Listy priateľom a známym
Autor: Martin Kukučín
Digitalizátori: Michal Garaj, Gabriela Matejová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Jana Leščáková, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný, Martina Chabadová, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Dominika Gráfová, Ivana Hodošiová
[366]Blahorodá pani!
[…][367] Teda k veci. Ja mám to veliké šťastie, že každý človek, keď dačo chce, už či informáciu, lebo čokoľvek, obracia sa na mňa, aby mu poradil, alebo aby som tam, lebo tam zakročil. Ešte to len ide, kým sa nejedná o dačo, čo by som musel od pánov martinských pýtať. Ale akonáhle je to dačo tomu podobného, tu nedajbože konca kraja prísť a človek obyčajne musí dlho čakať a často celkom bezvýsledne. Všetko sa mi zdá, že je čosi pravdy na tom, čo povedal istý slov[enský] redaktor, že totiž: všetci literáti sú cigáni![368] Čosi, čosi natoľko, nakoľko Vás, — vidíte, ja viem byť zdvorilý — spod toho všeobecného klobúka vynímam a — poneváč som vždy nepredpojatý a voči sebe: teda vynímam i seba. Následkom toho, že medzi kastou cigáňov my dvaja sme jediné výnimky a poneváč pravidlo znie, že výnimky sa podporujú, ja si dovoľujem obrátiť sa na Vás vo veciach, v ktorých na iného literáta nemám sa smelosti obrátiť v skalopevnej nádeji, že nielen ma podopriete, ale i moju obžalobu na našu cechu hore vyššie vyslovenú, nikomu nevyzradíte, lebo ako známo, veľa vrán i-salva veniam[369] — koňa rozďobe.
Ale teraz už naozaj k veci: Ja som sa v tej záležitosti obrátil na neliteráta, na p. Kompiša[370] totiž v nádeji, že tak vec najskôr do poriadku uvedená bude. Ale odpovede som nedostal, následkom čoho súdim, že buď
a) Kompiš začína koketovať s literatúrou, poťažne osvojovať vlastnosť jej pracovníkov označujúcu, tamhore spomenutú, buď
b) súc na začiatku roku 1892 robotu má s účtami banky alebo, čo je ešte pravdepodobnejšie, chodí po filiálkach revidovať účty a tak môj list vôbec nedostal, alebo ak áno, nemal času mu vyhovieť.
Mohol by probovať ešte, či p. Pietor a Škultéty[371] sú praví literáti, či nie, ale u pána redaktora sa obmýšľam, bojac sa, že i on bude na revíziách filiálok banky a p. Škultéty mi nadháňa akýsi rešpekt, že sa ho bojím turbovať. Z tohoto položenia vecí vidíte, že takrečeno elementárnou silou nútený som unúvať len Vás, tým viac, že ako člen tej istej komisie, slávne dejstvovavšej kedysi na Dobronivej,[372] zabudnete na malé nedorozumenie, vyvolané tými troma slivkami nešťastnými a nepovediete vec do krajností, teda až po roztržku literárnu, lebo ak sa dobre pamätám, hnevať by sa mal vlastne ja, poneváč z tých slivák som nedostal ani jednej, bárs ja som ich objavil na jednom nevelikom strome fary dobronivskej.
Na základe toho všetkého opakujem svoju prosbu, ako i odpustenie prosím za tento tak dlhý list a zostávam, porúčajúc sa Vašej priazni Váš oddaný
M. Benc.
3. II. 1892.
P. S.
Prečítajúc tento list, zdá sa mi, že je nie dosť jasný, musím teda dať na koniec vysvetlenie. Pani Neureutterová[373] je požiadaná od dám záhrebských, aby im doposlala stanovy všetkých možných spolkov, dľa ktorých by ony vypracovali stanovy pre dámsky spolok v Záhrebe sa utvoriť majúci. Stanovy Živeny[374] sú dôležité preto, že viac ako ktorékoľvek iné sú pristrihnuté pomerom uhorským, preto pani tá nástojí na nich veľmi tvrdohlave. Prosím Vás teda, ak Živena má stanovy tlačené lebo litografované, poslať jeden exemplár, v najhoršom páde by sme ich tu prepísali a exemplár Vám prinavrátili. Ráčte ich poslať buď rovno pod adresou: pi. Maruša Neureutterová, choť intendanta, Praha, Poštovská u. 21. alebo na moje poctivé meno M. B. Praha, Všeobecná nemocnice. Tak už myslím, že som konečne povedal, čo bolo treba. Srdečný môj pozdrav Vašim domácim i keď budete písať na Dobronivú.[375] Ja som veru veliký darebák teraz i skúšky ma moria, tak nepíšem.
Šťastný nový rok! Trochu pozde, ale lepšie vraj pozde; ako nikdy!
M.Menšíkova poznámka: Velký formát 22.5×14.5, ležaté písmo už zdrobnělé, psáno podle všeho pi Šoltészové do Martina, dátum 3. II. 892.
[366] Elene Maróthy-Šoltésovej 3. II. 1892.
Menšíkov odpis zlomku Kukučínovho listu, uložený v LAMS v Martine.
[367] Menšík: (Omlouvá se, že na ní něco chce, nebude ji obtěžovati dlouhým listem.)
[368] Nepodarilo sa zistiť, o koho ide.
[369] správne salva venia, (lat.) s dovolením, so súhlasom
[370] Peter Kompiš (1859 — 1929), úradník Tatra banky v Martine, ľudovýchovný a hospodársky pracovník, redaktor Hospodárskych novín a Kupeckého a priemyselného obzoru.
[371] Ambro Pietor (1843 — 1906), mnohoročný redaktor Národných novín a Národného hlásnika a Jozef Škultéty (1853 — 1948), redaktor Slovenských pohľadov.
[372] Keď bol Kukučín r. 1890 v Dobronivej u Slávikovcov, navštívili ich a strávili tam zo dva týždne i tri slovenské spisovateľky: Elena Maróthy-Šoltésová (žena Jána Slávika Izabela, rod. Maróthy 1866 — 1941 bola jej nevlastnou sestrou), Ema Goldpergerová (1860 — 1917) zberateľka ľudových zvykov, neskôr kustódka Slov. nár. múzea v Martine (od r. 1906) a Marína O. Horváthová (1859 — 1947), ktorej hra Slovenská sirota bola spolu s Kukučínovou hrou Komasácia odmenená r. 1889 na súbehu, vypísanom v Národných novinách. Všetky tri spolu s Kukučínom a Slávikovcami utvorili žartovne „dobronivskú komisiu“. (Pozri bližšie: Elena Maróthy-Šoltésová: Za Martinom Kukučínom. Slovenské pohľady 44, 1928, s. 528 — 530, pretlačené v knihe: Pohľady na literatúru. Bratislava 1958, s. 200 — 204 a Želmíra Zuriaňová: Po stopách Kukučínovho priateľstva s Elenou Maróthy-Šoltésovou. Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava 1957, s. 533 — 578). Nezvestný „úradný prípis“, „Odpoveď…“ naň i „Zápisnica druhého zasadnutia…“ z r. 1897 sú všetko reminiscenciami na tento pobyt.
Odpoveď i Zápisnicu z r. 1897 uvádzame v poznámkovej časti k listu č. 62.
[373] Pozri list č. 23, pozn. č. 12.
[374] Živena bola založená už r. 1869. Nezachovali sa doklady o spojení s chorvátskym ženským hnutím v tom čase.
[375] T. j. rodina Jána Slávika, pozri list č. 30, pozn. č. 7.
Galéria obrázkov
Obrázok
