ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[662]Drahý brat môj!

Tvoj brat z Dobronivej mi zase tak vypucoval žalúdok, že to ani do dvoch týždňov všetko nepoprehĺtam, tie fajnové i menej fajnové štulce do rebár […]^[663]

Teraz už len mňa nech Boh chráni, aby prišiel ku mne a videl moju tzv. domácnosť. Ja myslím, že by hneď hodil na mňa kríž, že som ja už „nenapraviteľný“. Mám síce kvartieľ tak elegantný ako župan oravský: 5 chýž dolu a tri chyže u šufitu,^[664] t. j. pod dachom s kuchyňou: ale dosiaľ obývam iba 2 a v 3. mám apatéku. A keby videl môj mobiliar^[665] v tých dvoch izbách, zalomil by rukami. Nieto tam garnitúr, ani podvecí, všetko je to len ad hoc^[666]. V celom dome nespáva nikto, iba ja sám, lebo v ňom je sklep a sklady Didolićov a ženská škola.^[667] Kuchárky ani slúžky nemám, ani kuchára, poneváč na náš spôsob žiť sa tu nedá a na tunajší spôsob si dať variť pre seba bolo by veľmi nerozumné, keď môžem dostať v privátnom dome dobrý kost, t. j. „dobrý“, ako je tuná dobrý. Nevarí sa tu 99 jedál, ale na jednu dušu 1/2 kila baraniny a to Ti je obed. Pod polievku varia ryžu a to iba napoly varenú a husto, takže je tu hustá ako dobronivská mrvenica. Ak je obed parádny, miesto baraniny sa varí kapún lebo morka. I pečienky bývajú, ale to je čosi extra, lebo tu nenájdeš šparherd, rúru a pod. Všetko sa pečie a la natur na ražni. Z pečienok je kuracina, moriaky, a menovite „jančić“, t. j. v jar baranča. Šunky sa tu varia v kyslej kapuste každý obed, rebrá bravčové sa neúdia, ale tak frišké nasolia a ako solenina jedia. Klobásy, jadernice, atď. tu neznajú. Miesto jaderníc tu nadievajú mandle, orechy, hrozienka a čo ja znám, do drobov a tu máš sladké jadernice. Najviac sa jedáva rýb. Veľké ryby kilo 30 gr., malé ryby 12 gr. Ryby sa jedia „tešo“, „frigane“, „pečene“, a „brunett“^[668] — to vše ty rozumieš ako hus pivu. Sú to ryby varené a na všakový spôsob pečené, smažené. Ja ich veľmi rád. Všetko sa tu varí na oleji olivovom a menovite ryby a raky. Šaláty, mrkev, reďkev atď., všetko tu nerastie, ale sa dováža z pevniny, i kapusta v hlávkach i v sudoch. Tu rastie „zelie“,^[669] akási kapusta, ktorá sa je cakompak a s olejom je dobrá — rastie celé leto i celú zimu. V lete máme lobodu a špárgu, ktorá tu divo rastie. Z ovocia tu máš iba figy, ktorých je mnoho sôrt, raných i neskorých, oškeruše^[670] — čo neznám slovensky. Rastú tu i naranče a citróny, ale iba v zátiší. Naše ovocie sa dováža sem z Bosny a Talianska a nestojí fajku tabaku. Hrozno jeme i dnes ešte čerstvé, pozdné druhy. Je sladké, že až v hrdle páli. Od zbožia nesejú nič, iba kde-tu na rovine záhon pšenice. Krumple sú ako hlúb, nanič, strach boží. Varí sa v kuchyni, kde nemáš šparherda, ale ohnisko tak široké, ako napr. izbu, v ktorej sme v Almáši jedávali, a je nízke. Tam sa dajú lavice a na tých my sedíme, keď je veľká zima, lebo v izbách nikde nemáš kachiel. Tam sa varí, pečie a okolo vatry sedí celá família, chlapi fajčia cigarety lebo čibuky a rozpráva sa ako „pri kozúbku“.

