Listy priateľom a známym
Autor: Martin Kukučín
Digitalizátori: Michal Garaj, Gabriela Matejová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Jana Leščáková, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný, Martina Chabadová, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Dominika Gráfová, Ivana Hodošiová
[252]Drahý priateľu!
Ja som už dávno v Zlaté Praze, a na Tvoj list som neodpovedal. Nuž vec je tá, keď je človek cez leto v dedine, čo bude písať? Nuž a keď som sem došiel, zas ma všeličo zašlo, že ťažko si bolo patričný čas uhľadieť a konečne nebolo nijakej zvláštnej látky.
Lebo tu ide život svojimi starými chodníkami.[…][253] Ináč o verejnom živote tuná nemôžem tak mnoho hovoriť. Všetko, čo som vedel, podal som v min[ulej] besednici N[árodných] Nov[ín][254] Privátne veci, nuž načo tie rozoberať? Je, ako je, a bude ako pán boh dá, to je všetko.
Idúc sem, zastavil som sa v Martine. A chcem Ti svoje dojmy v krátkosti podať. Je to vec veľmi delikátna a ja nemôžem s ňou verejne vystúpiť, prosím Ťa, píšem to výlučne Tebe. Bol som tam dva dni, práve Janko Hr[oboň] šiel na Vaše strany s moltkovskými „tajnými“ plány.[255] Neviem o rezultátoch jeho cesty. Ja som po ňom zostal celý ešte deň a pol dňa. Ako poeta laureatus, následkom vyhratej odmeny,[256] bol som všade dobre, ba až veľmi dobre prijatý. Osobne tam nemám jedného nepriateľa, skôr môžem povedať, že sú mi všetci naklonení. A predsa o tunajších pomeroch nemožno mi vyniesť úsudok priaznivý. Či to preto, že od troch rokov, čo som v Martine nebol, videl som kus sveta, naučil sa znať iné národy, ich prácu, ich osudy, ich útrapy a boje, čiže skutočne je „mnoho hnilého“, ako Shakespeare vraví,[257] v Martine — ja som bol bôľne dojatý tým, čo som videl. Úkazy, ktoré ma frapírovali, sú tieto: je to vlastne jeden jediný úkaz: nedostatok oduševnenia. A z tohto vyplýva všetko, čo sa mi na nich nepáčilo. Nehovorím, že sú chladní oproti veci národa — veď píšu za ňu, ale nepracujú. Akýkoľvek program niekto nech akceptuje, musí zaň pracovať. Články a čo také vzletné ako proroctvo Izaiášovo bez faktov, bez iniciatívy zájdu v piesku ako austrálske rieky. Vystavili Dom[258] — mohol by namietnuť, kto ich chce brániť. Ja by odpovedal: Vložili 50.000 zl. mozoľných do hŕby, mŕtvej hŕby tehál! Načo sú nádenníkovi, ktorý musí 3 razy dňa jesť suchý chlieb, misy a taniere z japonského porcelánu a zlaté vidličky a nože? Taký chudák sme my. Načo je nám skvelý dom, keď o 50 rokov nebude mať kto v ňom hrať, nebude mať čo v ňom hrať, nebude mať kto počúvať. To je spôsob bankrotovaných grófov, ktorí chcú svoje dcéry bohato vydať alebo synov oženiť, že spredajú, čo majú všetko a dajú skvelý bál. Tých 50.000 zl. mohlo ísť na inú, užitočnejšiu vec. Kupr[íkladu] na školu pre dievčatá.
Pane, tento jediný fakt, že Martinci v najhlbšej biede národa vystavili dom — nevedeli vyhútať nič lepšieho — ten fakt ich odsudzuje pred každým rozumným človekom. Čo mali za dôvody? Aby sa vraj Maďari jedovali! Že kto sa železnicou vezie, že sa mu ide žlč vyliať od jedu, že panslávi majú taký dom. Ten efekt mohli lacnejšie dosiahnuť. Nehovorím, že dom nenie hoden 50.000 zl. Je hoden viac, je krásny, skvelý — ale tým smutnejší je kontrast, že biedny národ vystavil palác, že žobráci budú v paláci jesť aspoň raz do roka.
