa ma zľakli, že ich vraj opíšem. Nož pováž, či ženské pokolenie má právo sa na mňa hnevať? Čo dobrého o nich viem a tuším, všetko poviem, a zlé — lebo i toho je tam dosť, zamlčím a zakryjem, a predsa sa ma boja. Tak i doma sa vlani richtoval na mňa richtár, že vynesie uzavretie, ktorým ma z obce vyobcuje a sused Káčer richtoval si kolík, ktorým ma uvíta, že som ho v Rysavej jalovici opísal. Ale tí sa aspoň nebáli a dali si povedať a sused Káčer sa už nehnevá, že ho deti Krtom prezývajú.

[…]^[229] Že o mojom osude hovoríte, bože, ja sa nehnevám. Kto by sa aj hneval, keď také rozhovory majú taký výsledok! Krom toho môj lós nenie pred svetom žiadnou tajnosťou, ani nemám príčin, aby som z toho tajnosti robil, tým menej, že ja som si ho nezavinil, ani môj otec, ani môj starý otec. Chudoba vraj žiadna hanba medzi poriadnymi ľuďmi, a čo hovoria neporiadni, na to si zahvízdam, hlavu si nad tým lámať nemám kedy. Že som ja zemanom, to je pravda, a síce šoltýs „nobilis palatinianus“,^[230] to môžeš starému pánovi povedať, k tomu moja bočná línia po Jozefovi B.,^[231] známom tereziánskom spisovateľovi je skutočne zemianska, dostala diplom od Jozefa II.^[232] a maliar Benczur Gyula,^[233] ačpráve je len tak šoltýs ako ja, vynáša sa predsa, že je zeman a potomok toho Jozefa, Egészségére váljék, nem kérek belöle!^[234] Lebo Janoška tvrdí, že máme, vlastne majú svoj predikát „de Üszranecz“,^[235] to je vrch nad Jasenovou.

Pozdravujem všetkých, ďakuj im v mojom mene za dar. Tvoje vyzvanie na konci listu, ak prídem do takého postavenia, neostane nepovšimnuté.

Objíma Ťa Tvoj úprimný priateľ,

Matej Bencúr.

27. II. 889.