Čo mi je ako lekárovi ťažko, to je, že nemáš voza. Ja musím na mulu, na mazge^[671] a na koni rajtovať. Pre svoju potrebu mám mula elegantného i so sedlom, len keď z dedín prídu so svojím mulom a sú chudobní, musím sa „dignať“^[672] na cudzie „živo“.^[673] To „živo“ vyzerá ako kone vláskych Cigánov, alebo tých, čo vodia medvede. A je skutočne nemožné tu vozy mať, cesta je strašne planá, samý kameň. Tak sa mi neraz prihodilo, že som za 24 hod. bol 10 — 14 hodín na koni. Môžeš si predstaviť, ako ťa to stlčie, menovite nocou a dažďom. Môj obvod je ako zo Štiavnice do Bátoviec dlhý a čosi ako z Almáša^[674] do Pukanca široký. Ovšem, som veľmi často volaný von zo svojho revíru. Ak je miesto na mori, idem člnkom na dvoch veslách, ak je vietor, plachtovou lodicou so 6 — 8 námorníkmi. Kto ma v taký čas zazovie, to ho šklbne i na 60 zl. V lete som chodil s parníkom každú 2. sobotu na Prímorie, lebo tam nebolo lekára a ja som mal kedy-tedy i 80 pacientov, a v nedeľu večer som sa zas parníkom vrátil. Teraz mám trošku pokoja, lebo nieto nižiadnych epidémií, iba 2 prípady šarlachu ešte mám. Moja domáca prax je najmiešanejšia. Von z obvodu ma volajú pre prax gynekologickú a menovite pôrodnícku. Ja som sa v tom tak podkoval, že v Prešporku za ten čas na babskej škole nebol by mohol toľko profitovať.^[675] Prvé prípady mi náhodou vypálili dobre a tak ma zovú na celom ostrove, kde je ťažší pôrod alebo abortus.^[676] Mám také nástroje pôrodnícke, ako ani jeden lekár tuná a tým i dominujem nad nimi, lebo mne sa nemôže tak ľahko prihodiť malér. Z vonkajších mi dochodí najviac sem s tuberkulózou a ušima. Ja totiž proti tuberkulóze upotrebujem nový liek, a podarilo sa mi jedno dievča vyliečiť, o ktorom všetky tunajšie a splitské kapacity vyslovili pochybnú prognózu t. j. vyliečiť tak ďaleko, že tuberkulóza neišla galopatným tempom, ako počala, ale sa utíšila čo-to. I v druhých prípadoch, menovite začiatočných, som docielil veľmi uspokojivé výsledky. A jedno dievča som vyliečil na uši, ktoré už rok nepočulo. Tu teda vidíš moje výsledky. Nie sú tak skvelé, ale uspokojujú. Nejdem Ti tu široko-ďaleko rozkladať, koľko zas mám na svojom lekárskom svedomí. Mne samému dakedy sa naježia vlasy. Ale si pomyslím, že i farár sa na kancli pomýli, to, ovšem, nikto nezná, lebo v takých pádoch ja nejdem narádzať konzult. Nuž ale ktorý lekár má svedomie čisté, nech chytí prvý kameň a hodí mi ho o hlavu. Ja myslím, že moc by sa ich nenašlo.

S kým sa ja kamarátim? Nuž tu niet bárs spoločnosti mne zodpovedajúcej, jediný Petar Didolić, šéf firmy,^[677] je človek, ktorý sa hodí do každého rozhovoru, bárs ani jednu klasu neštudoval. Je nesmierne inteligentný a vplyvný, že napr. teraz ho chcú voliť na podestu a on nechce prijať a chceli ho zvoliť za ablegáta na snem,^[678] ale tiež neprijal. On má ešte 3 bratov, všetko starí mládenci a sestru, starú pannu.^[679] Ta najradšej chodím, lebo sú najvzdelanejší. Často sa schádzam s tunajším pátrom,^[680] ktorý s jediným luteránom bračským a snáď dalmatínskym veľmi priateľsky zachodí a veľmi ma napomáha. Mám ešte viac dedín, z nich dve sú na mori: Sv. Martin^[681] a Povlje. Vo Sv. Martine je františkánsky kláštor a v ňom 3 mnísi, jeden z nich provinciál dalmátsky.^[682] Ja tam idem ako domov. Keď ma tu 2 — 3 noci nepokojili pacienti, ja hybaj večer do kláštora a spím tam ako bunda. Dakedy i 14 dní za sebou sa prihodí, že obedujem u nich. Všetci ma majú radi, a myslím, že nad nich nemám tu priateľov. V Dalm[ácii] je veľmi mnoho takýchto kláštorov, každá 5. — 6. dedina ho má — a všetci frátri sú mi priateľskí, len pre týchto sv. martinských. Čo my tam dakedy vystrájame, to je strach boží, lebo oni, bárs sú dva už vyše 70 rokov starí, sú veľmi veselí. V Povlji zas mám inteligencie mnoho a menovite jednu rodinu, kde je holka veľmi krásna, vzdelaná^[683] atď. atď. (a la Kmetti Marienka)^[684] a má dvoch bratov neženatých. I tu sa ustálilo tak, že ja vždy tam obedúvam, keď ma tam poludnie zájde a k holke nemám pražiadnych zaviazaností, ačpráve pokusy boli, ale ja som nebol bárs rozpoložený „k veci“. Dnes je už zasnúbená a ja som s ňou a s jej snúbencom^[685] najintímnejší priateľ, čo mi je náramne výhodné, a stálo ma veľa roboty a fígľov, kým som vec prevrátil z jednej krajnosti na túto tzv. zlatú cestu. Tu obyčajne si vyletím, menovite na more na rybačku, chytať alebo na udicu, lebo vidlami železnými alebo do sieti. Dakedy lovíme raky, veliké 1 — 3 kilá a menovite ustrice, lenže to je iný druh, vyzerá ako datle, ale sú excelentné. Dakedy na ich „baštine“, t. j. statku, aranžúvajú, najviac kvôli mne, poľovačku.^[686] Tu poľujeme jedine na zajace a výnimočne na líšku. Druhej diviny tu nemáš. Sú okrem toho jarabice, prepelice, kosy, čvíkoty, i na tie sa poľuje, i na šnepfy,^[687] ale to sa najviac chytá do ok. „Imendany“^[688] sa tu málo tak skvele svätia ako u nás, ale sú tzv. fiery — t. j. púte, hostiny. Na to je tu obyčaj tak chodiť, ako u nás na jarmoky. To sa rozumie, oberačka je tu práve tak slávnostná ako u nás a zvlášte oberačka „maslin“, t. j. olív, lebo z toho naša obec utrží viac než za víno, snáď až 10 ráz viac. V celom chotári nevidíš nič len vinice a v nich niet iného stromu ako oliva a len kde-tu figa. […]^[689]