Je to oduševnenie, ale postavené na piesku. Oduševniť sa na nádheru, skvelé šaty — to sa nevie každý. Ja som jeden z takých.
Druhé je život nemravný! Nemravný v mnohom ohľade.
1. Stavajú sa záujmy osôb nad dobro všeobecné. Z toho povstávajú tie intrigy osobnie, ktoré človeku Martin zhnusia za hodinu. Tam niet priateľstva, solidarity — oni imitujú veliké mesto, ale podržali malomestskú klebetu a priložili k nej veľkomestskú pýchu, skvost, hostiny, pôžitkárstvo. Človek, ktorý tam z vidieka príde a nenie osobný známy s niekým — je prijatý chladne s veľkomestskou prezieravosťou — lepšie, opovrhovaním. Na to je mnoho príkladov. Čo sa tam peňazí premrhá — to neviem, či jest druhé mesto na svete.
2. Vyvyšujú sa nad obyčajných ľudí, nad maďarónov — prečo ich nehľadia pretromfovať iným, lepším? Oni ich chcú prevýšiť v nádhere, elegantnosti a mrhaní. Prečo im nezaimponujú svojou prácou?
3. Pre vyčkávanie cudzej akejsi pomoci! Komu sa nechce robiť, čaká na druhého. Že sa nedá? Ej, bolo by to! V Uhorsku je väčšia sloboda, než tu v Cis[lajtánii].[259] Povieš, že len na papieri? Nie, i v praxi. U nás sa môže všetko tlačiť, písať, knihy rozposielať, predávať — to všetko tu niet. Sú prípady, že sú i prechmaty. Ale tie prechmaty vrchností sa majú stopovať, proti nim rekurzy,[260] reklamácie, procesy až dohora posielať. Tu každý deň tisíce a tisíce takých protestov ide k vláde a poštmajster si tu rozmyslí, nedodať dakomu časopis. U nás to tiež ide, ale nikto to neproboval.
4. Kričia, že sú ani prívržencami Memoranda![261] To je nie pravda. Nič sa neurobilo za jeho uvedenie v život, v jeho rámci nepreviedlo sa nič od tých čias, čo bolo urobené a zamietnuté snemom. Oni nebazírujú na Memorande, ale na čomsi cele inšom — visia v povetrí ako Mohamed.
Vôbec obviňujem ich z neoduševnenosti pre toto: Shakespeare vraví: vtedy robíš najlepšie, keď najviac prekážok Ti svet v cestu kladie,[262] alebo lepšie: že si na pravej ceste, to poznáš z toho, keď je tŕnistá. Ako vidíš, stará biblická pravda, ktorú i Kristus potvrdil svojím životom, vlastne smrťou. Martinci naopak: šli vždy cestou najpríjemnejšou, kde nebolo prekážok. Prosím Ťa, skúmaj ich všetky skutky z tohoto stanoviska — či mi neprisvedčíš!
Počul som, čosi sa zvonilo o novom časopise, ktorý by sa mal založiť. Bližšieho o tom neviem nič. Ak to bude časopis s mravnou tendenciou, čo bude i proti Martincom — ľutujem, ja budem pri ňom.[263] Ľutujem to preto, že budem z nevďaku obvinený pred verejnosťou, poneváč Martincom mnoho ďakujem, osobne totiž. A ďalej preto, že by som bojoval proti mužom, medzi ktorými sú veľmi mnohí ctihodní a zásluh plní. Dal by pán boh, aby, ak bude kríza — slúžila k dobru národa.