Ja nechcem tu žiť a umrieť, to je nemožné. A taká Bráčenka by Ti u nás neprivykla za celý svet. Pritom ak by išla do nás, chcela by žiť pohodlnejšie, než sa žije ta, mala by tam väčšie nároky, než ženy tunajšie. […]^[690] Pritom máš rozdiely prinápadné. Náboženstvo, národnosť, kultúra. Ja by to v svojom dome nemohol trpieť, lebo chcel by ho mať zriadený dľa svojho gusta. A ženiť sa so Slovenkou? Ja myslím, že by ani jedna sa sem neodvážila. A ak by sa odvážila, to by nebolo úprimné, lebo o týždeň by ma vypoďkala stadiaľto. Neprivykla by, to je svätá vec. A ja stadiaľto by inam nešiel za dnešných pomerov. Lebo nikde nebudem mať život pokojnejší a bezstarostnejší. Ja si vyjdem, len stýkajúc zuby a zložiac ruky 3000 zl. ročne. Kto toľko chce docieliť u nás, musí dobre drieť. Môj fix a farmácia mi vynesú 2400 zl. […]^[691]

I moje dlhy doma podarilo sa mi dosť dobre aspoň zariadiť a myslím do dvoch rokov zostane z nich len veľmi málo. Ja mienim vôbec tu ostať, kým sa mi nezunuje prax, a kým budem odkázaný na ňu. Keď sa postavím na nohy, potom mám slobodný svet. A to bude za 10 rokov.

Tuná sa mi jedna vec prihodila — privykol som nemyslieť na ženu, a som celkom šťastný. „Družku života“, to nepotrebujem, lebo ja mám družstvá, koľko chcem, v okolí. A ženu kvôli fyziologickým požiadavkám tiež nepotrebujem už veľmi naliehavo. A mne vôbec domáceho života netreba, lebo ja som „v domácnosti“ denne najviac 3 — 4 hodiny. Kto sa bude kvôli tomu ženiť a menovite úbohú ženskú viazať k sebe, keď napred vieš, že nemôžeš jej byť tým, čím by si jej byť mal. Kto sa odváži na taký krok, ktorý by bol na všetky strany pochybený? Takto mám denne 3 — 4 hod. oddychu, pokoja a tak by mi možno bolo, že po 12 hodinovej práci mal by 3 — 4 hod. nepokoja, plaču a možno vady. Requiescat in pace!^[692]

Bola tu pi. Neuretterová s mužom skoro dva mesiace. Tu sa rozhlásilo, že je ona „barunica“ milionárka a že ja ju vezmem, až starý umrie. A medzitým ja mám s tou dámou čím ďalej, to väčšie nepríjemnosti, lebo svojím nápadným životom robí tu senzáciu a ja prichodím do věcí ako Pilát do kréda. Ona tu chce kúpiť jednu horu na prímorí, hneď na samom brehu a zariadiť Abbaziu N° II. a ja mám byť kvázi direktor toho.^[693] Ja som to všetko ešte neuveril, že tak sa stane, ale ak by sa i stalo, ja by pod takou šéfkou nechcel mať služby ani 24 hodín. Ostatne dosť možné, že projekt splnia Didolićovci,^[694] ktorý projekt pochodí vlastne odo mňa a pi. Neureutterová hneď sa ho chopila a len-len že ho už nepokazila. Vôbec jej duševný stav je už veľmi povážlivý,^[695] a ja sa bojím akejsi katastrofy. […]^[696]

29. XI. 894.