Túto moju epištolu, ak chceš, si zadrž, ja by bol radšej, kebys’ ju spálil, lebo litera scripta manet[264] — a mne dnes osobne by veľmi škodilo, keby som verejne už teraz bol angažovaný proti nim. Som totiž existencia, ktorá podobá sa lodičke bez kormidla a plachty, plávajúcej na vysokom mori. Ak by si dakedy zbieral dačo v prospech mládeže, prosím Ťa, nevypusť ma z kombinácie. Myslel som, že mi bude možné toho Tvojho nabídnutia sa zriecť, no vidím, že by bolo smiešno neprijať pomocnej ruky, keď sa topíme a chytať sa snáď britvy.
Cieľ môjho listu bol teda dvojaký: 1/ Tento osobný môj prospech. 2/ Zdelenie dojmov v Martine nadobudnutých. Keď budeš mať čas, a myslím, že ho teraz máš viac v zime — mohol by si svoje myšlienky mi o tomto temate zdeliť, lebo ma veľmi interesujú. Bol by to býval pre mňa väčší osoh, keby sa to bolo mohlo stať ústne — ale nešlo to — musím teda papieru ich zdeliť a Tvoje tiež len z papiera vyčítať — ak mi ich totiž na papier položíš.
Pozdravuje Ťa i všetkých známych Tvoj verný
M.
Pr[aha] 3. XII. 89.[265]
[252] Jurovi Slávikovi 3. 12. 89.
Menšíkov odpis zlomku Kukučínovho listu uložený v LAMS v Martine.
[253] Vynechaná časť listu.
[254] Pod názvom Dve hodiny medzi zákonodarci, Národnie noviny (20, 1889, č. 139 z 26. novembra).
[255] Azda Jan Hroboň, farár v Istebnom. Nepodarilo sa zistiť, o akú udalosť presne ide. (R. 1888 zostavil Helmuth r. Moltke st., 1800 — 1891, plán vedenia vojny na dvoch frontoch: proti Francúzsku a Rusku. Tento plán sa stal základom všetkých ďalších vojnových plánov, ktoré sa neslávne skončili.)
[256] Kukučín bol odmenený za hru Komasácia na Súbehu slovenského spevokolu v Martine, ktorý bol vypísaný roku 1888. Výsledky vyhlásili v októbri 1889. Bolo prihlásených 8 prác.
[257] Narážka na slová Shakespearovho Hamleta.
[258] Národný dom podľa projektu Blažeja Bullu (1853 — 1919) v Martine otvorili 12. 8. 1890 hrou M. Horváthovej Sirota, ktorá bola na súbehu odmenená s Kukučínovou Komasáciou. V Národnom dome bola knižnica a divadlo, kde sa usporadúvali rozličné kultúrne podujatia. V čase, keď Kukučín písal list, sa dom staval.
[259] Predlitavsko — V r. 1867 — 1918 neúradný názov pre krajiny zastúpené v ríšskej rade za Rakúsko-Uhorska, ktoré ležali pred riekou Litavou (od Viedne), po r. 1915 sa tak úradne volalo Rakúsko.
[260] Ponosy na úradné rozhodnutia.
[261] Memorandum konané 6. a 7. júla 1861, prijalo Slovenské národné zhromaždenie. V memorande sa žiadalo, aby sa zákonom uznala a zabezpečila „osobitnosť národa slovenského a vlastenskosť reči slovenskej“ na území, ktoré Slováci obývajú ako súvislý celok. Uhorský snem ho odmietol.
[262] Parafráza zo Shakespearovej hry Kráľ Lear.
[263] Nie je známe, o aký časopis ide, ale Kukučín ostal až do smrti prívržencom Národných novín a Slovenských pohľadov a nepísal do nijakého protimartinského časopisu.
[264] lat. napísané písmeno ostáva (čo je napísané, ostáva)
[265] Menšíkova poznámka: Obyčejný formát, hustě psáno ležatým písmem (Komu? Janoškovi? Slávikovi?) Datum na konci: Pr. 3. XII. 89.
Galéria obrázkov
Obrázok
